A dajme si ešte dnes prvú otázku.

Čo, podľa vás, najmenej vhodné ste svojim ratolestiam dali na obed z dôvodu, že ste nestíhali, nemali nápad, mali deň blbec, nechcelo sa vám, alebo pre čokoľvek iné?

Napríklad my sme už obedovali párky a aj výživu s piškótami (dupľovanú, veď predsa obed 🙂), alebo čisté cestoviny (ja som rýchlu omáčku chcela uvariť, oni nechceli, iba s maslom a nebudem ich predsa za každú cenu presviedčať) :D

A ktoré netušíte okolnosti tejto otázky, môj krátky článok "Obyčajná mama pochváľ sa" bez čísla 🙂 asi ho nájdete v mojom profile...

Milé maminy,

dovolím si prepožičať nápad od autorky knihy "Dosť bolo dokonalých mám." Uvidíme, ako sa to uchytí. 🙂

Sem tam, vám tu napíšem nejakú otázku, napr.: "Čo najbizarnejšie ste našli v izbe svojho dieťaťa?"

Možná odpoveď je trebárs aj: "V šatníku starú stvrdnutú salámu na kameň :D"

Cieľom by malo byť povzbudiť sa. Prečo práve odprezentovaním toho, čo sa nám nezadarilo, čo v očiach iných možno nie je vizitkou dobrej mamy, dobrej žienky domácej? 

Myslím si, že dnes sa na nás zo všetkých strán tlačí dokonalosť. Čo by ako malo byť, čo je správne a dobré, čo je in, čo všetko treba stíhať a zvládať, že keď sme to a to ešte nerobili, tam a tam neboli, keď naše dieťa nevie to a to, že nežijeme naplno, že sme nemoderné, že sme neambiciózne a pod.

 Nemám dokonalú postavu. Moje bruško je stále voľajaké pokrčené, na nohách mám metličky, som nízka, nie úplne štíhla.

Nemám každý deň dokonalú vizáž. Občas mám aj takmer týždeň neumyté vlasy, čo maskujem ulízaným copom, čo v zime až taký "prúser" nie je, keď ich schovám ešte k tomu aj pod čapicu.

Nalíčiť sa stíham, tak naozaj "poriadne" len výnimočne. A to sa nijako zvlášť "nemachlím," len tak, veľmi nenápadne. A nalíčiť sa tak aspoň tošku (riasenka) to stíham tiež veľmi sporadicky. A pri tom si myslím, že to nie je až tak jedno ako vyzerám, lebo sa to potom občas odrazí na tom, ako sa skutočne cítim. Ale aj pre to málo sa občas ťažko hľadá čas.

Nemám dokonalú domácnosť. Momentálne bývame v prenajatom byte v pôvodnom stave. Upratané sa snažím mať aspoň v rámci možností, ktoré sú občas naozaj veľmi obmedzené a často to tu vyzerá, ako po fláme.

Predsavzala som si raz dávno, že budem piecť každý víkend kysnuté. Pečiem? Občas ani rýchlu obyčajnú bábovku. A keď už, no často ani dobre nevykysne.

Nevarím len zdravo. Skôr by som povedala tak klasicky, tradične. Občas aj vyprážanô. Občas deti majú na obed špagety s kečupom. A dokonca si pamätám na deň, keď som čakala druhú dcérku, že sme obedovali párky. Deťom dám aj sladké a občas aj len z dôvodu, nech je trošku pokoja, nech spravia čo chceme.

Takže po dlhej dobe sa ozývam. Mám za sebou veľmi čudné obdobie a ešte čudnejšie z môjho pohľadu ma čaká.

Žiaľ naše manželstvo sa nepodarilo zachrániť, ale  naše priateľstvo áno. Po toľkých rokoch trápenia sme sa zhodli, že bude lepšie ako budeme len kamaráti ale už nie manželia a každý si pôjde svojou cestou.

Nebolo to pre mňa ľahké. Prežila som tri dni v totálnej samote (malý bol akurát u manžela) čiže som bola sama a mala som čas si to celé premyslieť a celé si to dať v hlave dokopy. A musela som uznať, že už to naozaj celé nemalo zmysel, nemali sme si čo povedať a viac sme sa hadali a ubližovali si ako sa ľúbili.

Odkedy som si bola ochotná priznať svoj podiel viny a bola som ochotná sa na to pozrieť nezaujato tak sa cítim lepšie a som schopná konečne sa reálne pozrieť na celý náš vzťah.

Síce sa ešte stále som to nerozdýchala, a je mi to celé ľuto, ale viem, že to tak musí byť.

Chcem aby sme ostali kamaráti aj keď to určite nebude často ľahké, ale bude to to najlepšie pre každého. 

    Už od piatej sa v posteli iba prehadzujem a z času načas tíšim a snažím sa predĺžiť ešte aspoň o kúsok spánok svojej ročnej dcérky, ktorá ani dovtedy nespala príliš dobre. Pozerám na hodinky, tri minúty a treba vyliezť z postele. Je čas chystať sa do škôlky. Predchádzajúce dve noci neboli o nič lepšie, a teda do tretice celkom slušná dávka nevyspatosti. Vôbec sa mi nechce, už teraz viem, že trpezlivosti je málo a pohody vo mne samej. A niektoré to aj hádam samé poznáte... Tie rána, keď treba ísť do školky.     Škôlkarky máme doma dve. A každá má problém s niečim iným. Jednej sa nechce vyliezť z postele, čo dáva aj zvukovo dosť intenzívne najavo. Druhá zasa spustí vlnu námietok voči oblečeniu, ktoré si podotýkam ešte večer vybrala sama. Alebo riešime raňajky, alebo prečo vôbec ísť do škôlky... vždy sa niečo nájde. V tomto školskom roku viem také tie, že fajn (relatívne fajn) rána spočítať naozaj na prstoch jednej ruky. A to dnešné si k nim na zoznam znova nepripíšem.

    Zvoní budík. Prvé štrajkovačky. Zatiaľ pri tom nerobíme veľký hluk. Mladšia škôlkarka je ako tak motivovaná vidinou fašiangovej zábavy, ktorá ju dnes čaká. Podarilo sa. Sme von z postele. Oblieka sa zatiaľ iba jedna slečna. Nie plynule, nie celkom potichu.  Ale bolo už aj horšie, vravím si. Staršia dcérka zatiaľ protestuje: "Ja sa nebudem obliekať, lebo ja dnes do škôlky ani nepôjdem!" Ach jo. A je to tu. Uvedomujem si svoju únavu a zatiaľ s rozumom, síce už kdesi veľmi hlboko vo vrecku, viem, že radšej nereagovať, vo vnútri pedýchavať, lebo inak vybuchnem, spustí sa lavína a už ju nezastavím. Truc sa stupňuje. Vo mne buble stále viac a viac. Dcéra sa vráti do postele, vyjde z nej von, opakuje, že ona nikam nejde, že sa nebude obliekať, pridá na hlasitosti...ale akosi zrazu, berieme do ruky šaty a obliekame sa. Ja navonok pokojne a stojím si za svojím, to zvykne po čase zabrať. Vravím si, je to za nami. Omyl... tak ľahko to dnes nepôjde. Sme už aj po raňajkách, umytí, trochu bojujeme na chodbe s topánkami a vetrovkou a finále prichádza teraz. Krik, plač, skrývačky a behačky po byte so slovami, ja do škôlky nejdem. Môj rozum sa vytratil cez deravé vrecko kdesi nevedno kam. Kričí dcéra, kričím ja. Presnejšie dve tri slová priam zazjapem. Presne takto som to dnes nechcela. Snažíme sa obe upokojiť, čo je veľmi náročné, trochu silene sa objímeme, málinko upokojíme a z dverí sa vychádza už len s trucujúcim zamračeným obočím a slovami ja nechcem ísť. Ale sme v škôlke... Čo vyznieva možno v konečnom dôsledku víťazne, ale dnes som prehrala na plnej čiare. Opäť... už po... no nestačilo by mi asi ani 100 párov rúk, aby som to porátala.

    Aj toto je obyčajná mama. Aj toto som ja. Často neviem ovládnuť svoj hnev, svoje emócie. Potom sa samej seba pýtam, ako to môžem chcieť od mojich detí? S krikom zakričím: "Nekrič!" A často si dávam predsavzatia. Od zajtra to bude iné, budem menej kričať, menej sa hnevať, resp. svoj hnev ovládnem a zvolím inú cestu ako ho vypustiť. Hnevať sa môžem, ale nemusím s hnevom v hlase, prejavoch aj reagovať. A aj keď je pravdou, že kedysi to bolo omnoho horšie, najstaršia dcéra si ukričanú (ale čo zľahčujem) uvrieskanú maminu asi zažila najviac, stále je tých pádov priveľa. Prečítam si knihu o tom, ako inak, efektívnejšie, lepšie komunikovať. A poviem vám, najviac sa mi darí počas dní, keď práve čítam. Keď knihu dočítam, odložím, ešte chvíľku zmotivovaná, inšpirovaná badám zmenu, ale postupne to vždy začne ustupovať a ja sa po čase vrátim do starých koľají. Nie natrvalo, možno jeden deň "blbec", jedná situácia. Ale takto stále dokolečka. Zatiaľ sa mi trvalá zmena nedarí. Tri dni fajn, niekedy si poviem , že super dokonca, a potom to príde. Celé zle... A nezmenila som v tomto smere samú seba ešte na 100% (možno ani nikdy), ale sanžím sa podopierať malými úspechmi. Tých situácií je o čosi menej. Už nie sú každodennou rutinou. Hlasitosť už málokedy dosiahne svoje maximum. Padnem a znova vstanem.

    Často si dávame predsavzatia, že niečo zmeníme, zlepšíme. A nie vždy to ide podľa našich predstáv. Niekedy nás to stojí viac námahy, ako sme predpokladali. Niekedy to ide ťažšie, ako sme očakávali. Niekedy si len možno na seba naložíme priveľa. Kladieme si na plecia priveľké očakávania. Možno sa len zbytočne porovnáme s inými. Alebo neprijímame samé seba také aké skutočne sme. S chybami, nedostatkami, slabosťami. Na to, aby sa veci začali meniť, je dôležitý prvý krok a tým je sepraprijatie. Najprv musíme prijať to kým sme, aké sme. Pomenovať veci tým pravým menom. Spoznať a priznať si pravdu o sebe. Nezľahčujme, neprikrášľujme sa pred sebou. Priznajme si aj bolestivú pravdu o sebe, aby sme mohli vykročiť na novú cestu. Teda aspoň mne to prináša menej zranení. Vidieť veci reálne, a potom tú svoju realitu, či už je krajšia alebo škaredšia, prijať. A tou mojou realitou je, že často neviem ovládať svoj hnev a emócie. Som taký emočný výbuch zčasu načas. A moja najstaršia dcéra mi vďaka Bohu v tom nastavuje úžasné zrkadlo. Na tejto ceste sme spoločne. Ale začať musím od seba. 

"Zdravím vás, potrebovala by som poradiť, čo dávate svojim deťom na bradavice?" Presne takto začína veľké množstvo diskusií, ktoré sa týkajú práve bradavíc. A niet divu - s bradavicami sa za svoj život stretne takmer každý z nás. Čo to vlastne je, koho ohrozujú a ako sa ich čo najlepsie zbaviť - to všetko bude témou dnešného článku.

    Bradavice sú vírusové ochorenie, ktore spôsobuje ľudský papilomavírus HPV. Týchto HPV papilomavírusov je v súčasnej dobe popísané vyše 100 rôznych typov a niektoré z nich sú prítomné v ľudskom tele, bez toho aby ste o nich vedeli. Nespôsobujú žiadne ťažkosti. Niektoré z nich však svoju prítomnosť ohlásia. V tomto prípade práve formou výsevu bradavíc.

Oslabená imunita nahráva bradaviciam

    Bradavice sú označované ako benígne kožné tumory - nezhubné nádory a na pokožke ich môžete spoznať ako zrohovatené výstupky o niečo svetlejšej farby ako pokožka. Občas na sebe mávajú tiež červené bodky. Bradavice sa môžu vyskytovať samostatne, ale aj v zhlukoch. Miestom výskytu sú najčastejšie horné a dolné končatiny, najmä okolia prstov, dlaní a plôšok nôh. Neobvyklé nie sú ani bradavičky na tvári. K výsevu bradavíc sú náchylné najmä deti, ktoré majú nejakým spôsobom oslabenú imunitu - po chorobe, vďaka rôznym autoimunitným ochoreniam pod.

Rozlišuje sa niekoľko rôznych typov bradavíc:

• bradavice pravé - ich výskyt je obvyklý v oblasti horných končatín a nie je nezvyčajné, že sa ich vyseje v jednom mieste hneď niekoľko, nebolia a ich povrch je mierne zdrsnený až zrohovatený, sú o niečo svetlejšie než pokožka a vystupujú nad ňu,
• bradavice plantárne - nevystupujú z pokožky a sú zanorené do hĺbky, nájdete ich najčastejšie na chodidlách, často je možné ich zameniť za kurie oká, na rozdiel od pravých bradavíc môžu byť bolestivé,
• bradavice ploché a strapcovité - oba typy majú spoločné, že sa objavujú v oblasti tváre a krku, majú farbu pleti a nebolia, líšia sa hlavne svojím tvarom - ploché nijak výrazne nevystupujú, strapcovité majú výrazne nitkovitý povrch.