Preplaca union preventivku deti u zubara?.dakujem
Včera sme s 🐒 Rudom navštívili detičky v Materskej škole Janovce.
Porozprávali sme sa o požiarnej prevencii, ☎️ volaní na tiesňovú linku a zvládnutí menších požiarov 🔥🧯 v domácnosti.
_________________________
občianske združenie HASAM 🧡 - Požiarna prevencia inak!
Niekedy je najväčšia sila v tom, priznať si, že už nevládzem. Požiadať o pomoc nie je slabosť, ale odvaha – odvaha dovoliť druhým, aby ma podržali, kým si znova postavím vlastné krídla.
Nemáte pocit, že sa ten advent akosi rýchlo blíži? Ani som si neuvedomila, že už mi veniec treba robiť 😅😊
V roku 1991 štvorročný syn Erica Claptona, Conor, vypadol z okna na 53. poschodí newyorského mrakodrapu — tragédia tak krutá, že slová stratili akýkoľvek význam. Claptonov svet sa zrútil v jedinom, nevýslovne desivom okamihu.
Neskôr ticho povedal: „Pamätám si izbu, telefonát… a potom už nič. Len mlčanie.“
Na dlhé mesiace zmizol z očí verejnosti. Priatelia tvrdili, že takmer neprehovoril, túlal sa ulicami osamote a topil sa v bezodnej žiali. „Niet bolesti väčšej,“ priznal. „Na to sa nedá pripraviť. Ostáva len prežívať — minútu za minútou.“
No z tej temnoty sa zrodila pieseň — Tears in Heaven. Clapton ju nestvoril pre slávu, ale ako modlitbu. „Potreboval som nájsť zmysel v niečom, čo žiadny zmysel nemalo,“ vravel. „Jediným spôsobom, ako sa k nemu prihovoriť, bola hudba.“
V jej veršoch zaznievalo všetko, čo sa nedalo vysloviť nahlas: láska, ľútosť a tichá nádej na opätovné stretnutie. „Spoznal by si moje meno, keby som ťa stretol v nebi?“ spieval, a jeho hlas sa chvel. Každé slovo bolo rozhovorom medzi otcom a synom, ktorého už nikdy nebude môcť objať.
Keď pieseň prvý raz zaznela naživo, sála sa ponorila do mlčania — nie z nadšenia, ale z úcty. Nebolo to obyčajné vystúpenie, ale žiaľ pretavený do hudby.
Clapton sa neskôr priznal, že nečakal, že pieseň prinesie útechu aj iným, no stala sa spásou pre milióny ľudí, ktorí prežili stratu. „Možno,“ povedal ticho, „mal Conorov život zmysel, ktorý som vtedy nevidel. Azda práve to bola jeho misia.“
Tears in Heaven nevznikla len pre syna — bola napísaná jemu. Večný šepot otca obrátený k nebesám.
Zimný fusak Mamaleto a nepremokavá nepadacia deka na športové kočíky od značky Emitex - neprekonateľné zimné kombo do nečasu 🌧 a vďaka Black Friday za neprekonateľnú cenu https://www.mamaleto.sk/collection/sale-accesso...
Nitran(čan)ia, kto budete blízko, nakukunite...
Aj váš MK vyzerá takto? Že ani nieje vidieť cez reklamy? 😡🤬🤬🤬
Jeeeeej, kolko 💙
Dakujem zo ❤️ stedry darca 😘
Ahojte.Dnes som sú všimla ze sa 6 ročnému synovi vytvorilo na prste z vnútornej strany znamienko. Vyzerá byt pekne ohraničené zatiaľ je také cervenohnede ale myslím ze pôjde do takej tmavohnedé až čiernej farby.
Znamienka uz ma ale takéto ešte nie len také menšie a vypuklejsie.Toto vyzerá byt úplne ploché ako pigmentove znamienko. Ja som tiež dosť tmavý typ a on to ma po mne ze sa vie opalit pekne do hnedá.Tiez mam takéto tmavé znamienka na krku aj tvári.Moze to ma dedičné? Je v poriadku ze sa mu tvoria znamienka aj v zime?
Objednala som ho rpe istotu aj ku kožnej.
Ďakujem za všetky odpovede
Dievčence overený kontakt na taxík v Poprade ? Ideálne z vlakovej stanice 🙂 ďakujem
Ahojte prosím vás kde kupim takýto keksík ? Syn dostal v školskej jedálni.
Nič, nič, nič. Ten najväčší dar ste vy.
Vždy, keď som sa svojich starých rodičov pýtala, čo by chceli pod stromček, odpoveď bola rovnaká. „Nič. Nič nepotrebujeme, nič nám nechýba, máme všetko. Najväčší dar ste pre nás vy, naše vnúčatá a pravnúčatá.“ Vždy to, žiaľ, skončilo pri niečom neosobnom a praktickom, ako vitamíny, výživové doplnky, alebo teplé ponožky. Pretože naozaj, starším ľuďom už neurobíme radosť vecami, ale skôr časom, ktorý s nimi trávime, úsmevmi, ktoré im darujeme a tým, že budeme neustále súčasťou ich života. A tak som hľadala niečo, čo by dokázalo zahriať pri srdci aj niekoho, kto tvrdošijne tvrdí, že nepotrebuje a nechce nič. A našla som.
A už roky nosí Ježiško starým aj prastarým rodičom kalendáre. Nie však obyčajné, ale Fotokalendáre s fotkami našich detí od HappyFoto. Zistila som, že fotokalendár je ten najlepší kompromis. Je to praktická vec - veď každý kalendár potrebuje. Ale zároveň je to ten najosobnejší a najdojímavejší darček, aký si viete predstaviť. U nás doma je to už roky obľúbený vianočný darček.
Viem, ako to vyzerá u mojej babičky: Zavesí si ho na čestné miesto v kuchyni, hneď vedľa linky. Každé ráno, keď si pôjde uvariť kávu, vidí na stene usmiatu tvár. Uvidí nášho syna, ako kráča prvýkrát do školy, alebo dcéru s medailou v ruke na tanečnej súťaži, či celú našu rodinu na spoločnom výlete.
Moji starí rodičia sa z neho abnormálne radujú, pretože im do domácnosti prináša radosť a potešenie na celý nasledujúci rok.
Je úžasné, že darček s takouto obrovskou emočnou hodnotou je zároveň aj cenovo dostupný. HappyFoto v tom má dlhoročnú prax a ukazuje, že nemusíme minúť veľa, aby sme darovali to najcennejšie - spomienky.
Na jeho výrobu stačí len pár fotiek - tých dvanásť naj momentov z uplynulého roka. Výroba kalendára je jednoduchá, intuitívna a zvládnete ho aj popri bežnom kolotoči s deťmi, či už cez online editor, alebo v programe.
▪︎ 25. november bol prvým stridžím dňom.
So svätou Katarínou sa spájali rôzne ľúbostné čary, povery a pranostiky. Na ochranu pred strigami sa jedol cesnak a robili sa ním aj križe na dverách.
▪︎ Na Katarínu pastieri trúbením a praskaním bičmi vyháňali strigy z dediny na krížne cesty. Hluk ich mal práve vyhnať aby neuškodili dobytku.
▪︎ S Katarinou súvisela povera, ktorá miestami pretrvala až do prvej polovice nášho storočia, že v dome, ktorého prvým návštevníkom je v tento deň žena, sa bude po celý rok rozbijať riad. Možno práve táto povera inšpirovala mládencov, aby o dvere domov, v ktorých bývali Kataríny, rozbíjali starý hlinený riad.
V dávnejších časoch väčšina ľudí takéto povery brala vážne a aby sa predišlo nevhodným návštevám a ich predpokladaným následkom, chodili po domoch este pred svitaním malí chlapci s krátkymi vinšami.
Napr. v Gemeri pri vstupe do domu hovorili:
Katreny, Katreny,
aby sa vám hrnky nebili
a kury dobre niesli.
Gazdiná odmenila polazníka, ako týchto vinšovnikov volali, drobným peniazom. S podobným vinšom chodili chlapci po domoch aj v iných oblastiach stredného Slovenska.
▪︎ Na Katarínu ženy nepriadli ani nešili pod vplyvom predstavy, že keby vykonávali takúto činnost, zbierali by sa im v lete pri súrnych poľných prácach prsty.
▪︎ Na Orave vari ako svojská forma zosmiešnovania predstáv o výčinoch bosoriek sa zaužívala obyčaj, že mládenci cez katarínsku noc proprenášali a poschovávali z domov, kde boli dievčatá, náradie. V Čimhovej to boli žrde zavesené pod strechou z vonkajšej strany domu. Ulohou dievčat bolo deň pred Katarinou ich čo najlepšie schovať. Chlapci na ne striehli a večer si navzájom poprezrádzali, čo ktorý zistil. Zo žrdí, ktoré ponachádzali, postavili v tesnej blízkosti rieky akúsi pyramídu, zámerne natolko labilnú, že sa õoskoro zrútila do vody. Zvyšné žrde uložili do korún stromov. Ráno ich dievčatá hľadali, no väčšinou bez úspechu, iba čo sa im Iudia posmievali, že od svitania behajú po dedine ako strigy. V Osade mládenci vysadili brány pántov a preniesli do vzdialenejšieho dvora; odtiahli voz, prípadne ho rozložili a poskladali na tažko dostupnom mieste, napriklad na susedovej streche; pred dvere naukladali drevo, alebo postavili záchod, pravda opäť z cudzieho dvora a pod. Podobné žarty robili aj v iných obciach strednej a hornej Oravy.
▪︎ Iným zvykom bolo púčkovanie konárikov, ktoré sa z mestského prostredia rozšírilo v posledných storočiach aj na vidiek. V Brezne odrezali z ovocných stromov alebo kríkov, ktoré na jar najskôr kvitnú, zo slivky, ribezli a pod., viacero prútov, z ktorých každý symbolizoval určité želanie. Podľa toho, na ktorom prúte sa do Štedrého dňa objavili listy alebo kvety, usudzovali, ktoré želanie sa splní.
▪︎ V iných pohronských obciach dievčatá zasadili do pieskom naplneného črepníka konárik čerešne a každý deň ho zalievali vodou, ktorú nosili v ústach z potoka. Ak vetvička do Vianoc vykvitla, dievča verilo, že sa do roka vydá.
▪︎ Dávnu tradíciu v mestskom i dedinskom prostredí majú katarínske tanečné zábavy. Kto mal rád muziku a veselú spoločnosť, nezabudol túto priležitosť využit, pretože štyri týždne pred Vianocami sa začinal advent, počas ktorého na základe uznesenia cirkevnej synody v Cáchach roku 922 boli prísne zakázané akékoľvek zábavy, dokonca aj svadby.
▪︎ Na Orave sa mládenci prestrojili za rôzne masky. Často sa viaceri obliekli do ženských šiat, na hlavu si pričesali vrkoče urobené z kúdele, rovnakým materiálom si na príslušných miestach vypchali ženské kabátiky. ktoré mali pri tejto priležitosti oblečené. Celkove sa neusilovali ani tak o presné napodobnenie žien ako skôr o ich parodovanie a tým aj vyvolanie silnejšieho komického účinku. Niektorý z mládencov si obliekol kožuch naruby a klátivou chôdzou napodobňoval drezúrovaného medveda, druhý predstavujúci medvediara, ho viedol na retazi. Ďalší v otrhaných šatách, s tvárou začiernenou sadzami, predstavoval cigánku. V sprievode nesmeli chýbať muzikanti alebo aspoň harmonikár. V takejto zostave chodili od rána po dedine a zašli do každeho dvora, kde mali dievča. Tu tancovali s mladými i starými a ,cigánka" pýtala od gazdinej zemiaky, ale prijala aj slaninu, vajcia, prípadne iné naturálie. Ak im niekde z lakomosti dali priliš málo, neváhali si niečo hoci aj potajomky vziat. Z vajec a slaniny si pripravili praženicu, zemiaky , ktorých ziskanie bolo hlavným účelom tejto obchôdzky, predali a z utržených peňazí vyplatili muzikantov, ktorí v krčme vyhrávali pre celú obec na katrenskej zábave", trvajúcej do polnoci a často i dlhšie. Za zvyšné peniaze si kúpili pálenku, ktorú na zábave spoločne vypili.
▪︎ V niektorých obciach horného Považia začínali na Katarínu priadky a tak tu katarinske zábavy splynuli s oslavou započatia tejto významnej ženskej sezónnej práce. Pretože sa na Katarínu ani tu nepriadlo, dievčatá priniesli koláče, mládenci víno a v dobrej nálade pri speve a tanci strávili prvý priadkový večer.
Literatúra: Rok vo zvykoch nášho ľudu, vyd.Tatran, E. Horváthová
Fotografia: @Múzeum kysuckej dediny a Historická lesná úvraťova železnica vo Vychylovke,
S Katarínskym sviatkom sa spája viacero ľudových tradícií, medzi nimi aj sadenie vetvičiek čerešní do črepníkov, TASR,
Praskanie bičom, Liptovské Sliače
😔 Ako si poradiť s emóciami
👉 Možno to poznáte… Ráno je ešte všetko v poriadku, no stačí jedna krátka veta od partnera či kolegu a zrazu cítite tlak v hrudi, zrýchlený dych a myšlienky sa rozbehnú rýchlosťou svetla. „Znova som sa pohádala s partnerom kvôli úplnej maličkosti. Vždy ma to zasiahne viac, než by malo.“ Namiesto úteku pred emóciami sa dá naučiť ich pochopiť a spracovať – krok za krokom.
📌 Emócia trvá v tele priemerne len 90 sekúnd, ak ju nepotláčame a nepriživujeme myšlienkami. Emócie nie sú automatické reakcie, ale predikcie mozgu založené na minulých skúsenostiach. Ak ich pomenúvate, meníte ich silu.
📌 Pomenovanie emócie znižuje jej intenzitu až o 40% vďaka aktivácii prefrontálnej kôry.
📌 Telo registruje emóciu skôr než myseľ. Až o 200 milisekúnd preto má význam pýtať sa: „Kde ju cítim v tele?“ Ľudia, ktorí si všímajú telesné prejavy emócií, majú nižšiu mieru stresu a lepšie medziľudské vzťahy.
💬 Otázky, ktoré môžete použiť hneď dnes:
Čo presne teraz cítite?
🎄Vianočné trhy v krajských mestách, aj bratislavské štvrte - pekný prehľad: https://lepsiden.sk/vianocne-trhy-2025-na-slove...
🥰🤩🥰 Vianoce v kuchyni, to sa mi bude variť, piecť, riad umývať 😊
Bolí to, keď rastieš? - 168. časť
"Myslím, že to vie iba Boh. Zistil som, že mi otvoril nové okná, v ktorých vidím úplne nové obzory. A tam medzi tým krásnym stojíš ty a usmievaš sa na mňa svojim láskyplným úsmevom." vyslovil s láskou v očiach. Veronika sklopila pohľad a na tvári sa jej usadil jemný úsmev. Peter jej vzal ruku a priložil si ju k perám. Veronika sa opäť odhodlala pozrieť na neho, srdce jej bilo obrovskou rýchlosťou, keď sa k nej naklonil a svojimi perami sa ľahko dotkol jej. Keď sa od seba odtiahli, Veronika ešte chvíľu nechávala oči privreté, aby si vychutnala tento okamih o niečo dlhšie. Zrazu Petrovi zazvonil telefón. Ospravedlňujúco pokrčil plecami a hravo na ňu žmurkol.
"Môžem ťa večer pozvať k sebe domov na večeru?" spýtal sa popri tom ako si prezeral mobil, aby zistil kto vyrušil túto, ich vzácnu, chvíľu.
"Nechceš si oddýchnuť? Myslím, že dnešný deň je pre všetkých trošku náročný." odpovedala so starostlivým tónom.
"To je odmietnutie?" spýtal sa so smutnými očami.
"Samozrejme, že nie. Len nechcem..." nestihla dopovedať, pretože jej Peter ihneď skočil do reči.
"Dobre, tak ťa budem čakať na parkovisku o ôsmej." naklonil sa k nej a pobozkal ju na líce. Potom sa vytratil von. Veronika tam ešte pár minút stála, bez pohnutia. V mysli sa jej vracalo všetko to, čo sa pred pár minútami stalo. Petrove slová, ich bozk, jeho odovzdanosť k nej. Musela sa usmiať. Pomalým krokom začala kráčať po schodoch. Ani v najtajnejších myšlienkach nečakala, že by sa to všetko takto otočilo.
„Milujem Galu viac ako svoju matku, viac ako svojho otca, viac ako Picassa, dokonca viac ako peniaze.“
Tieto slová Salvadora Dalího dokonale vystihujú jeden z najsurrealistickejších ľúbostných príbehov v dejinách… príbeh Dalího a Galy.
Všetko sa to začalo v roku 1929 v Paríži počas premietania surrealistického filmu Andalúzsky pes. Dalí pozval divákov, aby strávili leto v jeho dome v Španielsku – a tam stretol Galu, vtedy vydatú za básnika Paula Éluarda.
Zamilovali sa do seba – láska bola taká intenzívna, ako desivá. Od tej chvíle boli na celý život nerozluční.
Pred stretnutím s Galou bol Dalí problémovým mladým mužom, plným strachu a pochybností o láske a živote. Často hovoril, že ho „zachránila“ pred šialenstvom a predčasnou smrťou. Stala sa jeho kotvou, jeho múzou, jeho inšpiráciou. Dokonca ju nazýval „Gradiva“, bohyňou, ktorá kráča vpred a vedie ho.
Gala verila v jeho génia, keď bol neznámy a chudobný. Postupom času sa stala nielen jeho partnerkou, ale aj jeho manažérkou, ktorá sa zaoberala zmluvami a propagovala jeho prácu v Amerike. To Dalímu umožnilo plne sa sústrediť na tvorbu, zatiaľ čo ona sa stala hnacou silou jeho života.
Takmer každý významný obraz, ktorý Dalí vytvoril po roku 1929, obsahuje Galu – v pozadí, v snoch alebo ako hlavnú postavu. Premenil ju na klasické a dokonca náboženské symboly v dielach ako Leda Atomica a Galatea zo sfér, pričom často podpisoval svoje majstrovské diela:
Gala – Salvador Dalí
Aj keď starli, Dalí jej zostal oddaný. Kúpil jej panstvo „Pobol“, súkromnú svätyňu, do ktorej sa mohla uchýliť na celé mesiace. Nikto nemohol vstúpiť bez písomného pozvania z jej ruky.
Keď Gala zomrela 10. júna 1982, Dalí stratil svoju múzu, manažéra, milovanú a dušu. V poslednom čine nariadil, aby jej pozostatky premiestnili na panstvo Pobol – miesto, ktoré patrilo len jej – aby ich duše mohli navždy zostať spolu na mieste, ktoré milovali.
Ahojte kocky, mate niektora skusenost s Mudr. Kuzelom prip ste niektora jeho pacientkou? Dakujem
Zmrzli mi hurmikaki na strome 😭
Všetci hovoria nechat na strome pocas prvych mrazov...aj kamoska mi dnes hovori ze nechat na strome, len par obrať...obrala som 5 ks a az sa rozpustia, budu zrejme ako blato 🤦😭
Ahojte, nevideli ste niekde? Už som prešla 5 obchodov s nič.
Sme spoluzodpovední za utrpenie ľudí v úplne inej časti planéty
Kniha Umieranie modernity od Brazílčanky Vanessy Andreotti nastavuje spoločnosti zrkadlo. Profesorka globálneho vzdelávania, sociálnej spravodlivosti a dekolonizácie vzdelávania Andreotti sa prostredníctvom svojej knihy snaží v čitateľoch evokovať, aby prevzali zodpovednosť za stav, v ktorom sa Zem nachádza. Pomocou vlastných príbehov ich vyťahuje z komfortnej zóny, aby pochopili, že rôzne kultúry rozmýšľajú nad vecami úplne inak.
