Zostáva mu už len osemdesiat dolárov.
Kamión sa chystal odchádzať, smeroval na bitúnok.
A práve v tom momente sa jeho pohľad stretol s párom očí.

Bolo to február 1956, v srdci mrazivej Pensylvánie. Harry deLeyer, holandský imigrant, inštruktor jazdectva, manžel a otec, prišiel na aukciu koní príliš neskoro. Sneh pokryl nádvorie a bolo silné ticho. Kone, o ktoré sa nikto nestaral – príliš staré, opotrebované, považované za zbytočné – už boli naložené na kamión, ktorý ich mal odviezť k ich konečnému os

Ale Harry si všimol niečo medzi týmito drevenými doskami.
Pozeral sa na neho sivý valach. Jeho oči boli pokojné, hlboké, takmer ľudské. Telo hovorilo o živote plnom driny: pošliapané kopytá, drsná pokožka, pomalý a unavený krok. Bol jedným z tých, ktoré svet odpísala.

Harry však videl oveľa viac. Videl dušu.

Zastavil kamión. Rýchlo sa dohodnul na háku. A posledných osemdesiat dolárov položil na stôl – sumu, ktorú si nemohol dovoliť stratiť. Kôň vystúpil z auta. Harry ho zobral so sebou a pomenoval ho Snehuliak, Snehuliak, podľa krásnej farby jeho srsti, ktorá splynula so zimou na ich farme na Long

Spočiatku to mal byť len pokojný školský koník, vhodný aj pre začiatočníkov. Ale Snehuliak mal iné plány.

Preskočil každý plot. Jeden meter. Dva. Žiadna prekážka ho nemohla zastaviť. Harry vtedy pochopil, že nezachránil len obyčajného koňa. Našiel zázrak.

Nechal ho vycvičiť. Bral som ho na preteky. Vo svete, v ktorom ovládli starostlivo vybrané kone, odchované k víťazstvu, sa objavil s tým, ktorého všetci odpísali Rozhodcovia sa drzo usmiali. Ale potom, jedna po druhej, prekážky padali. Snehuliak neskákal - letel.

V roku 1958 vyhral národný šampionát v skoku do prekážok.
Urobil to znovu v roku 1959.
Kôň určený na bitúnok sa stal legendou.

Ich príbeh sa obliekol po celých Spojených štátoch. Objavili sa na obálke časopisu Life. Objavili sa v The Tonight Show. Prišli úžasné ponuky – až 100 000 $ pre Snehuliaka. Harry však vždy odpovedal rovnako:
"Nie je na predaj. Sú v rodine. „

Snehuliak pretekal až do dôchodku. Dožil sa šesťdesiatšesť rokov – dlhý život pre niekoho, komu z neho zostáva len pár hodín jedného dňa.
Harry deLeyer zomrel v roku 2021 vo veku deväťdesiatich troch rokov. Až do konca rozprával ich príbeh, ktorý sa stal aj dokumentárnym filmom Harry & Snowman.

Nebol to však len príbeh šampióna.
Bol symbolom každého prehliadaného talentu. Každý život odsunutý bokom.
Čo svet už dávno odpísal.

Bol dôkazom toho, že niekedy skutoční šampióni nie sú kupovaní alebo vyrobení. Zachraňujú sa.

A všetko to začalo jedným pohľadom, osemdesiat dolárov.. a odvahu veriť v niekoho, kto už nikoho nemal.

Zienky
Ake koreniny pouzivate najcastejsie na kuracie a morcacie maso ( prsia)
Ja stale tie iste ( cer.paprika, majoranka, kurkuma...)
Nieco nove sa mi ziada, ale nie prilis voňavé , manzel to nema rad
Dakujem

ahojte, znova sa pýtam na coop advent kalendár, viete prosím odpoveď? Alebo je nejaká diskusia, skupina, nech tu nespamujem? Ja som nenašla. ďakujem

TIP na vianočný darček #4 → 🌫️ Detektor dymu

Akýkoľvek detektor dymu, je lepší ako žiaden. Detektor dymu ponúka možnosť:

✅ vedieť o prítomnosti dymu skôr, ako sa plamene dostanú do nekontrolovateľnej fázy
✅ zachrániť si život, keďže väčšina obetí požiarov zahynie v dôsledku intoxikácie dymom a nie vplyvom samotného ohňa
✅ byť v bezpečí aj počas spánku a mať čas na reakciu a evakuáciu

Viac informácii nájdete na 🔗 https://bit.ly/detektor-dymu
_________________________
občianske združenie HASAM 🧡 - Požiarna prevencia inak!

#poziarnaprevencia #hasam #detektordymu #vianocnytip #vianoce #zmysluplnydarcek #eps

Deväťročný chlapec požiadal rodičov, aby mu kúpili šijací stroj – dôvod jeho želania vám dojme srdce.

Krajčírstvo a šitie sú pomerne obľúbenými činnosťami mnohých žien na celom svete, no chlapec, ktorý by sa o ne úprimne zaujímal, je skutočnou raritou.

Pravdepodobne si položíte otázku, prečo by deväťročný chlapec potreboval šijací stroj. Campbell Remess však mal na to mimoriadne silný a ušľachtilý dôvod.

Keď som sa prvýkrát dozvedel príbeh malého Campbella, hlboko sa ma dotkol. Som presvedčený, že rovnaký pocit prežijete aj vy.

Podľa slov jeho mamy, Sonie Whittakerovej, sa od šijacieho stroja nedal doslova odtrhnúť.

Keď mal iba deväť rokov, požiadal rodičov o peniaze, aby mohol kúpiť darčeky pre choré deti. Žiaľ, viacdetná rodina si v tom čase nemohla dovoliť žiadne dodatočné výdavky, a tak Campbell – láskavo prezývaný „Bumble“ – prišiel s neobyčajným spôsobom, ako prejaviť lásku a starostlivosť deťom v nemocnici.

Naučil sa pracovať so šijacím strojom a začal šiť hračky pre všetky choré deti v miestnej nemocnici. Dodnes nie je celkom jasné, odkiaľ sa v ňom vzala taká silná a nezištná túžba pomáhať iným. Isté však je, že Campbellov čistý a nesebecký skutok si zaslúži obdiv a hlbokú úctu.

Campbell však v sebe ukrýva aj mimoriadnu vnútornú silu. Keď jeho otcovi diagnostikovali rakovinu, ušil mu plyšového medvedíka ako symbol opory v boji s touto krutou chorobou. Dnes má na konte už viac než 800 vlastnoručne vyrobených plyšových medveďov. Je skutočným hrdinom.

Každé jeho dielo je vytvorené s nesmiernou láskou, trpezlivosťou a oddanosťou a bez akýchkoľvek pochybností prináša pocit dobra a starostlivosti tým, ktorí to najviac potrebujú.

Je úplne nepochybné, že Campbell je výnimočný mladý človek, ktorý svojimi skutkami dojal srdcia miliónov ľudí po celom svete.

Čím viacej výzdoby, tým väčšie vianoce ☺️ tento rok máme víťaza v našej arei. Chodíme okolo v nemom úžase. A do Vianoc ešte dosť času, ja vidím kúsok voľného miesta 🤪 možno sused ešte niečo pridá 👍

Krasny den prajem mamky. Dcerke pri preventivnej prehladke vysla velmi nizka hladina vit. D (vsetko ostatne ma ok), mam doporucenie az do aprila nasadit jej vit. D. Ktory mi prosim odporucate vzhladom na vek? Viem, ze novorodencom a batolatam sa davali kvapky Vigantol, ale pre 10+ deti? Dakujem za radu.

Ahojte,mate prosim niekto skusenosti?

Bez ohledu na to , jak dlouho je máme , nikdy to není dost dlouho. 🤍

Dievcata, ak ma dieta preukaz na vlak, musi sa kupovať este ten nulovy lístok? Ci uz staci len preukaz? vdaka

✨ 18. DECEMBER ✨

A už ho tu máme ❤️ Môžu nám začať Vianoce ❤️

👍😀

Anjelské posolstvo ✨

Nie je sa čoho báť.
Aj keď sa situácia môže zdať neistá, si vedená a chránená. Strach nepatrí do budúcnosti, ktorú pre teba anjeli pripravujú.

Nevzdávaj sa.
To, čo práve prežívaš, je len posledná fáza pred zmenou. Vytrvaj ešte chvíľu – tvoje úsilie, trpezlivosť a sila srdca neboli zbytočné.

Dýchaj, dôveruj a kráčaj ďalej. Svetlo je bližšie, než si myslíš. 🌟

Ahoj ak pracujete na 12 tky , uzná vám zamestnávateľ paragraf na celý deň ak idete s dieťaťom? A musíte snim ostať celý deň doma?

Naše Vianočné fotenie 😘📸🎄

Malý vianočný....
𝙿𝚛í𝚋𝚎𝚑 𝚗𝚊 𝚝𝚎𝚗𝚝𝚘 č𝚊𝚜 : 𝙻𝚎𝚙š𝚒𝚎 𝚣𝚊ží𝚑𝚊ť 𝚜𝚟𝚎𝚝𝚒𝚎𝚕𝚔𝚘, 𝚊𝚔𝚘 𝚙𝚛𝚎𝚔𝚕í𝚗𝚊ť 𝚝𝚖𝚞 🎄

O Vianociach, o Štedrom dni myslím – ani niet tmy na svete. Aspoň nie v tom svete, v ktorom som rástol a ktorý sa mi hlboko vtisol do duše. I do srdca.

Za detstva celý rok som čakával na utiereň, týždne pred Štedrým večerom sme sa hádali medzi bratmi, kto ponesie lampáš, lebo to boli ešte krásne časy, keď hocikde pouličného svetla nebolo, ba veď dolu dolinami niet ho ani dnes. Mnohí o Vianociach – teda aj my – niesli sme lampáš, hoci na oblohe bolo plno hviezd a mesiac sa naširoko usmieval. Ale to tak muselo byť.
Veď naširoko roztekala sa pieseň. Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa … radujme sa!

Akože mohlo byť ináč?!
Zdalo sa mi za oných čias, akoby hviezdy boli poschodili do našich dolín a tak sa tu dolu pohybujú ako na oblohe.
Myslím, tma nikomu na um neprišla, tak ako by tmy na svete ani nebolo. Kostolné obloky žiarili, vo vnútri plno bolo svetla a ľudia mali v zraku mnoho veselosti..

Mnoho veselosti, mnoho svetielok sme mali aj na vianočnom stromčeku a chceli sme ich mať ešte viac.

Ale prešli roky a cez mnohé roky všelijaké Vianoce prišli. Veru dotisla sa neraz aj čierňava. Pamätám sa na veľkú metelicu, mokré chumáče snehu bičovali tvár, lenže jednak sme len šli na polnočnú, azda sme cítili, že treba sa nám nabrať svetla čo najviac: aj pre zajtrajšok a pre ďalšie roky …
Tma je vždy na stráži. Hneď sa dotisne, len čo sa trochu pozabudneš myslieť na jas, pozabudneš zažať svetielko.
Raz o Vianociach chorý bol brat.
Raz o Vianociach chýbala nám matka…
Lebo míňali sa roky.

Raz na bojisku v zákopoch mali sme iba jednu sviečku o Štedrom večeri. Ktosi ju zachoval pre tento večer, tak sme ju v mokrom zákope pod plášťom zažali a jeden po druhom sme ju chodili pozerať.
Roku 1944 tanky nám chodili popod obloky o Štedrom večeri, svetielka sa triasli na vianočnej jedličke, lietadlá sa tmolili pod hviezdami, mnoho bolo čierňav, naokolo mnoho úzkostí, mnohí sme už vedeli, že sú nám to posledné Vianoce na Slovensku, keďže boli už blízko i také svetlá, že horeli celé dediny…
A jednak sme sa premáhali tento večer i skusovali spievať: Radujme sa … veseľme sa

Lenže to nebola radosť toho večera, to nebola sila toho Štedrého dňa, to bolo inšie.
To boli všetko svetielka v nás z predošlých Vianoc, to boli piesne, čo v našich dušiach usalašili sa za oných radostných dní, to boli Otčenáše, čo nám matky hlboko zaštepili do srdca, to bola viera vo Vykúpení, viera v Spasiteľovi, viera v Kristovi, to boli staré, dávne svetielka, čo nás teraz chránili, aby nás nepridusila tma, to boli dávno zažaté nádeje, že prežijeme aj tieto úzkosti …

To boli najvzácnejšie dary, čo nám ostali po rodičoch a rád by som mal teraz taký hlas, čo by som mohol volať na všetky strany a na všetky matky, na všetkých otcov:
— Lepšie je zažínať svetielka včas! …Včas zažínajte v dušiach vašich detí svetielka o Jezuliatku, o veľkom dare Betlehema, svetielka viery, svetielka lásky a nádejí, lebo na každého kdesi číha tma, ale kto bude nosiť v sebe svetlá, nebude ani ťažké chvíle preklínať …

Už som dávno šedivý, ale tak sa mi teraz zdá, že držím v ruke onen vianočný lampáš z detstva a ten mi svieti, ukazuje cestu jasne i dnes, keď občas sám neviem, kade sa hnúť

( Jozef Cíger Hronský, Lepšie je zažať svetielko ako preklínať tmu, Z publikovaných novín Slovák v Amerike 23.12. 1959 )

Proč děti zlobí

Jak děti projevují nepohodu - od miminek po adolescenty
Příčiny "zlobení"
Vzdory, touha po uspokojení potřeb, poruchy, drogy...

Poobedná čakanie na Oli kým jej skončí tréning

ahojte,
ti, co byvate v dome - stavali ste s firmou alebo ste vsetko zvladli svojpomocne? co je lepsie, co sa viac v konecnom dosledku vyplati? 🙂

Keď Robin Williams 11. augusta 2014 odišiel zo života, svet sa ponoril do ohlušujúceho ticha. O dva týždne neskôr však na slávnostnom udeľovaní cien Emmy vystúpil pred milióny divákov jeho blízky priateľ Billy Crystal a predniesol jeden z najdojemnejších prejavov, aké kedy zazneli z televíznej obrazovky. Hlas sa mu chvel, keď povedal:

„Rozosmieval nás. Z celej duše. Vždy. Kdekoľvek ste ho videli — v televízii, vo filme, v nočných kluboch, na štadiónoch, v nemocniciach, v útulkoch, pred našimi vojakmi v zahraničí či dokonca v obývačke umierajúceho dieťaťa — všade rozdával smiech. Skutočný, obrovský smiech.“

Ich priateľstvo sa začalo už koncom sedemdesiatych rokov, dávno predtým, než sláva urobila ich svet tvrdším a chladnejším. Robin práve stúpal vďaka seriálu Mork & Mindy a Billy mal za sebou prácu na Soap. Stretli sa na charitatívnom večeri v New Yorku a bez prestávky sa rozprávali celú hodinu. „Nepoznali sme sa,“ spomínal Billy v rozhovore pre Rolling Stone, „no mali sme pocit, akoby sme boli priateľmi odjakživa. Bol elektrizujúci. Nedokázal som prestať smiať sa — a on tiež nie.“

Odvtedy boli nerozluční — neustále si telefonovali a zanechávali si bláznivé hlasové správy. „Vedieval sa vydávať za ruského krajčíra alebo daňového úradníka,“ spomínal Billy. „Mnohé z nich som si uchoval. Tie odkazy ma vytiahli z najtemnejších nocí.“

Ich puto žiarilo najjasnejšie počas Comic Relief, kde vystupovali spolu s Whoopi Goldberg. Vyzbierali viac než sedemdesiat miliónov dolárov pre ľudí bez domova, no v pamäti divákov najviac zostali ich spontánne výbuchy radosti — Billy, ktorý sa márne snažil potlačiť smiech, zatiaľ čo Robin okolo neho tancoval v úlohe ruskej baleríny, a Whoopi sa smiala až k slzám.

Za týmto smiechom sa však skrývala bolesť. „Raz ku mne prišiel domov — len aby sa porozprával,“ rozprával Billy. „Vyzeral stratený. Sedeli sme v záhrade celé hodiny. Otvoril sa — hovoril o strachoch, osamelosti, o hluku v hlave.“

Keď Robinovo zdravie začalo slabnúť v dôsledku demencie s Lewyho telieskami, Billy si neuvedomoval, aký ťažký zápas prežíval. „Neznel ako on sám,“ priznal pre Vanity Fair. „Myslel som si, že je to len prechodné obdobie. Netušil som, ako veľmi trpí.“

Na pódiu Emmy, v mäkkom svetle spomienok, sa Billymu zlomil hlas. „Je ťažké hovoriť o ňom v minulom čase,“ povedal. „Takmer štyridsať rokov bol najžiarivejšou hviezdou komediálneho vesmíru.“

Potom sa na obrazovke objavil úryvok z Robinovho stand-upu — ten nespútaný, nákazlivý smiech — a sála povstala, neschopná zadržať slzy. Neskôr Billy potichu dodal: „Nebola to pocta. Bol to ľúbostný list.“

Ich priateľstvo bolo vzácne — postavené na smiechu, úprimnosti a láske, ktorá časom nebledne. Billy raz povedal: „Bol najlepším priateľom, o akom sa dá snívať Aby som nezabudla az by niekto chcel vediet -Lewyho telieska su zhluky na mozgu a sposobuju demenciu....
A— vášnivo oddaným, plným radosti. Chýbať mi bude každý jeden deň až do konca môjho života.“