Predstava chodenia po stopách predkov nadchla Tomicu natoľko, že toho roku sme sa vybrali za tými jeho, do Čiernej Hory.

V tejto krajine som bola už 3x, no zakaždým mi zážitok pokazili rôzne okolnosti. Dvakrát bol s nami starý protivák, ktorý sa postaral, aby sme si to neužili a raz sme vyhrali pobyt v tombole, snáď v tej najhoršej izbe, aká sa dá na Jadrane nájsť 😀. Nie som fajnovka, ale týždeň spať s mojim veľkým mužom v jednej mini posteli, ktorá má namiesto drevených roštov len tú železnú húpaciu sieťku, PanBoh zaplať...Teraz sa však črtala príležitosť nahradiť si predchádzajúce nepríjemnosti a dať Čiernej Hore novú šancu.

Nezačalo to ideálne. Apartmán, ktorý Tomica rezervoval mal zopár múch. Napríklad lokáciu. Konkrétne mi vadilo, že stál na kopci, ako Ježibabe do pi... S parkingom pod brehom, splnila som si dennú dávku kardia, kým som vôbec došla k vchodovým dverám. Nehovoriac o tom, že vnútri čakali na vyšľapanie ďalšie štyri poschodia bez výťahu. S pribúdajúcimi dňami, som sa čoraz viac desila pomyslenia, že všetko, čo sme na etapy navláčili hore, budeme musieť ponosiť naspäť. Aspoň sme mali pekný výhľad a intímčo, však? ...Výhľad áno, to druhé...nie.

Budva je ľudnatá, turistov je plno a ubytovacích jednotiek ešte viac. Napriek nadmorskej výške, o susedov sme nemali núdzu. Doslova meter od našej budovy stál ďalší panelák. S tetkou, čo každý deň na terase čosi popíjala, by sme si mohli ruku podať. Či pani niekto uniesol a zamkol v byte, alebo sa jej len nechcelo teperiť dole úšustom, neviem, ale kedykoľvek som sa pozrela z okna, vtedy tuho sedela v ratanovej stoličke a civela späť na mňa. Musím priznať, celkom mi to pokazilo pocit súkromia. A chvíľu som sa zamýšľala, či nie je náhodou mŕtva a nemáme zavolať policajtov.

Záhada sa vyriešila v jednu noc. Vďaka novému experimentu, som ťahala dlhú šichtu. Čítala som, že sa dá dobre schudnúť, ak si zakaždým, keď máš chuť na sladké, dáš čaj, alebo kávu. Aká sprostosť! Po piatich čiernych čajoch a troch kávach, som furt mala chuť na keksík, akurát som nemohla zaspať. Naspeedovaná som sa prehadzovala v posteli a nohy sa mi triasli, ako srnčiemu ratlíkovi. Keby aspoň fungoval internet, nech sa mám čím zabaviť... Čas som si začala krátiť chodením po obyvačke a rozmýšľaním nad nespravodlivosťou vyhostenia Jona Snowa za severnú stenu. Zahĺbená v kritike, otvorím okno, nech pustím svieži luft a tu ku mne nočný vánok donesie chrapľavý hlas : „Choď už spať!“ Skoro som si striekla do textilu! Tetka z kresla stála celkom pri zábradlí a nesúhlasne kývala hlavou nad mojim ponocovaním. Definitívne som sa rozhodla, že je živá...a že tento apartmán sa mi nepáči.

Našťastie, dnu sme trávili málo času. Ráno sme vyšli a vracali sa až večer,  lebo komu by sa chcelo tú štreku šľapať 2x? Tomica si prial pasívny oddych, čiže väčšinu týždňa sme preležali na pláži. Vrcholom programu bolo nedeľné stretnutie so vzdialeným príbuzným, ktorý sa venuje genealógií a pozná mnohé príbehy o ich rodine. Paráda! Neznášam bezduché lehnenie pri vode a bola som úprimne zvedavá, čo sa dozviem.

Deti, ktorým sa čítalo, majú oveľa väčšiu slovnú zásobu, predstavivosť, schopnosť vyjadrovať svoje myšlienky a pocity, chápať pocity u druhých, sú trpezlivejšie a svoju pozornosť udržia po výrazne dlhšiu dobu.

Tieto deti majú dobrú schopnosť analýzy, majú fantáziu, vďaka príbehom dokážu chápať a predvídať vývoj situácie, pochopiť príčinu a následok. Sú pokojnejšie, vyrovnanejšie, nepodliehajú úzkostiam a neistote tak ako deti, ktorým sa nečítalo alebo, ktoré vyrastali pri počítači, tablete a televízore. 

Výskumy dokazujú, že deti ktorým sa pravidelne (najlepšie denne) čítalo pre zábavu a ktoré si neskôr čítali samé, majú výrazne väčšie všeobecné znalosti. 

Súhlasíte ...?

S pozdravom

Mária (autorka projektu abeceda TROCHA INAK)

Uznajme, že ľuďom vadí doslova všetko. Špecifická skupina komentujúcich šéfkuchárov to je niečo, čo ma nikdy neprestane fascinovať. 

Občas sa neviem rozhodnúť či sú horšom receptári, matky alebo záchrancovia zvierat. Takto som si ich rozdelila:

Mojou obľúbenou skupinou receptových komentátoriek sú babky 👵❤, ktoré sa ešte len naučili používať FB a ich celý sociálny život sa točí iba v receptárskych skupinách. Občas „z tóóóhoo internAtu“ zavolajú vnúčatám do Anglicka a pošlú fotku záhradky. Sú to ženy, ktoré majú v kuchyni prax minimálne 20 rokov a recepty poznajú naspamäť. Presne viete kedy pridajú fotku, bez pozerania na ich profilovku. Na stole je krásny sviatočný obrus, sviečky a niekedy aj sošky. Prezdobené ako na Vianoce, ale ja viem, že ony to všetko robia z čistej lásky k svojím rodinám. Ony ešte aj rady poradia a tie zručnejšie pošlú recept sfotený priamo s ich zošita, kde sú už pekne žlté strany a svoje už „odvarili.📒

Potom už mám obľúbených iba tých, ktorí pridajú peknú fotku spolu s receptom bez prosenia.

Snáď najagresívnešou skupinou sú ženy „MAGIčky 👩‍🍳. 

Ony nikdy neuvarili zlú kuraciu, ich jedlo nikdy nie je zlé, ani priemerné. Ony nikdy nepoužívajú polotovary. To len dnešné mladé ženy sú lenivé, aby si urobili niečo samé. Ryža sa nepočíta, ale keby mohli, aj tú vypestujú samé.