Špargľa je v nemecky hovoriacich krajinách považovaná za kráľovskú zeleninu. Jej pestovanie a predaj viedli zakladateľov spoločnosti Asparagus až do Veľkých Levár a Kútov, kde už niekoľko rokov pestujú bielu aj zelenú špargľu a jahody, celú úrodu v bio kvalite. V rovnakej kvalite ponúka špargľu z Dunajského Klátova i spoločnosť Búšlak oil.

Veľká časť úrody končí na stoloch v zahraničí.

Dominantou obce Veľké Leváre je kostol Mena Panny Márie z roku 1723.

Dunajský Klátov je zase známy svojim vodným mlynom na brehu Klátovského ramena Malého Dunaja.

Biela špargľa sa pestuje v riadkoch pokrytých tmavou a svetlou fóliou.

Zberom špargle nás previedol brigádnik Andrej.

Už spoza dverí tuším, že pôjde o veľkú vec. Priložíme uši na dvere a podľa zvukov vychádzajúcich z miestnosti sa zhodneme, že vnútri je minimálne jeden malý uplakaný chlapec.

Spoza chrbta nás prekvapí hlas zdravotnej sestry: „Skúste trošku rozosmiať toho nášho Milanka, nechce jesť. Už tri dni do seba nič nedal.“ Táto informácia dokreslila našu predstavu. Po istom „klop, klop“ vchádzame do miestnosti. Na toto nás ale mayovky nepripravili. Asi päťročný poblednutý kučeravý chlapček sedí v železnej postieľke v nemocničnom pyžame a plače. Ruky má zložené v lone a na jeho modrých očiach vidieť, ako veľmi za posledné dni zoslabol. Na nočnom stolíku má pritom obrovskú kopu banánov, sušienok a jabĺk. Všetky nedotknuté.

„Dobrý deň,“ pozdravím. „Ja som primárka De Mencia a toto je môj kolega doktor Harmanček, prišli sme vás vyšetriť.“ Malý Milanko prestáva plakať, no jeho oči nie sú o nič prívetivejšie. Stále sa nás bojí, musíme byť opatrní.          Pristupujeme k pacientovi a začíname vyšetrenie. Najskôr treba poskytnúť bublinkovú anestéziu, ktorá funguje len v spojení s lahodnou hudbou. Sestrička, ktorá práve ošetruje pacienta vo vedľajšej miestnosti, sa na nás usmieva cez sklenené steny jednotky intenzívnej starostlivosti. V tom sa stane niečo, čo nikto nečaká. Doktor Harmanček sa dotkne Milanka čarovným prstom a on svieti! Svieti ruka, noha, hlava, jednoducho všetko. Pacient je prekvapený a priznám sa, že aj my. Jediné možné vysvetlenie je, že sa pacient mení na žiarovku, a keďže dlho nejedol, budeme mu musieť voperovať do päty elektrické káble, ktoré ho budú vyživovať z klasickej dvestodvadsaťvoltovej zásuvky. Je tu ale šanca, že keď trošku podrastie, budú sa mu môcť voperovať do brucha tri deväťvoltové batérie, čo pre neho znamená že bude poháňaný dvadsaťsedemvoltovou silou, ktorá sa rovná sile dvoch celých a jednej sedminy koňa.

Malý Milanko už neplače. Teraz len vypliešťa oči na doktorov a nechápe, či to myslia naozaj vážne. Doktor Harmanček suverénne odkrýva perinu a meria mu pätu dreveným tĺčikom na mäso.

„Ja si myslím, pán doktor, že by sme to s tým jedlom mohli ešte naposledy vyskúšať, nemyslíte?“ Hovorím zamyslene, držiac sa za bradu, aby som vyzerala trošku inteligentnejšie, ak sa to s menom De Mencia vôbec dá. Doktor neprotestuje. Lúpem banán a namierim ho k ústam malého pacienta. Ostaneme s doktorom nehybne stáť a čakáme, či sa nám na našu nastraženú udicu niekto chytí. Zrazu sa stane niečo úžasné. Z ničoho nič sa pred nami objaví obrovská šelma, ktorá sa drobnými tesákmi pomaly blíži k potrave, až nakoniec zahryzne do banána. Toto nás absolútne šokuje. Nepredpokladali sme, že sa tento už skoro robotický človek opäť vráti k svojej prirodzenej potrave. Spanikárime a s doktorom Harmančekom sa dohadujeme, že nemôžeme dopustiť, aby si odhryzol znovu, lebo potom ho už nebudeme môcť operovať. Milanko pomaličky, poctivo prežúva, usmieva sa a z úst mu vytŕča banán, ktorý len veľmi, veľmi ťažko lezie dole krkom. Ham, ozýva sa znova.

„Aaaaaaa, on papá, on zase papá, panikaaaaa!“ vykrikujem a doktora Harmančeka oblievajú mdloby. To už je ale neskoro. Milanko sedí v postieľke, smeje sa, až mu poskakujú pliecka, a veselo žuje banán. Jeho líčka pomaly ružovejú a banán je čoraz menší a menší. Zdravotná sestra, ktorá celú túto situáciu sleduje z druhej miestnosti, odkladá misku s vatovými tampónmi na malý stolík vedľa pacienta, ktorého práve vyšetruje, a bez pohnutia sleduje, ako malý Milanko po troch dňoch opäť papá. Do očí sa jej tlačia slzy dojatia. Pri odchode z izby máme pocit, že v postieľke sedí úplne iný chlapec. Milanko nám máva, posiela nám pusinky a v líčkach má opäť ružovú farbu. Na chodbe nás stretne sestrička, podáva nám ruku a ďakuje za zázrak.