Od pravej beauty blogerky mám síce možno na míle, ale pokúsim sa Vám priblížiť svoje dojmy z testovania francúzskej kozmetiky Yves Rocher. Od firmy som obdržala tento pestrofarebný balíček s piatimi produktami ich prírodnej kozmetiky. Našla som si v ňom dva kusy z radu Hydra Vegétal-hydratačný denný krém a hydratačné sérum z rovnomenného radu. V balíčku sa okrem nich nachádzali ešte tri miniatúry produktov pre každodenné využitie-dvojfázový odličovač očného make-upu, krém na ruky a univerzálny krém na telo a tvár.

Prípravky som testovala v období dvoch týždňov a snažila som sa ich používať poctivo, aby som ich vedela ako tak zhodnotiť, aj keď viete, ako to je s kozmetikou: to, čo sedí mne, to niekomu druhému nemusí sedieť (voňať) vôbec.

Moja pleť je prirodzene citlivá, miestami so sklonmi k začervenaniu. V práci mám na tvári celý deň make-up, som v relatívne prašnom prostredí a keď si náhodou pochytám počas dňa tvár, nie raz to skončí vyrážkami. Preto si vždy, keď je to možné okrem klasického odlíčenia sa, robím pleťové masky a rada používam peelingy. Mám na krku čerstvú tridsiatku a bola by som rada, keby som ešte nejaký ten piatok nemusela riešiť žiadne kozmetické zásahy, ktoré sú v dnešnej dobe také bežné. Pleť sa snažím čo najviac hydratovať.

Začnem s mojou najzákladnejšou rannou rutinou a teda klasicky ráno po zobudení si umyjem tvár a nanesiem hydratačný krém, ktorým si pleť pripravím na použitie make-upu. Presne za týmto účelom som použila hydratačný krém Hydra Vegétal s ochranným faktorom OF 20.

Krém hustejšej avšak nie hutnej konzistencie sľubuje okamžité vypnutie a zjemnenie pleti. Je určený pre normálnu až zmiešanú pleť. Pod make-upom poslúžil celkom v poriadku, avšak mala som s jeho znášanlivosťou problém. Na nose sa mi vytvorili suché miesta, šupinky, aké sa mi robievajú v zimnom období.

Zhrnutie pre tento výrobok je preto nasledovné

Ešte minulý rok som v jednej práci, ktorú som písala polemizovala a teoretizovala, aká je láska dôležitá v rodine, ako je dôležité lásku nielen prijímať, ale aj odovdzávať, najmä takú bez predsudkov. Hotová esej na tému"Láska nie je iba päť písmen". Zas ma dohnalo to, čo som dovtedy nemala odžité. Vodu som kázala a víno pila... Tak by som to vyjadrial teraz, pretože v súčasnosti bojujem sama so sebou, aby som dokázala prijať moju raketu takú aká je. Niežeby som ju neľúbila, to vôbec nie, len v súčasnosti bojujem s tým, aby som sa na ňu za všetko nehnevala, aby som na ňu myslela s láskou a keď si na ňu, čo i len spomeniem, tak nech mi srdce zapiští po nej rovnako ako po synovi.... Keďže píšem tento blog anonymne, píše sa mi o tom všetkom ľahšie, pretože, ak by som vyslovila tieto svoje myšlienky pred svojimi blízkymi, ktorí vôbec nevedia, čo v sebe prežívam, mali by ma za kozu... Ale ja to žiaľ teraz tak cítim☹

Neteším sa na každé ráno s ňou, lebo v poslednom čase (už dobrých pár mesiacov) neprežívam pekné dni s ňou. Každé hodenie o zem, zbytočné hnevy, škreky, grimasy, čo začala robiť pri tom... je mi z toho na grc... mám pocit, že mi každým takýmto zbytočným trucom pichá nôž rovno do srdca. Každým odmietnutím syna alebo tým svojím čudným správaním a fungovaním v spoločnosti ma doslova toto moje neprijatie zožiera vo vnútri☹ Už to, ale nie je hnev ani tak na ňu, ale skôr na seba. Na seba, čo som to za človeka - za matku, že sa dokážem hnevať na takú čistú dušu. Lebo deti sú čisté duše, to je jasné ako facka...

Minule sa ma psychologička spýtala, či by som ju ľúbila viac keby rozprávala... Vyhrkla som iba to, že áno, dalo by sa s ňou lepšie vychádzať... samozrejme, keď na mňa šlahla psychologické oči, vedela som, že nepochopila môj čierny humor, tak som svoju odpoveď rozvila, že som to nemyslela vážne....Všimla som si, že celkovo psychológovia majú problém s čiernym humorom, takže by som sa mala posnažiť ho nepoužívať aspoň pri nich. Tu však nejde o to, či rozpráva alebo nie, tu ide skôr o moje hlúpe predstavy, že sa mi od nej nedostáva toľko lásky, že nedáva toľko lásky môjmu synovi... Nikdy som nemala rada sebcov a egoistov, ktorí pomáhali zištne. Vždy som sa nato na muža hnevala, lebo za každú pomoc niekomu vždy niečo na revanš čakal. Ja som bola presný opak, keď som niekoho niečo pomohla, nikdy som zato nič nechcel... Ja sa cítim pritom dobre, keď pomáham, mne to jednoducho vždy stačilo. Proste hotová Matka Teraza by bola zo mňa, ale prišiel na psa mráz ....

Práca za stolom sa stalo pre mňa "vykúpenie" v takéto dni. Ju to všetko chvalabohu baví, úlohy pekne plní, , zlepšila sa jej koncentrácia, aj sa zasmejeme, keď "akože" zle zatriedi vec. V tomto je fakt raketová a 25 minút, dávame ako "fukot" len tak z rýchlika... Ešte aj tá poloverbálna komunikácia je super. Dnes navečer prišla ku mne ruka k uchu + slová "halo halo" + gesto zapnúť... Normálne rozvitá veta zachvíľu, odpadla som skoro, ale trochu som ju ponaťahovala a uzavela krátkodobú ústnu dohodu, keď dá "ciko" bude "halo", našťastie vybavila bez breptov a už si ťukala...

Dokonca mi začala niekedy opovedať na otázky "nie" najmä, keď jej začnem spievať pesničky a ona po prvom verši nejakej pesničky povie "nie", tak začnem spievať rýchlo inú a ona zase "nie", tak zase inú "nie" a keď nepovie "nie", tak pokračujem ďalej v spievaní a niekedy si overím, či naozaj chce, aby som pokračovala a vtedy ukáže gesto áno (("chytá hlavu a kýva ňou hore dole") - *ešte stále som ju to neprenaučila, skôr sa naučí hovoriť "áno"🙂))

Tak, či tak, keď to takto zhrniem, je to úžasné, také pokroky, o ktorých som ani nesnívala pred 5 mesiacmi... Paráda... hm... ale potom sa zrazu začalo ozývať moje "antizištné" ja a ja by som asi toto všetko vymenila za zlepšenie sociálneho správania a fungovnia. Keby len tak prišla za synom a hrala sa s ním, keby len tak si dala napr. očesať vlásky alebo počkala chvíľku v obchode, v škôlke bez toho, aby tam nekričala alebo neutekala pod prvé auto, ktoré pôjde okolo, keby bola viac empatická... No , mám načom makať. Budem drilovať nielen raketu, ale aj asi hlavne SEBA, aby som vedela rozdávať skutočnú bezpodmienečnú lásku.