Ako sa dá prežiť obdobie smútku po strate blízkeho človeka? Treba len vydržať a počkať, kým čas otupí tie najhoršie pocity? Treba pozbierať všetku silu kvôli deťom a vytrpieť deň za dňom? Môžeme vôbec pomôcť deťom, ak sami smútime? Alebo je lepšie vyhľadať pre seba a deti odbornú pomoc? Je to zlyhanie? Alebo prejav sily a rodičovskej lásky?

Andrea má 32 rokov a je mamou Tomáša (8) a Lukáša (6). Pred tromi mesiacmi zomrel Ivan, jej manžel a otec chlapcov.  Andrea prišla do Centra smútkovej terapie neziskovej organizácie Plamienok niekoľko týždňov pred jeho smrťou. Ivanov statočný, vyčerpávajúci boj s rakovinou trval šesť rokov a mladú rodinu s malými deťmi poznamenal. „Kedy má človek vyhľadať pomoc odborníkov, ak nie v takejto situácii?,“ pýta sa Andrea. Hoci od smrti jej manžela uplynuli len tri mesiace, na otázku, či to bolo správne rozhodnutie, má odpoveď už dávno. „Ľutujem iba to, že som nevedela o Centre smútkovej terapie v Plamienku skôr. Mohlo nám byť aj s chlapcami už vtedy trochu lepšie,“ tvrdí.

Andrea si pôvodne myslela, že Plamienok je iba detský hospic. „Myslela som si dokonca, že je to nemocnica pre zomierajúce deti, ktoré sú tam spolu s rodičmi. Hovorila som si - tam predsa nepôjdeme, to by som nezvládla. Napokon som sa o skutočnej práci Centra smútkovej terapie v Plamienku dozvedela cez niekoľkých ľudí. Teraz už viem, že to bolo šťastie v nešťastí.“ Už v období pred manželovou smrťou si Andrea uvedomovala, že potrebuje radu a oporu, aby dokázala porozumieť svojim pocitom, aj pocitom chlapcov.

„Raz, keď starší Tomáško zjedol čokoládu, mladší Lukáško sa vzápätí rozplakal. Hovoril, ako sa bojí, že teraz obaja ochorejú, pretože čokoláda je nezdravá. Mal strach, že od nich ochorie aj tatinko a znovu bude musieť ísť do nemocnice. Vtedy som si uvedomila, že všetci potrebujeme pomoc.“

Andrea do smrti svojho manžela bola v Plamienku niekoľkokrát, zatiaľ bez detí. Tam mohla hovoriť o svojich obavách a opýtať sa, ako sa má o blížiacom sa odchode muža so svojimi deťmi rozprávať. „Hovorila som s psychoterapeutkou o tom, či je možné chlapcov na smrť otca pripraviť. Ako im to celé oznámiť, či ich vziať na pohreb. O tatinovej diagnóze nevedeli, vnímali len to, že je chorý... Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie. Okolie sa totiž tvárilo, akoby môj muž mal iba chrípku, ktorú určite zvládne. Manžel bol profesionálny športovec, a ani on sa nemienil  tak ľahko vzdať. Keď sa mu však rakovina po druhej transplantácii kostnej drene veľmi rýchlo vrátila a experimentálna liečba už nezaberala, vedela som, že sa blíži koniec. Že sme dobojovali. Veľmi som chcela ochrániť chlapcov,“ hovorí Andrea.

Na centrum sa obrátila aj v deň, keď jej manžel zomrel. Skôr, než sa vrátila z nemocnice domov k synom. „Zatelefonovala som psychoterapeutke do Plamienka. Rozprávali sme sa asi hodinu. Rozhodla som sa, že poviem chlapcom pravdu. Nemusela som ani veľa hovoriť. Povedala som im len, že im musím povedať smutnú vec. Že tatinko bol veľmi chorý a teraz bude náš anjelik a bude na nás dávať pozor. Obaja okamžite pochopili. Silno ma objali a veľmi ma dojalo ako potom starší Tomáško sám od seba objal mladšieho Lukáška. Držali sme sa všetci spolu, chlapci boli v mojom náručí a dodávali sme si navzájom silu.“