Čo robia holuby na drôtoch? Ako vyzerá najnovší model žehliacej dosky? Kedy sa dievčatá môžu začať maľovať? Čítajte ďalej, všetko sa dozviete 🙂

• Môj manžel raz uprostred v noci začal rozprávať zo sna. Neviem, čo sa mu snívalo, asi bol niekde v kine, možno v divadle... Zrazu hovorí: „Maťo, zastav ich, nech neodchádzajú!“ Chvíľka pauzy a potom: „Dámy a páni! Som, skvelý!“
  Nasledoval môj výbuch do vankúša a ráno som mala historku, na ktorej sa bavila celá rodina.

• Pýtam sa mamy, aký ma PIN, jej odpoveď: „Štyri hviezdičky...“

• Synovi som zvykla kupovať bryndzové pagáčiky - mrazený polotovar na dopečenie. Teraz ich už dlhší čas v obchode nemajú, tak nahlas rozmýšľam, že asi ich prestali objednávať, lebo ich nikto nekupoval.
  A syn na to: „Nikto ich nekupoval, lebo všetky mamky, okrem teba, vedia piecť.“

• Dnes ukazujem 3 ročnému synovi holuby sediace na drôte vysokého napätia: „Pozri ako si sedia na drôte!“
  A on pohotovo: „Asi sa nabíjajú.“

• Chystali sme sa s manželom na večeru, keď mi napadlo, že sa postavím na váhu. Nezameniteľný zvuk potiahnutia váhy po podlahe začul aj on a z obývačky na mňa zakričal:
  „Koľko?“
  „Nepoviem...“
  „Tak aspoň prvé tri čísla!“

Atraktívny virtuálny svet - svet bez hraníc. Dieťa v ňom má pocit voľnosti, možnosť objavovania, skúmania, akčnosti, zažíva zážitky a má pocit vlastného rozhodovania...

Počítače, mobily, smartfóny, tablety…. nazvime ich moderné technológie, elektronické média,digitálne technológie a s nimi spojené sociálne siete. Neviem, ktorý názov je pre túto tému výstižnejší.

Téma “ je spoločnou témou detí a rodičov. Rodina je v tejto téme polarizovaná strachom a bojom. Na jednej strane počítače, sociálne siete a deti a na druhej strane povinnosti, učenie, záujmy a rodičia.

Ide tu o stret dvoch svetov – reálneho a virtuálneho.

Predstavte si dieťa, ktoré seba nakreslí v klietke. Na moju otázku, čo tam robí, odpovedá, že nevie ale tam musí byť. Postupne prichádzame k tomu, že to je škola – kde musí chodiť a možno aj so strachom, krúžky – kde musí chodiť, kostol – kde musí chodiť, a doma ďalšie musíš ….

Klietkou je pre dieťa reálny svet – organizovaný a presne naplánovaný život s pravidlami a hranicami. Viem, že za tým je strach rodičov – drogy, kamaráti, možné únosy, zneužitia ale aj strach z budúcnosti, čo bude robiť, aby sa mu darilo, z čoho bude žiť, kde bude žiť…

Po prvom stretnutí so špeciálnou pedagogičkou a potom, čo som si svoju dcéru ako-tak oťukala, som vedela ako nato. Celému tomu nášmu dňu som dala štruktúru, hlavu a pätu, kde som hlavne vymedzila čas nato, aby som sa s ňou mohla "čosi" naučiť. Tablet som obmedzila na minimum, čo sa osvedčilo aj pri mojom staršom synovi, ktorý chytal pekné nervičky, keď som mu ho brala. Tu som spravila chybu ja hneď na začiatku, to je jasné. Kto predsa dal do rúk deťom tablet? No ja! Pri jedle alebo keď som si chcela niečo porobiť. Všetko som zrušila. A zrazu to išlo aj bez toho. Jedenie prebiehalo v pohode, v klude a v tichu na moje veľké prekvapenie. Mali sme viac času na seba, hrali sme sa kade tade a áno, bolo to náročnejšie, ale nelutujem a nechcem tablety ešte nejakú dobu ani vidieť. Mali by ste ich vidieť teraz, ako čakajú o pol siedmej pred telkou, keď majú dovoleného Rapotáčika, Mášu a medveďa a Požiarnika Sama. Dokopy nejakých cca 20 - 25 min. Pripomína mi to časy, keď sme sa aj my tešili na večerníčky. Naša doba mala veľké čaro v tomto.

S dcérou sa inak nedá pracovať len za jedálenskou stoličkou a s pripútaním!!! Je to hrozné, ja viem. Prednedávnom som čítala jednu skúsenosť nejakej mamičky v centre pre autistov, že pri práci ich priväzujú na stoličky. Že čo to aké praktiky a tak. Priznám sa aj mňa to najskôr  šoklo, ale jednoducho viem, že s niektorými to nejde. Moja dcéra je jasným príkladom. Utekala by mi kade tade a nič by z toho nebolo. Aj moja mama túto osvedčenú "tyranskú" praktiku aplikovala na mne. Pravidelne  ma priväzovala k húpacej stoličke, len aby si niečo spravila. A čuduj sa svete,  mne sa tam vraj celkom páčilo. Prisahám vačku moja dcéra je v tomto po mne. Pretože jej ani nevadilo, že ju pútam ako pilota do stoličky, ona si na to naše "vyučovanie" v tomto štýle pekne zvykla a už po pár dňoch som ju našla čakať v stoličke, kým začne "vyučovanie". Takže mamičky nebojte sa ani takýchto "krkavčích" praktík možno iba na začiatku, kým sa deti nenaučia pekne sedieť aj bez "popruhov". Moja to zatiaľ vôbec nevie a bojím sa či sa to niekedy naučí, vydržať v kľude aspoň pár minút. 

Dnes to totiž vyzeralo, že asi sa to nenaučí nikdy v živote. Dnes to bol jeden z tých hnusných dní, ktoré ma vrátili do tej sprostej reality, z ktorej sa snažím "vyhrabať". Iné sú krásne pokroky doma, za ktoré nosím svoju dcéru na rukách a ospevujem ju ako bohyňu a iné je správanie na verejnosti. Napriek tomu, že deň začal parádne, cítim sa teraz ako zbitý pes. Keďže naskakujem na GFCF dietu, musím veľa potravín zháňať v meste, tak som chcela spojiť príjemné s užitočným a svoju dcéru "vyvetrať" v centre v detskom otvorenom kútiku. Vypustené zviera z klietky by sa chovalo krotkejšie. Ukážkové ignorujúce dieťa. Div, že som sa nerozplakala už tam, kde boli samé úžasné detičky, ktoré od svojej mamy neodbehli ani na pol metra. Tu moju raketu som tam naháňala ako stíhačku. Svoje objavy a radosť z nich si necháva stále iba pre seba, takže som ju musela stopovať, pretože nemala problém odbehnúť pomaly aj na druhé poschodie. Chytila ma riadna depka, zbalila som "pakšamenty", prekonala poslednú hanbu revu svojej dcéry pri obúvaní a utekala kade ľahšie... Neznášam takéto dni...