Keď som bola malé dievčatko, netúžila som byť princeznou ako všetky moje kamošky. Chcela som byť športovkyňa, mať rada hory, hrať futbal. Túžila som byť všetkým tým, po čom by si ma môj otec všimol, bol na mňa hrdý. Bilo sa to vo mne, pretože potajme som rada spievala, v hĺbke srdca som túžila byť herečkou a ako naschvál, zbožnovala som sladkosti. Podpísalo sa to samozrejme aj na mojej váhe. Akosi som mala potrebu kompenzovať strach, hnev z toho, že nie som taká, akú ma chce mať otec, sladkosťami. A tak som v jeho očiach nebola dostatočne dobrá a jasne mi to dával pociťovať. Ako 15-ročná som mala veľké problémy s prijímaním jedla, nejedla som koľkokrát aj 8 dní. Po čase som mala vysnívanú váhu, dokonca ma všetci chválili, no otec si to ani nevšimol. A to ma bolelo najviac. 

Prednedávnom som mamine povedala, že začnem kváskovať. Je vyučená pekárka, takže mi nezabudla pripomenúť ako bude všetko špinavé, aké to je ťažké a 100 ďalších dôvodov prečo vlastne ani nezačať. A tak to bolo odmalička. Sto dôvodov prečo neísť na ten kolotoč, ďalších sto dôvodov prečo sa nekamarátiť s tú a tú kamarátku, tisíc dôvodov prečo neísť na konzervatórium a milión dôvodov prečo neísť na tam tú dovolenku. Veď čo všetko sa mi môže stať. Skoro celých 30 rokov som mala pocit, že nie som dostatočne dobrá, pekná, štíhla a mala zo všetkého nového strach. Aj keď som sa prekonávala, vždy mi najprv napadali tie najhoršie scenáre, čo všetko sa môže stať.

Ďakujem Bohu za mojich rodičov, pretože sú jednoducho úžasní. Sú presne takí, aby som ja mohla dnes byť tým, čím som. Neverím na náhody. Verím, že všetko má určitý význam, zmysel. Môj otec mi mal ukázať moju hodnotu. Najskôr mi ju však musel ako malému dievčatku ukradnúť, aby som ju rokmi získala späť a zistila jej skutočnú hodnotu. Lebo človek najlepšie zistí hodnotu niečoho vtedy, keď to nemá alebo to stratí. Napríklad štíhlost najviac pocíti človek, ktorému sa po mnohých rokoch podarí konečne schudnúť. Slobodu ocení najviac človek, ktorého práve po 20 rokoch prepustili z väzenia. No a za zdravie najviac ďakuje človek, ktorý sa vyliečil z ťažkej choroby.

A či som sa hnevala?

Nebudem ani klamať, že som sa koľko krát aj hnevala na rodičov, prečo boli ku mne takí a takí. Odpustenie však prichádza cez porozumenie. Robili iba tak, ako boli sami naučení, vlastne robili ako najlepšie vedeli. To zlé chovanie rodičia odovzdávajú svojim deťom iba z polovice tak ako sa k nim chovali ich rodičia.
Rodičia môjho otca nikdy nechválili. Práve naopak, neustále ho ponižovali a bili. Moja mama utekala celé detstvo pred opitým otcom, ktorý chcel celú rodinu zabiť. Ten strach z toho čo bude, keď sa vráti domov opitý si asi ani nedokážem prestaviť. Nečudo že sa bojí dodnes a mňa sa snažila len chrániť. Už asi chápete čo všetko prežili a že iba kúsok z toho celého zlého sna, odovzdali mne. V porovnaní s tým čo zažili, vychovali ma milión násobne lepšie a dali omnoho viac lásky, než sami dostali. Ľudia poväčšine nevedia dávať to, čo sami nedostali. Ak však dávajú, aj keď sami nedostali, je to znakom hlbokej lásky, sebapremeny, roky premaháhania sa. Oceňte to, čo sa vám dostáva, možno je to to najlepšie, čo vám môže niekto dať.

Keď som bola malá, chcela som zmeniť svet. Chcela som, aby malo každé dieťa toľko lásky, koľko potrebuje. Dnes však viem, že najdôležitejšie je zmeniť seba a dávať viac lásky, než bolo dané mne. Iba tak môžem zmeniť svet.
My rodičia máme jednu úžasnú superschopnosť, cez seba a naše deti ten svet naozaj zmeniť môžeme. Deti nás pozorujú a opakujú. Ako sa budeme správať my, tak sa budú aj oni. Tu je jeden menší príklad ako to vo svete detí funguje.

Keď mi tu zasvietila správa a v nej stálo, že ma vybrali na testovanie mojej obľúbenej kozmetiky, ktorú už dlhšie používam veľmi som sa potešila. Balíček síce pár dní meškal, ale čakanie stálo za to a hneď ako zazvonil kuriér, pustili sme sa aj s mojou Sabi do rozbaľovania.

Balíček obsahoval: 

• Brožúru k 60. výročiu, ktorá mi priblížila viac značku Yves Rocher
• Hydratačný krém Hydra Végétal s OF20
• Tekuté sérum Hydra Végétal
• Darčekový sadu s tromi vzorkami (odličovač očí, krém na telo a tvár, krém na ruky)

                                              HYDRA VÉGÉTAL

Túto radu produktov poznám a používam už dlhšie, pretože moja pokožka je veľmi suchá, najmä na tvári a rukách. V zime sa mi na tvári robia suché fľaky, na ktoré mi vždy zaručene pomôže koniec zimy a príchod tepla. Tento rok som si to trochu urýchlila a strávila dva februárové týždne pri mori, čo mi neskutočne na pleť pomohlo. Na dovolenku som si nebrala nejak extra veľa kozmetiky, ozaj len nevyhnutné vzorky a po pravde som ju tam ani veľmi nepotrebovala. Ale po návrate zase tá istá suchá pokožka, takže som poctivo pokračovala v používaní mojej obľúbenej Hydra Vegétél, ktorá mi naozaj sadla.

Táto rada produktov sľubuje nepretržitú hydratáciu až na 48 hodín! Pleti dodá potrebné živiny, navráti jas a udrží ju žiarivú. Hydra Végétal bola vyvinutá špeciálne pre normálnu a zmiešanú pleť. Hlavná zložka tejto rady je výťažok zo sukulentu Kosmatcovníka jedlého, ktorý má schopnosť zadržiavať vodu a tým aktivuje prirodzenú hydratáciu. Kosmatcovník je pestovaný na pozemkoch Yves Rocher v La Gacilly.

Ako sa volá lis na ovocie? Aké auto si vysníval 5 ročný chlapec? Ako sa venčia psíky? Čítajte ďalej, všetko sa dozviete 🙂

• „Mamííí, môžem si pustiť X-box?“
  „Nie, máš to zakázané!... A čia je to vina?“
  „No, keď si mi to zakázala ty, tak asi tvoja...“

• Starý si vyberá nové auto a hovorím mu: „A nechceš nejaký hybrid?“
  A on: „Načo? Šak mám teba.“

• Syn si chcel vytlačiť citrónovú šťavu do pohára a hľadal lis na citrusy:
  „Mamí, kde máme vycitrónovač?“

• V sobotu ideme na svadbu. Tak dnes skúšam ako sa nalíčim. Samozrejme, nalíčila som si len jedno oko na skúšku, pery, cvakla sa, poslala foto kamoškám, že či môže byť. Odložila mobil, išla do kuchyne a kukám, že v chladničke nič nie je. OK, idem teda nakúpiť.
  V obchode všetko v poriadku, len na mňa kukali jak na blázna. Nechápačky. Prídem domov, odložím nákup a idem si umyť ruky, kuknem do zrkadla... Kurnikšopa!!! Baby, mne vôbec necvaklo, že som mala to oko nalíčené a že som si ho neodlíčila:

• Ja: „Oli, čo ste dnes mali v škôlke na obed?“
  Oli (vtedy 3 roky): „Osie hniezda, ale neboj mami, ja som to nejedol!“

Milujem takéto dni, keď okolo nás autizmus ani nejde a moja raketa je úplne podľa mňa normonormálna. Dnes sa ma jedna pani spýtala na sedení, že aká by bola moja raketa, keby teda bola úplne "zdravá"... Neviem ako ju teraz oficiálne nazvať, lebo podľa mňa jej fyzicky nič nie je  a označovať ju "chorou" alebo nejak "mentálne  narušenou" by vôbec nebolo odomňa fér, ani slušné ani pekné... proste mi takéto prídavné mená na ňu vonkoncom nepasujú.... No, ale späť k otázke: "Aká by bola moja raketa, keby rozprávala a bolo by všetko ostatné ok?"

Chvíľu som premýšľala, lebo túto otázku som si kládla aj na úplnom začiatku svojich pochybností. Vtedy som ju však nevedela presne zodpovedať. V roku ešte neviete presne povedať typické vlastnosti, hobby, záujmy svojho dieťaťa. Ale už ako dvojročné pomaly ukazuje svoju osobnosť a Vám je to zrazu všetko jasné, že či to bude tiché, utiahnuté dieťa alebo malý mudrlant, športovo nadané alebo knižkový maniak... Tak som teda začala opisovať raketu, keby bolo keby...

Ak by moja raketa začala zajtra z čista jasna hovoriť plynule vety podľa mňa všetko ostatné by na nej ostalo. Je to akčné dieťa, motoricky zdatná, miluje pohyb, je veselá, usmiata, pojašená, aj keď trochu také chlapčisko malé... + hyperaktívne to už mi je v súčasnosti veľmi jasné, ale akosi som to konečne prijala. Ona jednoducho má svoj temperament, ktorý nezmení žiadna  OTA ani ABA metóda. Je to jej súčasť, tiché a sedavé dieťa mi nebude aj keby sa na hlavu postavím a vlastne by som to ani nechcela. Keď mi to v stredu logopedička povedala, že moja dcéra je nepozorná a hyperaktívna a to je jej najväčší problém, brala som to veľmi tragicky... Dotklo sa ma to, lebo mi na nej vypichla iba túto črtu a ja som sa tiež sústredila iba na to, pritom má xy dobrých črt. Dnes som sedela u inej odborníčky a tá bola z mojej rakety nadšená ako je šikovná a veselá a čiperná a mne to došlo... Veľmi hlúpo som to prijala minulý týždeň a zabudla som sa pozrieť na svoju raketu ako na celú osobnosť. Veď mojej rakete okrem reči nič nechýba (podľa mňa). To, že je čiperná a zdravá a motoricky zdatná nemusí byť hneď obsahom 5 diagnóz. Už som zrazu túto jej "vlastnosť" nebrala ako ďalší čierny bod pri diagnostike... Chcela som tým všetkým napísať, že povaha a samotná osobnosť mojej rakety by sa nástupom reči nezmenila... Neostala by kľudným dieťaťom, stále by pobehovala a mala rada šmyklávky, stále by sa hrala viac s autíčkami ako s bábikou, stále by vyliezala kade-tade... Je to jednoducho typ, čo príde domov zo školy a už aj sadá na bicykel a pôjde na všetky možné krúžky len aby nesedelo za stolom... Môj syn je v tomto úplne opak...

Áno mala aj dnes plesky-blesky o zem, ale to už sú len také kadejaké skúšance od nej, už aj keď ich robí na verejnosti pred publikom, mne je to už prakticky jedno (v tomto si ma moja raketa dobre vycvičila), v prípade ak konkrétny dotyčny v miestnosti pochopí, že musí chvíľu ignorovať moju raketu, že ju to prejde, že chcela ísť radšej na ihrisko ako do ďalšej ambulancie.... Naozaj to funguje, ona sa po chvíľke adaptuje začne pobehovať a skúmať... Ale dala to dnes na pána a ja sľúbujem, že toto bola posledná "nová" ambulancia, kde sme boli.. Už som skúsila všetky možnosti od neurológa, logopéda, psychológa, všetky možné centrá... Už nebudem hladať nových odborníkov, zostanem sa riadiť radami a pravidlami odborníkmi, ktorých v súčasnosti navštevujeme a budem venovať viac času hľadaním krúžkov a centier pre deti, kde by sa moja raketa vybehala a vyjašila...

Lebo taká ona jednoducho je. Dnes na zmrzline sedeli tri deti. Jeden dvojročný chlapček, môj syn a potom moja raketa. Chlapci sedeli ako priklincovaní lízali zmrzku, kým moja raketa dala dráhu: stolička - zmrzlinový pult - zastávka - stolička - zmrzlina asi 54522x. Veselo si tam pobehovala, kukala a skúmala a mne to prvýkrát nevadilo (možno prečo, že tam nebolo "toľko" divákov). Dnes bola však celkovo akási veselá. Stále zapárala do syna, chcela sa hrať iba s jeho hračkami, dokonca mu priniesla loptu, keď sme sa všetci jašili večer.... Na obed pred spaním, keď si čítame knižky sa jej zapáčila rozprávka o Budulínkovi, konkrétne vyhrávanie pesničky od babky a dedka:

Fidli Fidli na husličky,