Včera mi napísala kamarátka. Dlho sme sa nevideli, lebo odišla do zahraničia, no celé tie roky sme v kontakte. Napisala mi “neviem, či o tom vieš, ale vy ste s Petom neskutoční. Taká láska, akú z vás cítiť sa  len tak nevidí …”  14 rokov manželstva, 3 deti a 2 veľké krízy a napriek tomu nás niekto považuje za pár snov ? Niekedy si možno neuvedomujeme, čo máme a ako to vnímaju ľudia zvonku. 

    Keď táto naša kamarátka odchádzala zo Slovenska, mali sme velmi tažké obdobie a jediné, čo nás držalo nad vodou bola práve naša láska. Znie to azda ako klišé, no inak sa to definovať nedá. Boli sme mladí, pochabí a strašne zamilovaní. Vzali sme sa a ani sme netušili, či je to takto správne … Naša idylka trvala presne 18 dní, keď mi zrazu zazvonil telefón a po vypočutí hlasu na druhej strane som vedela, ze tento deň sa zapíše ako najhorší deň môjho života. Telefonoval mi lekár z traumatológie, ktorý mi tvrdil, že prijal môjho manžela vo vážnom stave po úraze, a aj keď to nie je bežným štandardom, na želanie manžela ma chce poprosiť, aby som ostala s nimi v kontakte. Povedala som, že tento žart sa mi nepáči a zložila som …. dalších 6 hovorov som odmietla … a potom mi zavolal on … povedal mi “prepáč .. “ … vtedy som už vedela, že je to pravda … opätovný rozovor s lekárom som vnímala už len letmo … “váš manžel je po vážnom úraze, momentálne žiaľ v ohrození zivota. Snažíme sa ho stabilizovať. Ale ak ho aj zachránime, budeme mu musieť amputovať ruku … “ nevmímala som nič … nezaujímalo ma nič, len to, aby žil ….. povedala som mu, nech amputujú, ak to inak nepôjde, ale musí žiť, alebo nech rovno usmrtia aj mňa … až do toho momentu som si ani na malú chvíľu neuvedomovala, čo pre mna moj manžel znamená, a ako veľmi ho ľúbim … s lekárom som ostala v kontakte a veľmi oceňujem jeho ústretovost … každý ďalší telefonát bol pokojnejší … na konci každého hovoru povedal “ on vas  musi veľmi milovať … “ 

Neviem, akým zázrakom sa nám dostalo toľko šťastia, no prijimajúci lekár obtelefonoval pol mesta, aby zohnal lekára, ktorý sa rozhodol podstúpiť unikátnu operáciu a ruku zachrániť … po 30 hodinách na nohách (keď už bol na ceste domov) sa rozhodol zachrániť človeka, ktorý prosí len o jedno “ urobte všetko preto, aby moja manželka neplakala “  Počas transportu do lepšie vybavenej nemocnice sa celá posádka sanitky dozvedela o mne aj veci, ktoré som sama nevedela … keď ho vykladali zo sanitky, čakal ho tam už s celým tímom aj môj otec … povedal mu “budem mať ruku, lebo ja musím objímat moju ženu “. Kým som sa dostala do nemocnice, už bol na operačnej sále … dlhé hodiny na chodbe, rozhovory s lekármi a sestričkami, priebežné informácie.  Rozhovory začínali asi tak, že neuveritelné, ale on žije, lebo vás nechcel opustiť … z medicínskeho hľadiska je to naozaj vzácne, že prežil …on vás tak veľmi ľúbi. 13 hodin na operačnej sále, 13 hodin srachu neistoty, bolesti, smútku, nádeje a stále prítomnej lásky. I keď bola situácia dramatická, personál sa na mňa usmieval … celý tím ľudí,  ktorí ho sprevádzali na operačku vedel len jedno, ze on ľúbi svoju manželku … po prevoze z operačnej sály ma vpustili do operačného traktu …. po 13 hodinovej narkóze si nepamatal nic, iba moje meno …. hlavný chirurg vyšiel z operačnej sály so slovami “ kde je ta úžasná manželka ? … idem sa jej poďakovať, zachránila mi pacienta “ keď mi podal ruku, plakala som ako male decko … 

Nemocnica pre nás porušila pár predpisov, umožnili veci, ktoré bežne v slovenskom zdravotnictve nevídať a odmenou im bol vyliečený pacient, ktorý sa určite zapísal do dejín jednej slovenskej nemocnice ako zázračný. 

    Je to už vyše 14 rokov …. aj keď to bol najsilnejší zážitok v našom spoločnom živote, i keď sme vtedy vedeli, ze láska predčila celú medicínu, veľakrát za tie roky sme na to zabudli … a okrem 3 krásnych detí máme za sebou 2 veľké manželské krízy …

Ale  keď mi aj dnes niekto povie, ze tá láska je stále viditeľná … že aj keď my na ňu občas zabúdame, ľudia vonku ju stále vnímajú, viem, že to správne bolo, lebo aj keď nie je každý deň nedeľa, môj manžel je moja druhá polovica a bez neho by som to už nebola ja …

Dobré ránko,

máme obdobie dovoleniek a tak skúsne tento týždeň nakuknúť do svete LITERATÚRY. 

Pravidlá súťaže:

1. Každý deň pridám k úlohe DO ČLÁNKU - 1 indíciu, túto skutočnosť oznámim komentárom, všetky tipy do môjho komentáru sa počítajú ako za tipy k danej indícii.

2. Tipovať môžete každá/dý "len" 5x, čiže: 5 dní, 5 indícií a 5 tipov.

A to takto: VZORY: tip.č. 1.alena, tip 1.alena, alebo mi stačí len úplne jednoducho: 1-alena, atď. Viac odpovedí v jednom tipe nebudem uznávať a tip neuznám, aj keď bude správny.

Je presne nedeľa poobede a ja neveriacky krútim hlavou nad tým, že moje milované dieťa spí už dve hodiny!!! Poobedný spánok mojej Kristíny je vec veľmi vzácna. Mne sa rovná priam zlatu, hoci ma popravde štve, že zaspala cestou v aute, takže ešte stále chrní vo vajíčku.. . Ja si totižto premietam hororový scenár o tom čo to narobí s jej chrbticou, no môj muž ma ukludňuje, že je to OK. Popravde by som si asi mala lahnúť aj ja, no hoci mnou lomcuje únava, radšej som si otvorila nealko pivo a rozhodla sa napísať pár riadkov.

Dnes by som chcela „pokvákať“ trochu o kojení. Ak tento článok čítajú nejaké dojky a.k.a. ženy, čo majú doma plný šuflík mrazeného mlieka, alebo ním dokonca zarábajú kašičky a iné dobroty, chcem vám pogratulovať. Ste naozaj šťastné stvorenia. Keď sa mi v nemocnici pustilo prvé mlieko a kozy som mala také, že ani Pamela by nepohrdla, myslela som si, že patrím do už spomínanej skupiny. Keď som prišla domov z pôrodnice, mlieko som si dokonca odsávala a veselo plnila chladničku. Moja malá bola nonstop na mne nalepená. Moje prsia vymenila za posttieľku a moja domácnosť začala kolabovať, lebo ako náhle som malu odpojila nastal rev rev  rev. Časom však nastal rev aj keď som ju neodpojila. Nerváčila, zúrila ako ja dva dni pred krámami... proste som nechápala. Na poradni mi skontrolovali prisatie, štýl kojenia a všetko bolo v poriadku. Teda v poriadku pre nich.  Nejdem ďalej rozpisovať túto časť príbehu, pretože scenár je rovnaký ako u mnohých iných žien. Jednoducho som začala pomaly vyťahovať z mraziaka moje zásoby mlieka a keď bolo treba, malej som ho proste podala cez fľašku. Časom sa však minuli aj tie a makarón mi kúpil pre istotu prvú krabicu umelého mlieka.

Tým to však neskončilo. Začala som boj o mlieko. Čaje, hektolitre vody, strava vyváženejšia ešte ako v tehotenstve atď atď... no popravde nejaký efekt to na mňa nemalo. Čo, ale malo na mňa efekt boli tie neskutočne múdre reči môjho okolia, ktoré hraničili s výčitkami...“Dúfam, že ješ, lebo inak sa nečudujem, že nemáš mlieko“ alebo  „To je obrovská škoda, že tak skoro začínaš prikrmovať, fakt škoda“ alebo „Materské mlieko je najviac, keď jej začneš dávať Sunar, uvidíš, že malá bude mať problémy v budúcnosti“ Nemusím ďalej citovať výroky o tom, ako príkrmom oberám dieťa o imunitu a podobne...Veru, tieto reči na mňa efekt mali! A poriadny! Cítila som sa ako najhoršia mama na svete, ktorá nedokáže nasýtiť vlastné dieťa, resp. mama, ktorá ho oberá o imunitu... proste psychiatria čistá.

Začala som skúšať všetky možné aj nemožné spôsoby, ako to celé zachrániť, od prikrmovania cez cievku (ženy, na toto musíte mať ozaj pevné nervy) cez doslova nonstop prisatie mojej malej. Poviem vám ale , že po xyz hodinách jej jedovania sa na mojich kozách som aj tak vždy siahla po príkrme. Ten pocit, keď sa malá konečne najedla a ukludnila bol top!

Časom som sa zmierila s tým, že proste jej tu fľašku – dve denne proste dám ak to bude nutné a popravde, začali sme lepšie fungovať. Nehovorím, že je to ideálne, ani to, že ma to zbavilo výčitiek, to ani náhodou, no sme spokojnejšie aj Kristína, aj ja. Malá si vie zrazu zdriemnuť a ja občas vypiť kávu v kľude prípadne spraviť makarónovi na večeru rezne. Stále však bojujem s mojími kozami, s mliekom a s blbým pocitom, že ma mrzí, že toho mlieka nemám dosť, no popravde čo narobím?

Ak mi niekto, ale bude tvrdiť, že každá žena ma mlieko, alebo treba len nonstop prikladať a ono to pôjde, tak sa asi vystrelím na mesiac.