Bude to kľud.

Kľud, ktorý môže priniesť len konečné rozhodnutie. Niečo, čo určí to alebo ono. Niečo, ako keď dlho čakáte na skúšku na VŠ alebo termín pôrodu... Nie som naivka. Viem, čo môžu vysloviť na konci tohto dlhého a veľmi náročného roku. Viem presne, že moja malá raketa môže byť "A-čková", aj keď na toto "A" zrovna nebudem dvakrát pyšná. Keďže som začala s ňou pracovať po dvoch týždňoch, čo som sa opúšťala, plakala a štekala po všetkých, ešte stále nie som s celou situáciou zmierená. Možno práve toto písanie bude mojou cestu zmierenia a definitívneho prijatia svojej dcéry takej, aká je. Obdivujem každú matku, ktorá to dokáže v sebe cítiť hneď v daný okamžik.  Ja cítim všeličo možné, len nie zmierenie so situáciou. Nedávno som čítala, že jedna mamina sa so synovou diagnózou zmierovala štyri roky. Odmietala ho, hnevala sa na neho, na seba, výčitky... Viem si predstaviť do posledného detailu, čo prežívala. Ale napriek tomu po tých dlhých štyroch rokoch dospela do toho bodu, že ho prijala, že ho ľúbi, a že sa s tým všetkým nakoniec zmierila.

Ja sa pripravujem na všetko. Skoro pri všetkom predpokladám najhoršie varianty, ktoré môžu prísť a v mojom smoliarskom živote sa mi väčšinou aj pošťastia. Niekedy mám až výčitky, či si to neprivolávam, keď myslím iba na tie najhoršie možnosti. Neviem si pomôcť, skôr potom dokážem spracovať ten šok, čo môže prísť. Pri prognózach svojej dcéry sa však snažím byť extra super optimistická, ale nejak mi to nejde. Mne totiž nepraje ani ten šmatlavý horoskop v Novom čase. Všade novoročné horoskopy o tom, ako ma tento rok čaká nová životná cesta, druhá polovica roka prinesie veľmi kľúčové rozhodnutie. Super, "teším sa".... Najhoršie je, že to kľúčové rozhodnutie neurobím ja. Niežeby som mala rada rozhodnutia, som práveže typ človeka, ktorý nie je vhodný do vedúcich pozícií. V osobnostných a profesijných testoch mi vždy vychádzala analytická povaha, dokonca niečo okolo 90 %, čo lektorka vraj dlho nevidela. Ja ani netúžim rozhodovať a viesť nejaký tím. Som skôr typ kľúčového hráča, ktorý podá tie najlepšie podklady pre rozhodnutie. Ten, ktorý väčšinou nie je na "výslní", ale spravidla urobí tú najpodstatnú časť úlohy. Niečo ako Hermiona Grangerová, ktorá síce nebola hlavná hrdinka, ale nato aby Harry Potter vyriešil záhadu, ju potreboval. Popravde bez nej by nevedel ani prd, ale to už je zas téma o inom🙂 Aj v mojej situácií urobí konečné rozhodnutie niekto, komu budem pripravovať celý rok podkladový materiál.

Dnes to však veru u mňa nebolo na najlepšej ceste k zmiereniu. Opúšťala som sa už ráno, aj na obed a aj poobede. Bolo to o držku, lebo komunikácia viazla, aj keď "papať" a "čítať" vie už celkom často ukazovať. Zvyšok si musím však stále žiaľ dedukovať z trieskania, vrieskania a pišťania... Trochu mi náladu vylepšila až večer, keď sme si krásne "šúgali" autíčka po posteli. Pekne ho držala a jazdila po posteli. V duchu som sa modlila, nech si nepoloží hlavu na zem a nesleduje kolieska, ale našťastie, k takému "ešte" neprišlo, aj keď otvorenie dvierok si neodpustila. Dokonca sme spolu kočíkovali bábätká a uložili ich spať. Síce to bolo tým je grobianskym spôsobom,  ale všetko to boli činnosti, ktoré trvali hádam aj viac ako 5 min+/-. A to sú iné pokroky oproti tým mikrosekundám, čo predvádzala včera.

Takže, keď príde taká či onaká diagnóza, ja dúfam, že sa dovtedy, alebo aj skôr stihnem so všetkým zmieriť. Nech ten ďalší rok je aj pre mňa optimistickejší...