04.04.2019 – jaaaaj bože zase som hore od 2.00, klepne ma... Asi...

No aspoň sa dnes konečne dozviem na internom, či môžem ísť na operáciu alebo nie. Či sú výsledky z krvi a moču OK alebo nie. Keďže ma bolí podbruško aj kríže, bojím sa aby som mala všetko v poriadku. Ale hádam bude. To čakanie je najhoršie...

Ráno klasika. Autobus plný kašľajúcich ľudí. Fasa. Keď teraz niečo nechytím od niekoho, tak už asi nikdy. Medzitým mi kamarátka dáva miniatúrneho macíka na kľúče, ktorý mi prinesie určite šťastie. Teším sa.

Do roboty prichádzam pred šiestou a čo nevidím? Z predchádzajúceho dňa mám zmeškaný hovor od šéfky.

Hmmm... Prúser... Prečo?

Lebo ja mám dnes behačky po lekároch, a v podstate tu ani nebudem, možno hej, ešte neviem, ale dnes je tu šéfka posledný deň. Potom má dovolenku. Nebudeme sa stresovať, niekto to za mňa vybaví, keď sa šéfka vráti. Klídek, nestresuj moja. Zdravie máš len jedno, tak si ho stráž. V rýchlosti vypijem čaj, rozpošlem zopár súrnych (neodkladných) e-mailov, pripravím zopár podkladov pre šéfku, vyberiem si peniaze k lekárovi a o 8 pádim k internému.

Priznávam, najviac ma štve nezáujem, možno lepšie povedané mamvpažizmus. Všade sa stále píše, aké sú deti dôležité, ako sú našim svetom. Ako máme byť rodičia takí alebo takí. Píše sa, aké plienky, aké jedlo, aké hračky. Čím je dieťa staršie, tým menej článkov. Potom sa uhol pohľadu mení a články a rady sú o tom, ako sa nezblázniť s deckom, ktoré je v puberte. Prípadne komenty o tom, aká je dnešná mládež, že fajčia, pijú, drogujú skôr, ako sme to robili my a definitívne skôr, ako to robili naši rodičia (ale ja som fajčila v 12 tich a mama? No dobre v 15...) Ďalej všade, kam sa pozriem dospeláci riešia, že decká, puberťáci a mladí stále sedia za compom a pod. 

Ale čo ak nie?! Ak navštevujú nejaký odbor, krúžok, robia šport či umenie. Viete, ako vidím tých rodičov ja? (Som pedagogička na umeleckej škole, kam chodia deti od 7 do 25 rokov) Vidím ich sedieť a každého tretieho aj nesedieť v hľadisku. Moderujem tie premiéry, koncerty a podujatia. Vidím ich mámvpažizmus.

Myslíte, že som ako režisérka dvoch predstavení s 12 deťmi dostala nejaký kvet? Alebo že tie decká či mládežníci, či takmer dospelí ľudia, ktorí obnažujú na javisku svoju krehkú dušu, dostali nejaký kvet? Alebo to sa už nenosí? Googli- nosí a patrí! Jediný feedback od dospelákov dostali, že to bolo nejaké moc komplikované, že tomu rodičia nerozumeli...

Lenže moji milí rodičia- na to, aby ste chápali sa musíte aj snažiť! Vy! Nie deti! Keď neviete jediné zaklínadlo z Harryho Pottera a vaše decko denne kuká, číta práve HP, je to problém. Keď nepoznáte skratku fb ani slovo hešteg a vaša ,,krv“ je dennodenne na sieti a na webe a vy netušíte, že čo to a o čom, aj to je problém. Alebo keď nepoznáte ani jedného ich obľúbeného blogera, youtubera alebo hiphopera.. Deti musia poznať vašu obľúbenú hudbu, lebo si ju púšťate, či sa im to páči a či nie. Oni si dajú slúchadlá...

Ja viem, som ešte rodičovský krpec, a možno budem inak hovoriť, keď moja Hana bude mať 13, ale dnes ma štvete, vy ignorantskí rodičia, ktorí o svojich deťoch neviete ani prd! A viete, čo bolo na tých premiérach 50 detí najhoršie- okrem žiadnej vďaky, kvetu či potľapkania po pleci?! Že svokra a mama sa hádali cez malé 8 ročné dievča (rozumej- ona sedela medzi nimi a oni hovorili, čo ona chce a má urobiť a cítiť). A viete, čo robil otec, ktorého nová žena sedela o radu vyššie? Točil si to, aby mal dôkaz na súd! Je vám dúfam jasné, že dievčatko nakoniec neodohralo svoju premiéru a plakalo polhodinu v mojom, nie rodičovom náručí....

Nemajme v paži. Ani tie najmenšie. Ani tie takmer dospelé. Potrebujú objať, pochopiť, hovoriť!