S plávaním je to podobné ako s behom. Buď ho milujete alebo vás nikdy nenadchne. U oboch disciplín sa totiž treba prepracovať cez počiatočné nepohodlie. Voda studená, mokrá, oči štípu, zima je, väčšinou milión ľudí v bazéne. Po pár tempách je to lepšie. Ak to nevzdáte po dvoch dĺžkach, potom to príde. Ten pocit, keď sa ponoríte do vody. Všade okolo vás je ten nekonečne upokojujúci modrý svet a vypnete hlavu. Žiadny telefón, žiadne deti, žiadna hudba, žiadni ľudia. Len vy a vaše myšlienky. Uznávam, že pre ľudí, ktorí nevedia vydržať sami so sebou, to môže byť desivé. Mne sa však pod vodou dobre premýšľa, zabúda a plávanie je jednou z najlepších vecí, ktoré robím pre svoje zdravie.

No a potom sú tam tí ľudia, ktorí plávajú s nami a niekedy aj proti nám. Niektorí sú tak iritujúci! Napríklad, taký egotyp. Hrudník ako Michael Phelps a svojej fyzickej dokonalosti si je dobre vedomý. Omrkne baby a potom sa predvádza. Vzdychy ako pri tenise, pláva v najrýchlejšej dráhe a potom sa hodinu močí vo vírivke. Nemá nič iné na práci, len udržiavať svoj chrám (telo) v dokonalosti a teda si to patrične užíva. Zvyčajne sa naňho dá pozerať, kým neotvorí ústa.

Potom sú tie babenky, kvôli ktorým egotyp tam chodí. Spoznáte ich podľa toho, že vôbec nevedia plávať, zo všetkých síl sa snažia nerozmočiť si svoj dokonalý mejkap, no z vody obvykle aj tak vychádzajú bez obočia.

Skutočným peklom sú však dôchodkyne. Ich tempo je vražedné, ich revírom sú verejné bazény. Majú permanentky, plávajú na spôsob psíka, ale častejšie okupujú vírivku. Diskutujú/ohovárajú a spomedzi prstov na nohách si vyberajú špinu. Pedikúru nevideli a doma šetria vodu, tak sa prišli vymočiť aspoň do vírivky. Najlepšie je, ak majú viditeľné ekzémy na celom tele, to mám veľmi rada. Inak, niekedy sú aj čisté a vedia celkom dobre uzemniť páriky bozkávajúce sa uprostred plaveckej dráhy, tak za to majú plusové body.

Páriky sú samostatnou kapitolou a nikdy som nepochopila, že prečo sa mám ešte aj na plavárni pozerať na výmeny telesných tekutín cudzích ľudí. Prečo neplávajú? Prečo nejdú do parku na lavičku? Niektoré veci mi asi navždy zostanú záhadou.

Ja som bola kedysi taká odvážna. Naozaj. Keď som bola mladá, neváhala som si zbaliť kufre a odísť v priebehu dvoch dní do vzdialených kútov sveta, neistá návratu. Už nie som. Mám deti, no trvalo mi dlhšie, kým som pochopila, že byť odvážna s deťmi sa proste nedá.

   Budú to už hádam aj tri roky. Neviem presne, neoslavujem výročnicu 🙂 Udialo sa tak inšpirovaná kamarátkou, následne sme inšpirovali tretiu kamarátku... a tak teda som si nijako v tej chvíli nepripadala ani divne, ani sama, ani nijako mimo a pod....

    A nuž prerčo? A čo ja viem? A prečo FB mať? 

    Ak sa ma dnes ktosi pýta, prečo FB nemám, odpoviem: "A prečo by som mala mať?" Život bez FB je možný, vravím. :D

    Bola som a vlastne stále som na rodičovskej, a teda som ho ani pracovne nijako nepotrebovala. Postupne som stále viac vnímala, že ma o čosi oberá, než aby ma plnohodtne čímsi obdarúval.

    Bol to pre mňa napríklad zbytočný míňač času. A to tak hádam celkom sebakriticky objektívne môžem povedať, že som nebola veľký vysedávač za PC a FB. Ale aj to sa mi už zdalo dosť, resp. že ten čas sa dal naozaj využiť často plnohodnotnejšie. Hoc aj len tá polhodinka. A tiež sa stávalo, že veď idem len kuknúť a zrazu kukneš sem, a klikneš hento, a prečítaš tamto, a odpíšeš, lebo ti napísali... a ajhľa, veď už je takmer hodina fuč. A čo mi dala tá hodinka? Čo skutočne potrebné pre mňa v ten deň a vôbec? 

    Pomohlo to aj v postoji porovnávania sa. Na FB sa nám núka taká polovičatá, nepravdivá, alebo z kontextu vytrhnutá realita. A my sa s ňou či už vedome či nie, porovnávame v negatívnom alebo pozitívnom zmysle. A akosi meriame hodnotu čohokoľvek a kohokoľvek v FB svete počtom lajkov a komentárov. Čo ale skutočne výpovednú hodnotu nemá.