Sľúbila som vám humornú poviedku z dnešného zážitku v Ružinovskej nemocnici. Tak tu ju teda máte. 

Budím sa o päť tridsať na môj ekologický budík. Beží k nemu manžel. Ja sa neviem od bolesti v bedrách pohnúť. Aspoň teda nie tak rýchlo. Budík kričí hlasnejšie. Hm, zvláštne. Kričím na budík, že čo sa deje. Manžel zvestuje slová, strašnejšie ako z hororového filmu: “malý má teplotu.” Žartuješ… Zajtra máme očkovanie. Nevadí. Sústredím sa na priebeh rána tak, ako som si ho naplánovala. Síce s budíčkom o hodinu neskôr. 

Sedíme v obývačke a prázdnymi pohľadmi sledujeme naše umrnčané stvorenie, ktoré by aj spalo, aj hučalo, aj jedlo, aj sa hralo… Nevie sa však rozhodnúť pre ani jedno. Zapínam youtube na telke a púšťam mu Maroon 5. Jeho obľúbené. 

O päť minút prestáva Maroon 5 účinkovať. Nasadzujeme dentálny gél. Všetko nasvedčuje tomu, že idú stoličky. Vstávam a odchádzam sa dať ako tak do pucu. Je pol siedmej a medzi teplotou vonku a teplotou v byte necítim rozdiel. Leto v meste. 

Balím si lepeňák so syrom a paprikou, fľašu vody, knižku, powerbank na telefón, preukaz poistenca a všetky doterajšie dokumenty o mojom tehotenstve. Odchádzam na zastávku električky - auto nechávam doma, keďže netuším ako dlho budem - a predpokladám, že dlho, lístok na MHD vyjde lacnejšie než ten parkovací. Na zastávke je pár ľudí. Podľa svetelnej tabule má ísť električka o 15 minút, zatiaľ čo rozpis v búdke vraví že o 2. O dve minúty prichádza akurát potreba ísť cikať. Električka v nedohľadne. V tom ku mne pristúpi pani stredného veku. A spustí. Áno, viem že jedna električka vynechala. Nie, nevadí mi to, ja sa neponáhľam… Áno smerujem do pôrodnice na vyšetrenie. Verím vám, aj mňa bolia kríže, ale z očividne iného dôvodu. Bola milá, ale na danú hodinu a vhľadom na moju úzkosť z cudzích ľudí som nemala potrebu sa s nikým rozprávať. Električka nakoniec prišla. Slušne sme si popriali pekný deň a nastúpili každá do iných dverí. V duchu si pripomínam, že si nesmiem zabudnúť označiť lístok. Prvý označovač sa tiež ešte nezobudil, prebíjam sa plnou električkou k ďalšiemu. Úspech. Hľadám miesto na sedenie. Nie preto, že som v deviatom mesiaci. Ale preto, že na prvej ostrej zákrute ma sekne v bedrách a idem až na konečnú. Nachádzam miesto vedľa staršej pani. Usudzujem, že je na dôchodku od pádu železnej opony. Taká drobná, vetchá starenka. Milo sa na seba usmejeme a ja zaparkujem. Kútikom oka vidím, že sa na mňa usmieva. A sme doma. Cítim jej pohľad ako brázdi z mojho veľrybieho brucha hore k mojej tvári a zasa naspäť. Tehotenská aura priťahuje. Za žiadnu cenu nesmiem nadviazať očný kontakt. Inak to znamená ten istý rozhovor. Áno, som tehotná… Áno bude to dievčatko… Zrak upieram na chlapíka sediaceho krížom predomnou. Čerstvý tridsiatnik. Pekný do tváre, ale ak si nedá pozor na sladené minerálky, bude o pár rokov viac širší ako dlhší. Odrazu sa rozplače. Treštím oči. Je pravda, že keď človek tri roky jazdí iba autom, na náhodné výlevy z MHD zabudne. Aj to sa deje. Čokoľvek ho trápi, dúfam že nájde skoré riešenie. 

Vystupujem pred nemocnicou. Vetchá starenka vystupuje zároveň. Prebleskne mi hlavou, že márnica je na mínus dvojke a že už ju zrejme čakajú. V duchu si dám jednu po papuli za mentálnu drzosť a idem ďalej. Matne si pamätám ako sa ide k ambulanciám. Je 7:12. Dobrý čas. Ordinujú od ôsmej. Po príchode do gynekologického krídla vidím asi štyri veľmi tehotné ženy, dve tak trošku tehotné, a tri panie, ktoré si prišli dať zrejme povymetať zdola pavučiny. Slušne sa pýtam dvoch veľmi tehotných, kto je posledný, ako to funguje a tak ďalej… “Choďte na recepciu a zoberte si čiselko”. Ok, to znie dosť jednoducho. Na recepčnom pultíku vidím ceduľku: lístky na gynekológiu a pri nej pár lístočkov. Najnižšie číslo je 14. Nie som si istá čo to znamená, ale odhodlane sa vraciam späť. Posadím sa a čakám. O chvíľu vychádza sestrička: “Poďte sa dať zmerať,” ale vetu neadresuje nikomu konkrétnemu. Nasleduje chvíľa nepríjemnej výmeny pohľadov, ako sa snažíme dohodnúť, kto by mal ísť dnu. Vstáva jedna žena: “Ja mám číslo osem!” odhodlane oznamuje sestričke. “To je teraz jedno,” znie jej odpoveď. Žena s údivom aj tak vchádza dnu. Vyšlo na javo, že meranie je akási krátka predpríprava pred poradňou - tlak, moč, váha… Pri prvonávštevníčkach aj nahodenie do systému. Takto sa vystriedajú asi tri ženy, nakoniec idem ja. Sestrička si vypýta občiansky, zdravotný, a tehotenskú knižku. Je milá, dobre naladená. Je deväť hodín. Ako mi meria tlak, do ambulancie vchádza lekár. Skorý štyridsiatnik. Nemenujem. Prezerá si kartu “jedničky” - ženy s číslom jedna. Netuším, kedy si stihla prísť pre číslo, ale nepochybne už pozná systém. Po meraní sa lúčime do skorého videnia. Mám 13 času. Môže to byť hodina, možno dve. Kto vie.