"So školou prichádzajú choroby"- správa v televíznych novinách, ktorá rodičov určite nepoteší. Ale prečo? Nemyslím si, že dôvodom je iba sústredenie detí v danom priestore.

Končia prázdniny a začína škola.

Striedajú sa dve obdobia, ktoré majú úplne iný obsah, iný rytmus, iné pravidlá. Voľný čas a určitú slobodu striedajú školské povinnosti. Niektoré deti túto zmenu citlivo prežívajú, pretože sa aktivujú všetky ich nedoriešené problémy spojené so školou. Vnímate pocity svojich detí v tomto prechodovom období? Ako sa cítia, čoho sa boja, čom im nejde? Odložili ste niečo nedoriešené na konci školského roku, s pocitom veď TO prejde?

Možno TO prejde ak zharmonizuje požiadavky na výkony svojho dieťaťa s časom na učenie a aktivitami na“bláznenie“ a necháte ho aj nudiť sa.

1.Chcete aby boli vaše deti zdravé – nestresujte ich!

Organizmus človeka je vybavený dvoma systémami ochrany proti nebezpečiu a strachom (aj školským). Prvý systém je stresová reakcia organizmu v prípade nebezpečenstva, ktorá mobilizuje obranné síly a my bojujeme alebo utekáme. Druhý systém je systém imunitnej obrany, ktorý chráni organizmus pred malými predátormi a to sú vírusy a baktérie.

Čítam jej blog... Je takmer polnoc a ja si uvedomujem, koľko nám táto žena zanechala.

Dlho som premýšľala, či tento článok napíšem. Myslím si, že by bola škoda, keby sa na túto osobnosť zabudlo a keby sa nevyzdvihla všetka tá osveta a pohľad na chorobu priamo z prvej rady, ktorý nám Danka, alias "Bubena" ponúkala.

Priznám sa, nečítam blogy často, ale Dankin príbeh obsiahnutý v každodenných statusoch hltám. A tak tu sedím, prezerám 50-stranový príbeh a behá mi mráz po chrbte.

Nemám v úmysle písať nič smutné, nechcem sa venovať priebehu Dankinej choroby. Chcem vyzdvihnúť jej osobnosť, jej bojovnosť, jej nadhľad a zvlášť chcem oživiť dôvody, prečo Danka blogovala do poslednej chvíle a prečo nám denne servírovala veci, o ktorých máloktorý chorý tak otvorene hovorí.

Bubena sa skrz svoje príspevky nechcela sťažovať, či upútavať na seba a svoju rodinu pozornosť. Čo neznášala a najmenej chcela bola ľútosť. Dennodenným prispievaním na svoj blog nám chcela len pripomenúť, aký je život krehký a ako si ho máme užívať, pretože sa na všetko pozerala z opačnej strany a vedela oceniť jeho hodnotu. Často však jej vyjadrenia vyvolávali búrlivé diskusie, mala aj pár odporcov, ktorí jej vyčítali otvorenosť a sarkazmus smerovaný k svojmu zdravotnému stavu. No aj napriek všetkému sa nikdy nebála podať všetko tak, ako to v skutočnosti bolo. Po istom čase sa vyjadrila: „Vidím, že moje písanie splnilo účel, že choré ženy spomedzi nás začali prosiť o pomoc, hovoriť o svojich pocitoch a že sa na koníkovi rozbehla pomoc voči ľuďom, ktorí to sami nezvládajú.“

Po smrti Danky administrátori uvažovali o zmazaní jej blogu, pretože taký je bežný postup. Pod prosbami a nátlakom užívateliek tak nakoniec neurobili, pretože blog mal splniť aj ďalšiu významnú úlohu. Danka si želala, aby si jej príspevky raz prečítala jej dcérka Melody. Svoj „verejný denník“ písala aj kvôli nej a v prípade, že svoj boj nezvládne si želala, aby Melody pochopila, prečo sa jej maminka nemohla naplno venovať a chcela, aby navždy vedela, ako ju nekonečne milovala.