Neľahká situácia nás prinútila zmeniť pohľad na výchovu. Prostredníctvom rozprávok sme dokázali nadviazať komunikáciu so synom

Panovačnosť u detí. V dnešnej dobe sa čoraz viac rodičov stretáva s panovačnosťou u detí. Objavuje sa vo veľkom od 80. rokov 20. storočia, a to najmä vplyvom technokratickej spoločnosti. Dnešný životný štýl postavený na technike môže poskytnúť mylnú predstavu o tom, že všetko sa dá ovládať. Pre dieťa majúce záľubu v rozkazovaní, môže byť náročné zvládnuť situáciu, ktorá nevyšla podľa jeho predstáv, a na akýkoľvek neúspech môže reagovať neprimerane. Pri včasnom riešení v skorom veku dieťaťa je možné panovačné dieťa nasmerovať na požadované formy sociálneho správania, aby z neho vyrástol láskavý, ľudský, úctivý a slušný človek. Naopak, neriešená panovačnosť môže viesť až k závislosti od moci.

Ako prebieha normálne zdravé vzdorovanie? Vzdorovanie u malých detí je dôležité vývojové obdobie spojené s formovaním ega. Dieťa sa usiluje presadiť vzdorovaním, zlosťou namierenou proti predmetom, proti samotnému dieťaťu alebo proti rodičom. Jednou z ciest, ako nadviazať komunikáciu s dieťaťom aj v období vzdoru, je práve výchova prostredníctvom rozprávok. Dôležité je dieťa upovedomiť, že existujú určité hranice, ktoré treba rešpektovať. Rodič má tú moc, že čo povie, to platí. Dieťa by malo cítiť zo strany rodičia jednoznačnosť a následne bezpečie.

Ako to niekedy vyzerá v skutočnosti? V skutočnosti to však môže vyzerať aj takto – rodič si myslí, že je láskavý, milujúci, plniaci všetky túžby svojho dieťaťa, a preto ho dieťa bude rešpektovať. No myslí si to len on. Ak niečo povie a dieťa začne vzdorovať, tak mu ustúpi, rýchlo niečo sľúbi, len aby ho utíšil. Prípadne sa mu vyhráža, že ak to ešte raz spraví, tak ide domov, no v skutočnosti ide domov až na piatykrát, keď už sa rodič cíti v spoločnosti zazerajúcich rodičov nepríjemne. Dieťa rýchlo pochopí, že má väčšiu moc, stráca dôveru v rodičovské slovo. Vie, že keď zavelí, dosiahne si svoje. Ako sa potom môže dieťa cítiť bezpečne, ak vie, že preberá moc?

Ako to vyzeralo u nás? Po dlhom úsilí sme sa dočkali nášho vytúženého prvého synčeka, dali sme mu všetku lásku, všetko, čo sme mu videli na očkách. Pomaly prebral moc – platilo to, čo povedal on. Ak nebolo podľa jeho predstáv, reagoval neprimerane. Vzdorovité správanie sa u syna prejavovalo nesmiernym smútkom, prestal sa smiať a prestal prijímať potravu. Kedy sme sa dozvedeli, kde sme spravili chybu? Syna sme starostlivo pripravovali na príchod súrodenca, veľmi sa tešil. No keď sa braček narodil, tak nám prvorodený prestal prijímať potravu. Nejedol vôbec nič, pil len mlieko. Veľmi sme sa natrápili a naplakali, nasľubovali aj navyhrážali, no nepomáhalo nič. Dostali sme sa k odborníkovi na detskú dušu, ten nám našťastie diagnostikoval len výchovný problém a oboznámil nás s panovačnosťou.

Ako sme sa s detskou panovačnosťou popasovali? Lekár nám odporučil nadviazať komunikáciu so synom prostredníctvom rozprávaných príbehov. Oboznámiť ho so správaním ostatných v podobných bežných životných situáciách. Keď sa dieťa stretáva so situáciou, ktorú pozná, cíti sa bezpečne a vtedy sa mení aj jeho celkové sociálne správanie a postoj. Ale hlavne nám lekár podal iný pohľad na výchovu. Pomohol nám rodičom uvedomiť si, že nie to, že dieťaťu splníme všetko, čo mu na očkách vidíme, z nás robí láskavých a milujúcich rodičov. Že aj napriek tomu, že dieťaťu venujeme všetok čas a lásku, a že dieťa pozná už od dva a pol roka všetky farby a to aj v anglickom jazyku, z nás ešte nerobí ukážkových rodičov. Dieťa treba pripraviť na situácie skutočného sveta. Nedožičiť mu všetko len preto, aby nevzdorovalo. Učiť ho farby života a nie poučky. Ukázať dieťaťu, že rodič má tú moc poskytnúť mu bezpečie. Rozprávkové príbehy sa stali námetom pre knižné spracovanie s názvom Úsmev na dobrú noc.

Ahojte mamicky a skoro mamicky. Viete mi dat nejake dobre odporucanie na dobru gynekologicku v Malackach a okoli? Dakujem