Ahojte, ďakujem všetkých za komentáre k včerajšiemu článku. Tak pokračujeme na našej misii o porozumenie medzi rodičmi a učiteľmi, čo poviete?

Včera som začala najpálčivejšou témou pre obe strany - prázdninami a rada by som k nej ešte niečo pridala. Ďalší mýtus o učiteľoch je, že si môžu so svojou dovolenkou robiť, čo chcú, podobne ako ostatní zamestnanci. Môj muž, ktorý pracuje mimo školstva, si môže dovolenku naplánovať ako chce, ale aj tak ho potom zabrzdím ja, teda, ak by sme šli spolu. Nebojte sa, žiadna kríza, zatiaľ s neodhodlal ísť sám, nebodaj s deťmi. Asi by sa vrátil celý šedivý. 

Takže ak chceme ísť na rodinnú dovolenku, máme podobne ako ostatní učitelia veľmi obmedzený výber termínov. Nesmie to byť cez školský rok a prvý a posledný prázdninový týždeň sme tiež ešte v robote, niektorí učitelia aj dlhšie. Letná dovolenka v naj sezóne, keď je 37 v tieni a okrem teplôt sa aj ceny šplhajú do astronomických výšok. Chytiť si nejaký last minut na prelome júna a júla alebo augusta a septembra neprichádza od úvahy. Žiak si môže prísť po vysvedčenie cez prázdniny, alebo si ho prevezme v septembri, ale učiteľka proste musí byť 30. 6. v škole, podobne 2. septembra. Nesťažujem sa, je to proste fakt a patrí to k tomuto povolaniu. 

A zimné dovolenky sú na tom podobne, vianočné prázdniny sú síce dlhšie, ale toľko štátnych sviatkov pokope nie je po celý školský rok. Je to v poriadku, veď každý chceme byť s rodinou, ale možnosť dlhšej dovolenky niekde mimo domu je nízka. Ak mám pravdu povedať, až tak mi to nevadí. Som dosť rodinne založená a cez sviatky chcem byť s rodinou, priateľmi a blízkymi.  Nehovoríme však len o mne.

Najlepšie vyzerajú teda jarné prázdniny. Poďme na svah, ak je ešte sneh! Pozor, dovolenku a prádzniny má tretina Slovenska, takže sa pripravte na dlhé rady a plný svah. Ešteže sú učitelia vytrénovaní v trpezlivosti. Radšej by sa síce zotavili aktívnym zjazdom z kopca, ale keď neprší, aspoň kvapká. 

Preto sú mnohí učitelia na slovo prázdniny v spojení s ich voľnom priam alergickí. Jedna kolegyňa - dlhoročná učiteľka, ktorá sa s takýmito názormi stretáva často, si nikdy neodpustí vysvetlenie rozdielu. Mne to zatiaľ nevadí, ale začínam ju chápať. Aj mne sa priamo v mojej rodine stalo, že mi trošku závistlivo hovorili "veď vy máte prázdniny". Ale vždy to pramenilo z nevedomosti. Málokto vie, ako to naozaj je a vznikajú zbytočné nedorozumenia.  

Zase som o niečo múdrejšia... U mojej malej som si myslela, že imitáciu má super. Gestá väčšinou rýchlo zimitovala, činnosti opakuje, šašoviny po synovi tiež, ALE viackrát som si všimla, že keď čítam a sedím oproti nej alebo bežne, keď s ňou komunikujem mi nepozerá na ústa, skôr na predmet. Pri práci za stolom si to "vydupkávam", takže tam to je relatívne ok, niekedy opakujem slovo toľkokrát za sebou, až ju tým otravným zvukom donútim pozrieť mi na ústa. Ale pri tej bežnej komunikácií, pri rýchlom obede či bežných denných aktivitách ani nie.

Dnes sme boli u novej logo a konečne mi pomenovala, to čo mi u mojej malej rakete "chýbalo". Je to tvárová  imitácia. Ja som ju vždy skúšala v gestách alebo v imitácií v podobe búchania kociek o stôl a pod. Ale nevedela som to preniesť na tvár. Očný kontakt sme zlepšovali na začiatku, ale ten pohľad na ústa stále akosi "utekal" a stále aj uteká. Teraz sme dostali od novej logo za "úlohu" preniesť imitáciu na tvár. Uf, hádam dáme aj to, lebo dnes v celej svojej paráde očný kontakt venovala ponúkaným predmetom viac ako komunikujúcej osobe. 

Mám veľmi dobrý pocit z novej logo, je to taká moja "vlna", čo sa týka systematickosti práce. Presne viem, že sa budeme posúvať krok za krokom, či už v porozumení alebo v reči. Nenabrala som odvahu spýtať sa, či tam vidí aut alebo nie. Tak, či tak tá NKS tam je a či to je aut alebo nie je, mi môže byť teraz ukradnuté. Zo vstupného dotazníka raketa vyšla v reči na úrovni 12m, v porozumení na 19 m, takže máme, čo dobiehať. Konečne viem, načom sme a odkiaľ sa odrážame. Hádam nás už nebudú "brzdiť" raketine výbuchy a pôjdeme už len vpred. Po poslednej pochvale od pôvodnej logo, som si už chcela "zapáliť" cigu a vyložiť nohy a spať na vavrínoch, ale dnešná návšteva ma zase nakopla, že nesmiem polaviť. Naša cesta ešte neskončila. Toto je jeden z dôvodov, prečo nemám rada pochvaly. Človek vtedy poľaví a už sa uspokojí s tým, čo dosiahol. U mňa to nemá motivačný vplyv. Takéto letné voľno a vopred neurčené aktivity mi teraz akosi viac vyhovujú ako práca pri stole a ťažko sa mi k nej tieto dni dostáva. Pustím sa do toho v septembri plnou parou, syna vyšupnem chudáka do škôlky a budem mať viac času na raketu.

Zatiaľ si užívame čas spolu. No "užívame", začali sa mi totiž tĺc ako hady o hračky. A jak si ju vycvičil, tak ju má. Keďže ju skúšal "vycápať" (kým som bola v inej miestnosti) a ponádával jej do krpcov, tak ona mu to už seriózne vracia na úrovni suma bojovníka. Končí to vždy výkrikom môjho syna, že mu všetko doničila alebo výkrikom rakety: "mama" a vztýčením prstom ukazuje na brata. Keby mám všetko dvojmo, asi by sa aj tak bili, takže ani tadeto cesta nevedia. Všetko mi doma stojí, lebo sa ich snažím dajako synchronizovať, ale toto je zatiaľ vo hviezdach. Spoločná hra existuje zatiaľ len pri bláznení, jašení, skákaní na trampolíne, prdení na brucho... Ale aj tieto fyzické aktivity sú vraj super dôležité. Jednou z ďalších "domácich" úloh je rozširovanie a podporovanie všetkých možných aj nemožných slabík práve cez tieto jašenice.