Chvíľku trvalo kým som sa pustila do písania ďalšej časti a to z dôvodu že som nevedela ako začať..... Teda stále neviem ako začať 😂😂😂🤔

Po nemocnici prišiel zas kolotoč všetkých vyšetrení a ďalších správ pre prehodnotenie ID.... Všade proste plný mat musíte na socialke mali iný názor takže zostávam 60% a makáme ďalej.... Dni plynuli kolotoč dr jedna práca druhá práca deti medzi tým živiť už vtedy exmanžela 😂😂🤦‍♀️.... Až som sa dostala do štádia že nestihla som kontrolu u reumatologa...... "Áno pôjdem pôjdem lieky ešte mam to vydrží.... Do kelu nemám lieky on ma zabije ja tam nejdem".....  V tom čase som mala totálny psychicky zlom konečne som sa donútila skočiť s mužom čo bol ako dementor a vycuciaval zo mňa život energiu čokoľvek... Z vonku som sa usmievala a vnútri kričala o pomoc a nikto to nepočul... Neverila som ze ta bolesť prejde už som ani nechcela doktorov a lieky riešiť jednoducho som chcela mať len pokoj od každého od všetkého..... Prišla zmena a ja som chcela začať to riešiť aleee do kelu ja sa tam bojím ísť 😂🤔🤦‍♀️.... Prišiel november 2017 prišli horúčky.... Do riti toto už nedám toto už poznáme... Prišla som k obvodnej okamžite smer reuma.... Prvý krát v živote som plakala u doktora nie kvôli chorobe ale zo strachu čo mi povie...... " vy nieste normálna!!!! Vy máte smrteľne nevyliečiteľne ochorenie a vy ste tu neboli 5 mesiacov nemáte lieky a prídete v takomto stave!!!!!! Ja vás nechcem neberiem si vás na zodpovednosť!!!!"... Prvý krát po mne nejaký doktor kričal áno mal pravdu.... Poslal ma okamžite na urgent na krv...... Áno všade v počítači už majú zapísané že som raz prerušila liečbu 🤦‍♀️...... 

" Pani A. po viruse bacile ani stopa ale aktivita lupusu je 92% takže musíme zahájiť pulznu liečbu zase" .... Dobre ja už budem poslúchať robte co treba mňa deti potrebujú áno viem to musím ti byť pre ne!.... 

"no lenže mame plne oddelenie takže vám pichneme tu pôjdete domov a prídete ráno"... 😂😂😂😂Srandujete nie?? Viete čo mi chcete pichnúť potom ma nechať odsoferovat 20 km a keď sa niečo stane čo potom 😂😂 choďte si pozrieť ten počítač aké ja mam reakcie na liečbu...... "Ok tak príďte ráno naozaj vás nemáme kde dať" ..... V pohode co môžem čakať sak sama si zato môžem.... A samozrejme ze mi dali podpísať papier ze odmietam okamžitú liečbu 😂😂😂.... Ráno som nastúpila pichli prvý áno nevedela som teraz kadiaľ to pôjde skôr von 🤦‍♀️ prvý deň druhý tretí štvrtý.... Bože zas mam brucho jak balooon... Poslali ma na sono "voda tam nieje a budete musieť domov nemame miesto" ..... Ocino nabehol že to nieje normálne nemôžu ma pustiť mne sa zväčšuje brucho nemôžem dýchať nenormálne bolesti... Nechali ma jeden deň dlhšie a šup domov..... Utekali sme k obvodnej bohužiaľ nemôže ona so mnou nič v ten deň keď som prepustena ci vydržím do zajtra.... Tak čo už vydržím.... Prišli sme na druhý deň hneď ma poslala na pľúcne.... Môj plucny keď ma videl okamžite ma chcel hospitalizovať lenže po dohovore ze to nieje plucny problém musí ma vypísať niekto na interné.... Späť obvodná a hneď chirurgia.... Otvorili sa dvere a doktor okamžite vypisoval papier na hospitalizáciu... Brucho som maká také že som už nevedela poriadne chodiť dýchať a bolesti som mala až na chrbát ako keď máte v sebe obrovský balón ktorý sa nafukuje a mate pocit ze vám trha orgány..... Prišli sme na urgent na príjem s papierom a už zrazu som bola suca na JIS.... Ja viem že za stav si môžem sama ale to neznamená že som niečo menej a nezaslúžim si starostlivosť..... Týždeň na jis s kyslíkom kopu infuzii na ktoré som mala najskôr 4 krát do dňa alergické reakcie a to také že som dostala kŕče do spodnej časti sánky a vyliezal mi jazyk von a som sa dusila asi po troch dňoch to pochopili ze musia niečo zmeniť.....z jis som bola ešte prevezena na oddelenie a asi po troch dňoch som sa sama pýtala domov... Cítila som sa už dobre ale doma sa diali veci ktoré som musela riešiť..... Po nemocnici zas kolotoč doktorov a môj gastro mi vlastne konečne povedal co sa udialo. A to ze mi prestalo sa hýbať tenké črevo a oni sa len modlili nech ho infuzky rozhybu aj keď v správe to tak nebolo lebo podla nitrianskej nemocnice som vlastne v pohode aj keď niesom 😂

Áno reumatologa ma vyradil z evidencie jeho kolega povedal ze ma nechce tak pan riaditeľ nemocnice mi vybavil moju top reumatologicku ktorá nových pacientov neberie takže všetko zlé je na niečo dobré.... Áno aj ja viem sa psychicky dať na dno ale už teraz som odolnejšia každým dňom som odolnejšia a silnejšia 🙏

Ahoj,

před pár dny jsem avizovala blízké spuštění nové Odborné poradny na Koníku a dnes se nám to konečně podařilo. Paní Hanka Kolmanová - porodní asistentka, k nám do Koníka dnes dorazila i se svým synem a společně jsme spustily její novou Poradnu porodní asistentky.

Paní Hanky se oddnes můžete zdarma a anonymně ptát na otázky, které Vás z oblasti přípravy na porod, porod a poporodní období zajímají.  

Na všechny dotazy se Hanka těší už teď a věří, že Vám bude v mnohém nápomocná!

Krásný den všem!

Jennyska

V prvom rade treba povedať, že sama o sebe som dosť emotívny človek. Veľa vecí sa ma dotkne a rozcíti ma, no mám jednu zázračnu schopnosť a tou je nedávať to najavo. Mnohí si preto o mne myslia, že som tvrdá a veci riešim s chladnou hlavou... aspoň tak mi to povedali moji, teraz už bývalí, kolegovia. Keby tí vedeli, aké búrky sa vo mne občas strhávali a koľkokrát som im mala chuť dať facku, no nakoniec som len nahodila svoj nečitateľný úsmev a predýchala som svoju naštvanosť. (pracovala som v hotelierstve a navyše v talianskom kolektíve, kto to pozná pochopí)

Samozrejme aj ja som len človek a tak ako každý, aj ja som občas potrebovala vypustiť všetku tú paru. Nie, nevybíjala som si to na mojom makarónovi. (makarón je môj taliansky manžel). On je síce zlatý človek, no v mojej práci sa vyzná asi ako ja v tej jeho, čiže ak som nechcela viesť monológ, radšej som ho vždy obišla elegantným krokom smerom ku chladničke, vytiahla si fľašu vína a dopriala si štedrý pohár tohto lieku. (odporúčam tie lacné pohare z Ikei, tie sú FAKT obrovské) Medzitým som ešte zavolala svojej najlepšej kamoške a navzájom sme si posťažovali až kým sa nám neuľavilo.

Možno si poviete, šťastný to chlap, že nemusí znášať moje nálady, no mýlite sa. S makarónom máme pekný vzťah, hádame sa "len" raz do mesiaca a to presne 2 až 3 dni pred mojími dňami. V tomto krátkom období ma dokáže vytočiť úplne všetkým a ja sa neviem vtedy ani trochu krotiť. Zrazu sa vo mne zobudí zúrivý drak, ktorý zvyčajne vytiahne nejakú úplnu blbosť, len aby sme sa mohli pohádať. Najhoršie na tom všetkom je, že si uvedomujem, že je to fakt blbosť a na ramene sa mi zjaví taký ten malý rozkošný anjelik, ktorý mi hovorí "prestaň Simona, nechaj ho, dobre vieš, že ťa to bude o chvíľu mrzieť." Lenže ja toho anjelika doslova zmetiem zo seba a idem ďalej ako píla. Šťastie od Boha, že ma má môj muž tak dobre prečítanú. Zvyčajne len pozrie do kalendára a povie si "je to tu zas!" Následne sa len usmieva nad mojimi rečami a krúti hlavou, lebo celá táto záležitosť skončí rovnako ako každý mesiac. Po čase prídem, pritúlim sa a poviem "sorry, vieš, že to nie som ja, to tie hormóny..."

Odkedy som tehotná je však situácia trochu komplikovanejšia. V prvom rade terapia pohárom vína je načas vylúčená a navyše sa na mňa nalepili úplne nové nálady. Poznáte to... ste nahnevaná, priam zúrivá, uplakaná, veselá, bez nálady, smutná a často aj mámvpažistická a to všetko v priebehu asi 10 minút. Neuveriteľné! Najhoršie na tom je, že to neviem nijak ovplyvniť a ani vysvetliť a tak si pripadám občas ako psycho. Úprimne ma štve, keď som takáto k mojím najbližším.

V marci som bola na týždeň u rodičov, na Slovensku. Strašne som sa k ním tešila, no celý čas som bola buď bez nálady, alebo nervózna. Fakt ma to mrzelo hovorila som si "Simona, uvedom sa!" no nevedela som to zmeniť a tak jediné čo som dokázala je povedať im, že ma to mrzí, že sa tak správam a že za to môžu tie tehotenské hormóny. Zrazu som sa zmenila z draka na milé šteniatko so slzami v očiach. Moji rodičia majú už svoj vek, takže ma štvalo, že som taká hrozná, no pevne verím, že ma pochopili. Dôležité je povedať "prepáč" a hlavne vysvetliť, čo je vo veci, nech si ľudia vôkol nás nemyslia, že je za tým niečo osobné. Viem, že sa tie slová občas derú z úst ako z chlpatej deky, no je dôležité, aby sme ich aj napriek tomu vyslovili.

Včera som mala pre zmenu deň smútku. Celý deň som bola bezdôvodne nešťastná a aby toho nebolo málo, dokola som si púšťala všetky možné slaďáky a balady od Whitney Houston až po Paľa Haberu. Doslova som sa utápala v tejto emočnej zmeske. Makarón mi volal asi 3x z práce a dokola sa pýtal čo mi je, no nemala som pre neho vysvetlenie. Situácia sa zmenila, až keď povedal, že zavolá svojej mame, aby mi prišla robiť spoločnosť, nech som veselšia. Svokrina spoločnosť bola v tom momente asi to posledné, čo som potrebovala a tak som vstala, skultúrnila sa a šla sa realizovať presádzanim kvetov na balkón. Prekvapivo mi to pomohlo. Zo smutného stavu som prešla na stav neutrálny. Pekná zmena.

Včera bol ten veľký deň, kedy prišla druhá časť DNA testov predkov a ja som konečne mohla otvoriť oné tajomné dvere a definitívne vyriešiť záhadu nášho pôvodu. Prečo až teraz a v čom je rozdiel od výsledkov, ktoré prišli v zime? Vysvetlím.  

Existujú tri druhy testov, ktoré si človek môže dať spraviť. Jeden – všeobecný, kde vám výjde etnicita všetkych, ktorí prispeli k vášmu zrodu 5-7 generácií dozadu. O ňom som referovala už vo februári. Dali sme si ho spraviť aj s Tomicom a neskutočne nás to zabavilo na dlhý čas. (Nehovoriac o tom, že odkedy Tomica zistil, že je jednopercentný Turek, vždy, keď vidí dokument o Vladovi Tepešovi, pohoršuje sa, aký to bol bezcitný vrah 😀.)

Zvyšné dva testy neurčujú etnicitu, ale pôvod jedinej línie predkov stáročia, tisícročia dozadu. Môžete buď sledovať matku matiek, alebo ísť po otcovskej línií. Tá druhá sa považuje za zaujímavejšiu, lebo napovedá odkiaľ pochádza vaše priezvisko. Keďže sa jedná o starobylé dedičstvo, o prekvapenia nebýva núdza. Problém je, že sa dá vypátrať iba v chromozóme Y, ktorý sa prenáša z otca na syna. Z daného etnika majú samozrejme pôvod aj dcéry, ale keďže dievčence nemajú Y chromozóm, nedá sa to z našej vzorky zistiť. Preto za mňa test robil tatík. (Ale môže aj váš brat, otcov brat, dedo..)  Kým Tomica spravil všetko naraz, my sme to museli nejako skoordinovať s príchodom na Slovensko. Nakoniec všetko klaplo, tatík vzorku odoslal a čakali sme.

Rozmýšľala som – čo viem o svojich predkoch? Odkedy som bola malá, povrávalo sa v rodine, že sme sa prisťahovali niekde z juhu. (Čo je dosť široký pojem a môže znamenať tak Trenčín, ako aj Lesotho). Staré babky o nás referovali ako o tých "od Maďarov“ a  dedov jazyk „rozmýšľania“ bol ozaj maďarčina. Svojich potomkov ju ale  nenaučil a pred nami tak nehovoril. Iba keď ho vytočil sused a v hneve na neho utrúsil nejaký komentár. Potom nám tvrdil, že to nenadáva, ale čaruje. 😀 (Čiže správne sa nehovorí „abrakadabra“, ale „Lófasz a seggedbe!“ 😀) K žiadnemu zahraničnému sentimentu sa však nehlásil a tvrdil, že sa to ani neoplatí, lebo: „Odlišní horia vždy prví, keď vypukne požiar.“ Vzhľadom na to, že zažil druhú svetovú vojnu v priamom prenose, mu jeho myšlienkové pochody nemožno zazlievať. Bol to zaujímavý človek. A rovnako tak jeho priezvisko, ktoré keby bolo maďarské, príbeh by sa uzavrel bez špekulácií už tu. Ale nebolo. Vlastne, zdanlivo nikde nepatrilo. Hlodalo moju zvedavosť a ešte menej pokoja dalo svokrovi.

Keď sa Tomica vybral prvykrát na Slovensko, starý bedákal, zamáral a vlasy si trhal hrôzou, lebo „Bohvieakí ľudia sú to! Píše ti, že sú Slováci,  ale takto sa Slováci veru nevolajú! Podľa mena by som tipoval Albáncov! Očividne ti klame a nič o nich nevieme! Fakt tam chceš ísť?! Čo ak ťa predajú na Ukrajinu na orgány!?“ (Dík, barba 😀). Tomicove ladviny nakoniec na čiernom trhu neskončili, no vrag toľko pizúkal, až som sa rozhodla pátrať.

Nebol jediný, na koho moje meno spravilo albánsky prvý dojem. Keď som prišla ešte len ako Tomiho frajerka na Pag, skočila som do pekárne k našim susedom, Kosovárom. Staručký pár, celý zvedavý ku komu ma priradiť (čaro vidieckeho života), sa pýtal: Ty si kto dievčička? Keď som sa im predstavila, celí sa rozžiarili a rovno mi nabalili pečivko do daru. Odvtedy tu bývam 7 rokov a vždy, keď idem okolo, furt niečo vyfasujem zadarmo... Sú to takí zlatí ľudia a nechcela som ich sklamať. Nemala som im srdce povedať, že na sebe nemám ani chlp albánsky. Starý, motivovaný predstavou bureka grátis, ma v tom podoporil: Opováž sa im priznať! 😀 Aby som sa necítila ako darmožráč, nosím im na oplátku slovenské keksy, fľašky, bryndzu a pomaly si tu bačujeme.  Záhadu tajomného pôvodu to však nevyriešilo.