Nelúčim sa, ale ĎAKUJEM...

Hovorí sa, že vždy keď sa ľuďom stávajú náhody, začnú veriť na OSUD. Aj k projektu Ženské veci som sa dostala náhodou. Hneď ako som uvidela výzvu, musela som sa prihlásiť, pretože to bolo presne to, čo som chcela popri materstve robiť. Zostať "v dianí", spoznávať nových ľudí a ich príbehy, spraviť niečo pre seba, svoje i vaše zdravie, niečo, čo ma bude baviť a popri tom sa aj vzdelávať. A, našťastie, všetky tieto moje túžby sa naplnili do poslednej bodky. A dnes verím, že mi boli Ženské veci súdené. A určite mi to dalo viac, ako som si na začiatku iba myslela...

V mojom srdci je obrovská vďaka a pokora, pretože bez vás, Milé Dievčatá, by som to určite nezvládla. Presne pred rokom som išla ´do neznáma´. Často som strávila hodiny prípravou tém, článkov a príspevkov, výziev a súťaží. No všetko to malo význam. Boli to chvíle krásne, ale aj chvíle náročné. A stálo to za to! Každej z vás odporúčam vyskúšať si to, pretože určite nebudete ľutovať a nikdy neviete, aké nové možnosti vo svojom živote nájdete a kto VÁS objaví.

Myslím, že som prešla kus cesty, posunula som sa vpred a robila som presne to, čo ma naozaj baví. Vždy som to bola ja a dávala som do toho maximum. Mama, manželka, priateľka, žena ako každá iná. Naučila som sa mnohým novým veciam. A hlavne, naučila som sa nebáť sa robiť to, čo ma naozaj baví. Písať a hovoriť o zdraví. O našom ženskom zdraví. Aj vďaka tejto skúsenosti som aj ja sama mala možnosť viac premýšľať o svojom zdraví a vziať mnohé veci do vlastných rúk. Už viac nečakať a začať ich radikálne riešiť. A tiež by sa mi nikdy ani nesnívalo, že raz sa moje články budú objavovať na toľkých webových portáloch a ľudia ich budú chcieť dokonca aj čítať.

Ďakujem svojej rodine, pretože bez nich by som to nezvládla. Ďakujem tímu Modrého koníka a tiež ľudom zo spoločnosti Medirex, ktorí ma počas tohto krásneho roka môjho ambasádorovania veľa naučili a podporovali po odbornej i ľudskej stránke. Ďakujem projektu Ženské veci za možnosť stať sa súčasťou redakcie webového portálu www.zenskeveci.com. Aj vďaka tomu nájdete stále moje nové články a možno spolu uverejníme aj práve ten VÁŠ príbeh.

Aj keď projekt Ženské veci na MK dnešným dňom končí a s ním aj moje ambasádorovanie, s Modrým koníkom sa nelúčim. Určite na mojom blogu naďalej nájdete moje osobné príspevky, zaujímavé články a možno aj nejakú tú súťaž. Vám všetkým, ktorí ste pri mne stáli, chcem zo srdca POĎAKOVAŤ. Verím, že sme a aj naďalej budeme skvelá komunita žien, ktoré (v 99,9 %) nehejtujú, navzájom sa podporujú, pomáhajú si a odovzdávajú si svoje vzácne životné skúsenosti a rady, vedia sa spolu tešiť i poplakať, lebo aj taký je život. To a ešte oveľa viac je to, čo som mala možnosť za ten rok na vlastnej koži vidieť a zažiť. Verte svojim snom. Nikdy sa nevzdávajte bez boja a myslite na svoje zdravie ♥. Každá z vás je výnimočná a aj vďaka tomu sme mohli spolu tvoriť NAŠE Ženské veci. Bolo to o nás a pre nás.

1. Na Modrom koniku som sa prihlásila už do viacerých súťaži a testovačiek. A až teraz sa na mňa usmialo šťastie a bola som medzi vybranými mamičkami na testovanie produktov značky Colief a jej produktov.

Medzi testovanymi produktami boli :

Telové mlieko Mum To Be hydratačné telové mlieko ktoré pomáha predchádzať tvorbe strií. Telove mlieko som testovala už ako mama po pôrode. Telové mliečko sa ľahko rozotiera rýchlo vsiakuje do pokožky a krásne vonia.

Náplaste Breathe Easy Patch na lepšie dýchanie pri prechladnuti. Tento jediný produkt sme nestihli otestovať. Lebo počas ,,testovačky,, sme našťastie neboli chorí. Ale náplasti si nájdu svoj čas pri prechladnuti u staršej dcérky a otestujeme ich.

Vitamín D produkt ktorý si nájde miesto u nás v lekárničke. Testovali sme ho po celý čas výsledky sa dostavili asi po 4 dňoch od začiatku testovania. Veľké plus u kvapiek je že nás bruško po nich nebolelo ako po inom vitamíne D predpísaným pediatričkou.

Olejček  na mliečnu chrastu ,, Baby Scalp Oil,, veľmi dobrý produkt ktorý sme najskôr mysleli že ho ani nepoužijeme nakoniec sme otestovali aj ten. Chrastička nám zmyzla po prvom umytí. Jedina vec ktorá ma od jeho použitia odradzala bola jeho prenikava vôňa ktorú som na malom synčekovi cítila aj po ďalších dvoch umytiach hlavičky.

Presne tak.

Ako  sa tam píše, žijem teraz pre iné veci.

Zase s odstupom nejaké info o tom, ako ide život ďalej.

Víkend mi utiekol ako voda.

Určite preto, lebo sa mi PNka kráti, a ja by som chcela toho stihnúť čo najviac.

Dúfam, že sa už nič nestane a život pôjde ďalej.

Po štyroch dňoch totálnych opušťákov som sa konečne vyhrabala z depiek a dala akosi dokopy... Neviem, čo ma to "zase" chytilo, prerástlo mi to cez hlavu, nad všetkým som až príliš premýšľala, všetko pripúšťala...  Človek, keď trochu rezignuje, zmieri sa s danou situáciou,sa ako keby "naladí" na danú skutočnosť. Mňa by doslova šokol deň bez kriku alebo keby moja raketa "sedela ako päť peňazí" bez neustáleho behania.

Dnes to však bol celkom ok deň. Rakete konečne nešiši celý deň. Stačí ju iba 14 hodín neustále zamestnávať a je to v "suchu"... Človek by jej dal aj väčší priestor pre "voľný" program, ona ho však využíva zatiaľ len na motkanie a lašovanie šuflíkov, takže na oplátku mi aj ona pripravuje zábavku na zvyšok dňa.

Už som viackrát som písala, že moju raketu úplne rajcujú zvieratá. Preto návštevy zoo a minifariem sme museli na istý čas odložiť, lebo ich nevie emočne spracovať. Bývame však na dedine, takže môžeme sa učiť spracovať zvieratká postupne... Keď ju muž straží je to vždy šoková bomba. Dnes to znovu poňal chlapsky a dovolil je babkinu sliepku vyceperiť na trampolínu. To Vám bol pohľad, dve deti a sliepka na trampolíne + otec roka, ktorý si to musel natočiť.

Nemôžem povedať, že sa nesnaží, len to dáva tým typickým chlapským spôsobom. Včera im chcel ukázať zraneného vtáčika, ktorý asi vypadol z hniezda, ale len čo decká dobehli na dvor, vtáčik mu  vyletel z dlane na zem a "ham" zožral ho pred očami deciek náš pes🙂 No a bolo po vtáčikovi a ja som zas mala, čo vysvetlovať, ako je vtáčik v brušku psa, že mu je "tam" dobre a asi by aj tak umrel... Niekedy sa mu jednoducho nepodaria jeho "otcovské triky"🙂

Večer pred spaním máme takú našu spoločnú chvíľku, keď sa válame a jašíme všetci v posteli a on robí deckám všeliaké vývrtky, pri ktorých im raz určite doláme väzy.... Ako som písala včera, začala som s malou rozvíjať tie najjednoduchšie bábätkovské interakcie a využila som práve tento čas. Začala som schovávať pod paplón najskôr seba, potom malého a potom muža. Malo to úspech. Najviac sa jej páčilo schovávanie syna, toho potom sama začala prikrývať a kukala na mňa, aby som začala hovoriť "kde je? kde je? kde len môže byť?" Neskutočná radosť z nej išla a nám s mužom pištalo srdce, že ich takto konečne vidíme sa aspoň "trochu" spolu hrať. 

Pracu za stolom tiež už viac orientujem na interakciu a pýtam si vždy napr. za kocku nejakú imitáciu. Dnes som ju aj za kúsok čokolády, ktorý našla v šuflíku, poriadne vytrápila. Musela mi tlesknúť, poklepať si prstom po nose a ešte sa aj otočiť. Nič nové, nič prelomové, nič na porozumenie, ale predsa tak dôležité...