Ktorá mama je lepšia?

Som toho názoru, že každá z nich je rovnako dobrá, pokiaľ je vnímavá na svoje dieťa, jeho potreby a robí preň to najlepšie, čo vie. Či je to nosenie v šatke alebo vozenie v kočiari, či používa plienky jednorázové alebo látkuje, či dokonca praktizuje bezplienkovú metódu. Alebo či varí deťom raw, vegestravu alebo segedín a pečie bábovku z bielej a nie špaldovej múky.

Z môjho pohľadu a čo som si tak časom sama pre seba upratala, je, že žiadny extrém nie je dobrý. Zlatá stredná cesta. A že aj bio, keď je ho priveľa, môže byť v konečnom dôsledku aj na škodu. 

Každá máme svoju cestu. Mali by sme veriť tomu, čo robíme a byť s tým stotožnené. Každá z nás by mala hľadať zmysel svojej životnej cesty a porozumieť mu. Nemusím zmysel cesty inej maminy chápať a nepotrebujem ani, aby tej mojej každý rozumel. Potrebujem argumenty, ktoré obstoja predo mnou samotnou. Nie sme povinné nikomu nič vysvetľovať, ani dokazovať. A už vôbec robiť veci len preto, že by sme podľa niekoho mali, lebo podľa niekoho je to to správne a dobré. Myslím tým trebárs látkovanie, necumlíkovanie, šatkovanie a pod. Budem sa opakovať, ale každá z nás má iné okolnosti, iné možnosti a vôbec každá z nás je iná a má iné deti. 

A možno dnes nebio mama sa raz, za iných okolností, vydá na cestu bio mamy. A naopak dnes bio mama, za istých okolností, raz "zhreší", poľaví a bude chvíľku plávať proti bio prúdu. 

Máme tendenciu sa často porovnávať, posudzovať. Venujeme tomu veľa energie a pri tom by sme jej viac mohli využiť práve na hľadanie zmyslu vlastnej cesty životom. 

„Zjedz aspoň to mäso,“ prehovárala ma vždy mama, keď som bola malá a nechcelo sa mi jesť. Síce dodnes neviem, či bola hlavným dôvodom jeho cena alebo mamino pevné presvedčenie, že mäso je zdraviu prospešné, jedno je jasné. Nevedomky túto potravinu už vtedy postavila na veľmi vysoký piedestál. Myslím, že takto podobne to vyzeralo vo väčšine domácností kedysi.

V čom je pre nás mäso výhrou? Ktoré živiny nám poskytuje a koľko ich v ňom nájdeme?

Bohaté na bielkoviny. Tie komplexné

Áno, mäso je naozaj bohaté na bielkoviny. A bielkoviny sú dôležité nielen na budovanie svalov, ako by si niektorí z vás mohli myslieť, ale tiež na obnovu vlasov, šliach alebo kože, na produkciu enzýmov, hormónov alebo protilátok. Jednoducho povedané sa podieľa veľkou mierou na tom, aby naše telo fungovalo tak, ako má. To už je poriadna zásluha.

Možno už viete, že bielkoviny sa skladajú zo stavebných kameňov, ktoré sa nazývajú AMINOKYSELINY. Existuje ich celkom 21 a hneď 9 z nich (hovorí sa im esenciálne aminokyseliny) si naše telo nevie vyrobiť samo. Jednoducho to nedokáže. Musí ich preto získať z jedla.

A teraz hádajte, kde komplexnú bielkovinu so všetkými 9 esenciálnymi aminokyselinami v správnom pomere a množstve nájdete?

Tento koláč vyzerá veľmi jednoducho a obyčajne. Nehrá sa na nič. Ale keď doňho prvýkrát zahryznete, dosť pravdepodobne sa zamilujete. Vďaka gaštanovému pyré je šťavnatý, vďaka čokoláde sladký a tá lyžica rumu je už iba čerešničkou na torte. Neobsahuje múku ani prášok do pečiva, a tak ho môžete pripraviť, ak čakáte na návštevu bezlepkáčov. Skvele sa k nemu hodí kopček nesladenej šľahačky a káva. OK, úplne najviac sa k nemu hodí horúca čokoláda, ale to je dovolené iba v rámci PMS, lebo počet kalórií v tomto kombe asi presahuje päťciferné číslo 🙂

• 250g gaštanového pyré
• 1/4 šálky roztopeného masla
• 100g mliečnej čokolády
• 1 lyžicu rumu
• 3 vajcia
• 2 lyžice kryštálového cukru od #korunny
• lyžica hnedého cukru od #korunny

Bielka vyšľaháme do tuhého snehu a odložíme bokom. V mise robota miešame gaštanové pyré s maslom a rumom. Postupne pridáme žĺtky, roztopenú čokoládu a cukor. Do takto pripravenej zmesi jemne vmiešame bielky a vlejeme do okrúhlej formy o priemere 22-24cm.

Pečieme v rúre rozohriatej na 180°C cca 45 minút. 

Moje dve dcérky majú mená po kvetoch: Margarétka a Kamilka. Páčili sa mi možno aj preto, lebo aj moje meno pochádza z prostredia záhrad: „Zuzana značí ľalia v pradávnej hebrejčine...“ písal kedysi, tiež svojej milovanej dcérke, môj obľúbený slovenský básnik. Keď som tieto jemné a nežné mená pre ne vyberala, ešte som nevedela, že aj ich pokožka bude krehká a citlivá ako lupienky týchto rastliniek...

Prečo sme testovali

Indiánske príslovie hovorí, že byť šťastný znamená zvyknúť si na život vo vlastnej koži. Čo však v prípade, keď nám tento náš najväčší orgán, naša koža, spôsobuje diskomfort a niekedy až utrpenie? Moja Margarétka má osem rokov, Kamilka onedlho dovŕši svoj prvý. Obe majú s pokožkou problémy už odmalička. Rovnako ako ja. Všetky tri by sme o „šťastí vo vlastnej koži“ mohli trochu polemizovať: máme totiž atopickú dermatitídu, striedame sa len v tom, kto má aktuálne najvýraznejšie prejavy. Kto má popraskanú pokožku, kto šupinky, koho všetko páli a svrbí a kto sa najviac škriabe (v tom zatiaľ vyhráva Margarétka, ktorá si dokáže do krvi rozškriabať celé plochy).

Už sme vyskúšali všeličo možné, od prírodných prípravkov cez voľnopredajné krémy rôznych značiek a cien, až po kortikoidové mastičky od kožných lekárov. Vrátane našej najmenšej kvetinky, bohužiaľ. Všetko buď pomôže na chvíľu, alebo vôbec, alebo ešte zhorší prejavy. Práve preto ma zaujalo testovanie produktov Lipikar. Kozmetiku La Roche-Posay som poznala, kedysi som skúšala ich krémy na tvár, kde sa mi (najmä v zime) ekzém tvorí najčastejšie. Tieto dva konkrétne produkty som však nepoznala a s akou-takou nádejou som sa skúsila testovania zúčastniť.

Priznám sa, nalákala ma aj ponuka pokojného spánku detí – Kamilka má teraz obdobie, že spí iba na mne. Cez deň v nosiči, v noci na hrudi. Inak je nervózna, nepokojná – možno, keď sa uľaví jej pokožke, uľaví sa aj mojim stŕpnutým končatinám a chrbtici, pomyslela som si.

Čo sme testovali