V prvom rade treba povedať, že tento článok nie je ani z ďaleka pre vás, nádherné mamičky s dokonalou pleťou a vlasmi, s postavou alá 90-60-90 plus jeden vankúš na bruchu. Toto fakt nie je nič čo by sa vás týkalo, každopádne vám gratulujem a v tichosti závidím.

Tento článok je pre nás! Pre mamičky, ktoré sa cítia tak trochu ako obludy, pre nás, ktoré majú strašnú pleť, vlasy a na zadku máme pomaranče! Pre mamičky, ktoré zúfalo skúšajú rôzne špeciálne bio zábaly, masky a obklady, aby sa dali aspoň trochu do normálu, no nič i tak nezáberá, pretože HORMÓNY!!! Mimochodom zubná pasta na vyrážky naozaj nezaberá. Dnes rano som si ju zmyla z čela a okrem pupákov mám z čela už asi 4 hodiny, jeden obrovský červený fľak. Och....(nie, nezmierňuje sa to)

Tento článok som sa rozhodla napísať, ako nejakú vnútornú terapiu, aby som sa konečne zmierila so svojím (snáď len dočasným) výzorom. Nechcem nijak preháňať, no každý večer, keď sa odlíčim a každé ráno, keď vstanem, hľadím do zrkadla a nespoznávam sa. Treba povedať, že som nikdy nepatrila ku krásaviciam. Nemala som nikdy nejaké extra top telo, alebo vlasy, no pozor – pleť som mala asi od 19tich do 29tich rokov fakt perfektnú! Nebola som proste modelka, skôr taka nenápadna Popoluška, ktorá keď sa nahodila vyzerala k svetu. Ak som sa niekedy na svoj výzor sťažovala, mám pocit, že ma práve dobehla karma!

Poznáte tie reči ako sa v tehotenstve opeknieva, aké sú mamičky nádherné a podobne? Áno aj ja som to počula, každopadne ma to nejak preskočilo. Dodnes si pamätám ten moment, keď som zistila, že som tehotná. Bol to taký zvláštno-krásny pocit, ktorý som vôbec nečakala a tak mi trvalo pár hodín ho predýchať. Vtedy som si spomenula na to ako som si hovorila, že začnem chodiť do fitka, aby som mala kocky na bruchu a super zadok, aká budem namakaná a ako budem žiariť v lete na pláži. V tú chvíľu som si povedala „Simona, tento rok to opäť nedáš...“. Nuž, nevadí, povedala som si a začala som pomaly priberať, vyrážkovať sa a vlaso-štiepiť sa.

Radosť pozerať na seba každý deň. Keď som sa automaticky vyradila z klubu krásnych matiek, cenou útechy mi bola fráza „dcéry berú matkám krásu“! Ufff, ešteže čakám dievčatko, mám aspoň výhovorku! Keď sa tak na seba pozerám, som si istá, že moja dcérka bude Miss Itália ak nie rovno Miss World!  Minimálne v mojich očiach ňou bude teda určite, respektíve ňou je už teraz, keď tak pozerám na fotky z posledného sona. Ňuňuňuňu...

Nechcem, aby som vám teraz pripadala ako nejaká fiflena, ktorá hľadí len na výzor, no ak ste v mojom tíme mamičiek, ktoré sa citia „ošpatnené“, tak ma isto chápete. Som naozaj vďačná za môjho muža, ktorý mi stále hovorí aká som pekná a ako som sa vôbec nezmenila odkedy som tehotná. (milosrdné lži či ako...) Každopádne nech je už akokoľvek, uvedomujem si, že táto obeta za ten poklad vo mne jednoznačne stojí, no tiež sa už teším na to ako sa vrátim do normálu. Už nech je jún!

06.04.2019 – sobota ráno 2.48 – nemôžem spať.

Idem dole. Káva a čaj. Púšťam práčku, žehlím, umývam riady a tak podobne. Pozerám kalendár, môj muž má zajtra narodeniny. Pekné. A ja pre neho nič nemám... Iba seba. Ale veď ja som pre neho najlepší darček – celoživotný.

V prítmí obývačky sa sama pre seba usmievam.

O šiestej idem do potravín, všetci ma zrazu zdravia, zaujímavé. Potom sa dozvedám, že unikla tajná informácia, že idem do nemocnice s ťažkou diagnózou. Ale ty vole... Aj by som zahrešila, ale nie, načo? Veď som s tým mohla rátať. Ale mohlo to uniknúť neskôr, ušetrilo by ma to tých sústrastných pohľadov. Rýchlo nakúpim a idem domov. Doma nikomu nič radšej nepoviem, ešte by sa akurát tak rozčúlili.

Manžel s dcérou odchádzajú na nákupy, syn raňajkuje a ja lietam po dome a upratujem ako „o dušu spasenú“. Dúfam, že keď sa vrátim z nemocnice, že to tak aj ostane. Ale mám taký  zvláštny pocit, že asi nie... Ale aspoň zamestnávam telo aj mozog inými činnosťami, ako rozmýšľaním, čo bude. Znova púšťam práčku, lebo záhadne sa našlo ešte veľa vecí na dalšie pranie. Tak nech je to všetko čisté, kým odídem. V nedeľu to požehlím a odložím a hotovo. Popri „upratovacom šialenstve“ mi doobedie ubehne ako voda a na obed sme pozvaní na oslavu.

Na oslave je fajn, a aj niečo zjem, teda ale fakt veľmi málo, nervózny žalúdok štrajkuje a odmieta si dopriať .