Už druhý deň si užívame s raketou "babskú" jazdu a ja mám po dlhej dobe doma opäť iba "jedno" dieťa. Zrazu mám akosi všetko porobené, dom uprataný, jedlo navarené, prádlo zložené a aj dosť času venovať sa rakete. No chlapi, mi očividne len robotu doma vyrábajú, ale aj tak mi akosi chýbajú...

Celý deň som premýšľala, či by som spravila väčšie pokroky s raketou, keby mám 100 % času sa na ňu sústrediť. Pri dvoch a viac deťoch je toho času na "učenie" alebo nácvik "sociálnych situácií" akosi málo. Len si predstavte situáciu, keď chcete raketu naučiť ako sa chovať na hlúpej zmrzline. Kúpite zmrzlinu dvom deťom, syn si ju ako správny chlap pomaličky vychutnáva, pri rakete je zas všetko opačne, začne sa nudiť raketovou rýchlosťou.  Ak by som bola na zmrzline iba s raketou, všetky jej cirkusy by som vyriešila napomenutím, keď by to nefungovalo, tak odchodom. Keď tam robí cirkus a  som tam aj so synom, jednoducho nemôžem vždy nútiť a obmedzovať aj syna, rýchlo napchať do neho zmrzlinu a vypadnúť. Žiaľ teraz to tak dosť často riešim:

"Poď, dojedz, ideme..." Mám z toho výčitky, hlavne vtedy, keď sa ma syn pýta, kedy sa ju konečne naučím "ovládať". Vôbec neviem, kde toto slovné spojenie zobral, ale vystihol to presne. Celkovo má talent na hovorené slovo, matika to bude zaiste jeho Achilová päta, ale slovom sa on vykecá určite aj u matikárky. Mne naposledy za dobré raňajky povedal, že som "požehnaná" medzi ženami🙂

Spoločenské sociálne situácie sú pre mňa veľká výzva. Najlepšie sa mi to trénuje, keď sme niekde iba my dve. Dlho som zanedbávala nácvik chôdze za ruku, stále sa kdesi ponáhľame, vysadneme na bicyle alebo kočík a chôdza nikde. Tieto dni, keď mi "prischlo" aj venčenie našej veľkej 60 kilovej "obludy", som práve toto využila nato. Asi 5 - 10 minút máme za domom pole, kde ho chodím dať vybehať. Ideálna vzdialenosť, počas ktorej  ma "musí" raketa držať za ruku. Neupustím, nezdvihnem ju na ruky a ani nie je na blízku muž, aby povedal to svoje typické: "Nechaj, ja ju odnesiem". Nič iné jej neostávalo, len "šľapať". Včera som ju síce viac vláčila po zemi, ale dnes to už bolo relatívne lepšie. Prichytila som samu seba, že ako sprostá jej dávam niekedy aj 3 upozornenie: začnem počítať 1, 2 na chvíľu prestane, potom zase 1,2.. už mi z toho dnes šibalo, tak som už upozornila iba raz a bolo. Hore na poli ich oboch nechám vybehať a potom hop-šup domov a znovu nácvik chôdze. Musím byť super dôsledná, super precízna, super prísna, aby fungovala nielen pri mne, ale aj pri iných ľudoch, nato by som však potrebovala super ochotnú a trpezlivú babku, tetku, kamošku či muža. Lebo aj toho musím akosi tej precíznosti a prísnoste učiť☹

Dnes až na malý cirkus na zmrzline, to bolo relatívne celom ok deň. Podľa pohľadov zmrzlinových spolusediacich to možno tak nevyzeralo, ale relatívne sa len "trochu" jedovala. V rámci jej možností to bol ozaj pekný deň. Nechala sa obliecť, jedli sme ako ľudia, hrali sme sa s hračkami... A v takýto pekný deň, ona na mňa vždy niečo "vybalí". 

Pri hre so zvieratkami v detsej izbe som si tak sama pre seba "povzdychla", že "jáááj škoda, že nemáme panáčika". Vtedy na mňa kukla, raketovou rýchlosťou sa rozbehla do obyvačky a priniesla mi panáka z auta, s ktorým sme sa naposledy hrali. Jééé srdce mi poskočilo a ešte viac, keď sama uložila zvieratka pod paplón, síce celé by ich  za živých okolností zadusila, ale ja som pochopila, že ich uložila "spať".  To je také pozitívne prekvapenie, že ma to hrialo asi aj na vlasoch.