ℒℴνℯ❤

❤ Kurt Tepperwein ❤

❤ Příčinou mnoha partnerských problémů je přesvědčení, že partner dělá něco špatně, že není dost dobrý nebo že zaujímá takové postoje a chová se tak, že to je na překážku harmonickému soužití.

❤ Z tohoto hlediska pak toho druhého kritizujeme a snažíme se jej změnit. Když se to nepodaří, dříve či později vidíme jediné řešení v odluce.

❤ Tolerance je často chápána špatně. Neznamená, že budeme toho druhého pokládat stále za báječného a budeme jej obdivovat. Znamená to jen přijmout, že ten druhý je, jaký je, a je jedno, zda je silný nebo slabý.

❤ Když někoho netolerujeme, znamená to, že ho chceme změnit. Jinými slovy to znamená, že ten druhý nemá být takový, jaký je. Protože ale takový je, pak to domyšleno do důsledků znamená, že by neměl být vůbec.

Končím s "relaxom" cez víkend, lebo robí väčšiu skazu ako úžitok. Niežeby som si víkend užívala, hodila deti babkám a dedkom, to nie,  stále pekne krásne sú len na mne zavesené, len majú akýsi "free time", ktorý nejak "edukačne" neusmerňujem.

Asi je bežné, že človek je po víkende "vypatlaný" a trvá mu, kým nabehne na pracovný režim. Rovnako je to aj so študentmi.  Ja som dokonca po prvých školských prázdninách ako 7 ročná zabudla celú abecedu.  Pamätám si to presne, lebo mama išla so mnou "zopakovať" prvácke učivo a dolámala na mne dve varechy,  lebo ja som mala také okno, že som nevedela napísať ani A. Písané A. Teda vlastne  doteraz mám problémy s písaním a som veľmi rada, že tu po mne čítate text napísaný vďaka počítaču. Ak by som Vám totiž písala blog ručne,  skončilo by to asi rovnako ako na každej skúške, kde som musela ostávať posledná a ísť  profesorom "čítať" svoju písomnú prácu. To Vám bola vždy riadna hanba, lebo ešte aj  chalani vždy krajšie písali ako ja, čo mi nezabudol ani jeden z nich pripomenúť.  No ale späť k mojej dcére.

Dnes bola ako "kýbel gitu" doobeda, okrem zadaných úloh nedala skoro nič. 

Skoro celé doobedie len píšťala, že chce telefón (ruka k "uchu") a aby som pochopila, čo presne chce, začala "spievať" ako tá mačka TOM. To  Vám bol pohľad, som nevedela, či sa smiať, či plakať. Toto bola totiž asi prvá "echt" snaha neverbálnej komunikácie a ja som jej musela povedať, že nie,  najskôr lopta.  Asi si viete predstaviť, že lopta nebola, ale boli len "bachance" o zem. Tá moja povolená víkendová sloboda, kedy sa "neučíme", nepracujeme cielene, ale len tak sa komtríme,  upratujeme, pozeráme TV alebo sa hráme s mobilom (mám tam iba fakt dve appky:  vyúčbové kartičky a spievajúcu mačku), tak všetko povolené  sa  mi  vracia  s úrokmi.  Rozhodla som sa, že nepovolím už nič.  Lebo moje decká a to je jedno,  či je to malá raketa alebo normo syn,  pri podaní jedného prsta, oni nieže stiahnu ruku, celú ma zožerú. Fakt hranice tvrdé aj cez víkend, nepovoliť radšej nič,  lebo sa vrátite na začiatok "štartovacej" dráhy.

Naša interakcia s loptou RAZ TY - RAZ JA, bola zase v štádiu, ja-ja-ja-raketa-ham-ja-ja... Po získanej odmene sa vykašle na mňa a loptu a ide si spokojne zjesť svoju "trofej". Jááj raketa zavarila si si dnes, drilovať ťa budem aj cez víkendy, aby si nepolavila. 

Okrem toho som dnes začala "plienkový" odboj,  takže moju malú raketu sekírujem každých 30 min. Výborne sa natom trénujú "jedy", ktoré sa pomaly zmierňujú.  Asi ide s nimi už aj sebe na nervy,  tak ich už veľmi nepredvádza.  A keď začne, začnem s ňou, ale väčšinou už skončíme pri smiechu... Aj keď toto sa mi darí len v domáckych podmienkach, plieskať o zem ako ona sa nebudem v obchode, tam by predsa len na mňa divno kukali. Tam vymyslím inú stratégiu.