Rozhodla som sa znova začať s blogovaním. Rozmýšľam nad tým už dlho, vlastne odkedy som sa šialene zamilovala, odkedy som strávila krásne leto v USA, dokonca z čisto patetického dôvodu- počas tehotenstva. Roky však zo mňa nevyšiel ani jeden článok, nič. Dnes prišiel ten moment, keď viem, že už musím. Kvôli nej. Kvôli verejnej modlitbe.

  Odkedy som mama, veľa sa zmenilo. Rozplače ma mnoho maličkostí, rozhodí ma plačúce dieťa(áno, aj cudzie) a akosi sa vo mne pri každej krivde ozýva vnútorný hlas matky- ochrankyne. Ísť, vyriešiť nepravdu, dať veci na správnu mieru, hoci niekoho aj vyhrešiť, zbiť. To sme proste my mamy, je to klišé klišovité, ale založené na rokmi overenej pravde volajúcej až tam hore do ďalekých nebies. Byť mamou a aj sa mamovsky správať je proste pud. Daný nám ženám odpradávna. Ešte z čias, keď celoplošne zarastení muži lovili s kyjakmi mamuty a my sme dúchali do ohníka a udržiavali teplo domova.

Za posledné mesiace toho so mnou mnoho zamávalo, to  treba uznať. A nemám s tým všeobecne žiaden výrazný problém. Akurát som zistila, že sa mi žije o trošku ťažšie. Ak človek nemá deti, idú starosti s nimi spojené akosi mimo neho. Sama som toho príkladom. Rušil ma detský plač, išlo mi na nervy, že sa nemôžeme normálne  s niekým porozprávať lebo stále odbieha za dieťaťom, na letiskách som pri pohľade na zástup cestujúcich s kočiarmi, deťmi, malými vetrovkami, hračkami, napoly odpitými džúsmi  a strašne čudnými hračkami vnútorne doslova penila. Ale to je tak asi so všetkým, nie len s deťmi. Ak sa to človeka netýka, nevenuje tomu pozornosť a nie je to pre neho dôležité.

Odkedy máme doma malého Viliama, je to inak. A inak to bolo aj včera. My traja, mladá šťastná rodina , vykračujúca si v krásne augustové popoludnie pyšne s kočiarom pred sebou, v ňom usmievavý krásny chlapček.  Svet gombička. Pred nami kráčajúce mladé mamičky, za ruky s dcérkami, v druhej ruke lopatky, hrabličky-klasický obraz sídliskového popoludnia.  Zrazu sa to dievčatko na nás obrátilo a mne už automaticky naskakuje na perách úsmev. Lenže tentoraz zamrzol. Tá malá princezná by mi ho možno bola opätovala, ak by mohla. No jej popálená tvár nebola schopná akejkoľvek mimiky. Tváričku mala zjazvenú a mne v tej sekunde zovrelo hruď. Určite viete ako. Presne tak , ako keď vás opustí partner, ako keď vám niekto umrie, ako keď vás zasiahne správa, na ktorú ste sa nedokázali včas pripraviť. V hlave mi vírilo množstvo myšlienok. Aký bude mať život, ako sa jej deti možno smejú, možno sa jej aj boja. Možno niektoré matky ťahajú deti z ihriska preč, ak sa tam hrá. A možno niekde v kútiku plače, že sa nemôže zasmiať, že tá princezná v rozprávke vyzerala akosi inak, ako tá slečna v zrkadle. Premietlo sa mi mysľou mnoho vecí. Ako strašne som sa bála, keď sa Vilko vyhádzal z pracieho prášku. Ako som plakala, keď plakal od únavy aj on. Ako som mala vtedy pocit, že nič horšie nie je. Občas človek potrebuje reset, nastaviť zrkadlo, aby si vážil to, čo má.

Princezná, si krásna. Zanechala si vo mne hlboký pocit, emóciu, dojem, ktorý nikto nevymaže. Si cudzia, no myslím na teba, ako by si bola moja. Prajem ti veľa síl, prajem ti krásny život. A ty to zvládneš.

Vety, ktoré by ste svojmu dieťaťu mali hovoriť, aby ste mali dobrý vzťah aj po mnohých rokoch a z dieťaťa šťastného človeka.

Slová lásky – nemôžeme to však iba hovoriť, dieťa to hlavne potrebuje cítiť z našich skutkov.

• Milujem ťa.
• Milujem ťa takého/takú, aká si.

Slová uistenia a podpory – nech dieťa vie, že ste vždy pri ňom a že mu veríte.

• Viem, že si to robil/a najlepšie, ako si vedel/a.
• Verím, že to zvládneš.
• To, ako sa rozhodneš, je na tebe.
• Neboj sa, dokážeš to, keď budeš skutočne chcieť.
• Všetko ide, keď sa chce.
• Som pri tebe.
• Vždy sa na mňa môžeš spoľahnúť.

Obecné, ale pravdivé

Čože? Nevedela som sa spamätať? Čo to bolo? Vážne ma pobozkal riaditeľ firmy, v ktorej pracujem? Prečo?

Nikdy som sa od mužov nedržala ďalej. Mala som pár vzťahov, ktoré ale stroskotali na úplných banalitách. Rozhodla som sa, že ostanem sama, navyše som mala Karin, keď som nebola v práci venovala som sa jej, na iných ľudí mi neostával čas. Navyše teraz mám Matúša. Oni dvaja mi úplne stačia.

„Nie je to správne.“, šepkala som s výdychom.

Nepovedal nič. Bolo n a ňom vidieť, že ho to ranilo. S kamennou tvárou som však nasadla do auta a naštartovala. Na rozlúčku som zakývala. Aj on dvihol ruku na pozdrav, videla som však jeho smutný výraz.

Prečo? Prečo do pekla? Prečo som taká hlúpa? Prečo ignorujem ľudí, ktorí o mňa javia záujem? Prečo sa raz nemôžem riadiť srdcom miesto rozumu? Som idiot...

Zastala som pred vchodom a sedel tak ten psychopat. Vôbec som na neho nemyslela. Úplne som na neho zabudla. Zamkla som dvere a vytočila číslo na riaditeľa.

„Kam sa tak ponáhľate?“

„Musím ísť do práce, máme poradu, všetci na mňa už čakajú. Meškám už teraz a prvé čo im napadne bude, že sa pôjdu pozrieť do garáží, či tu mám auto.“, zaklamala som, „Okamžite ma pustite!“

Chvalabohu mi zazvonil mobil a tak ma pustil. Volala kolegyňa. Ako som sa pomaly vzďaľovala hovorila som nahlas, aby to počul.

„Už som na ceste. Akurát vychádzam z garáže. Zdržal ma jeden pán.. Neviem čo chcel. Dobre o minútku som hore.“

PO ulici som takmer utekala, ani som sa neobzerala, či je stále za mnou, vybehla som na poschodie a vbehla do zasadačky poriadne zadýchaná. Všetci na mňa nechápavo pozerali. Sadla som si k Jane, kolegyni, ktorá mi volala a nahlas som prehlásila, že som si myslela, že už je tu riaditeľ a našťastie som to stihla. Každý si pomyslel svoje a ďalej už mňa nezízali. Riaditeľ prišiel až o pár minút, keď už som sa vydýchala.

Po porade som za ním šla do kancelárie. Rozhodla som sa mu povedať o tom čo sa deje. Dovolil mi odstúpiť od tohto prípadu a prisľúbil mi, že to nejako vyrieši, že sa nemám ničoho báť.

Do pekla! Čo teraz? Zohla som sa po kľúče, tak aby si náhodou nemyslel, že mu zámerne ukazujem zadok. Teraz musím byť nad vecou, boh vie aké má úmysly, keď ma sledoval až sem.

„Naozaj ste sa hrabali v kontajneroch?“ opýtala som sa ho.

„Nehrabal, videl som vás ako ste ich vyhadzovala.“, kývol hlavou smerom ku kytici, ktorú držal v ruke.

„Nechcem tie kvety, na čo by som si ich mala nechávať?“

„Bol to predsa dar, a dary sa predsa nehádžu do koša.“

„Ale ja to ako dar neberiem, nechcem ich.“, pomaly som sa približovala k autu, no on šiel stále za mnou.

„Advokátska kancelária, prosím?“, ozvala som sa

V telefóne bolo ticho a po pár sekundách sa hovor skončil. Nechápavo som pozrela na slúchadlo a položila ho naspäť. Z kabelky som vytiahla mobil a vytočila Karinine číslo. Možno niečo potrebovala a prerušilo sa spojenie. Ona mi ale nevolala. Tak to bol zrejme nejaký omyl.

Začala som sa prehrabávať v kope papierov, ktorú som mala na stole. Snažila som sa nájsť nejakú spojitosť možno medzi nejakým prípadom a tými kvetmi. Nič mi však nenapadlo. Netuším od koho mohli byť.

Znovu zazvonil telefón a ja som ho v sekunde zdvihla.

„Advokátska kancelária, prosím?“

Z druhej strany sa ozval mužský hlas. Bol trochu nepokojný a rozprával veľmi rýchlo. Bol to klient, s ktorým som dnes doobeda mala schôdzku. Väčšine z toho čo hovoril som nerozumela. Hovoril niečo o manželke, o tom aká je špina, niečo o peniazoch, potom o deťoch a nakoniec sa ma spýtal či sa mi páčil darček.

Spala som len pár hodín a keďže musím chodiť do práce v kuchyni som hrkotala už o pol siedmej. Kuchyňa a obývačka nie sú od seba oddelené žiadnou stenou takže ma určite počuli. A keď nie mňa tak stroj na kávu určite. Vydáva totiž tak hlasné zvuky, že by prebudili aj mŕtveho, no robí tú najlepšiu kávu na svete. Kaď som počula, že sa začínajú preberať, nahlas som si odkašľala a pozdravila.

„Dobré ráno vám prajem, spali ste dobre?“, naschvál som buchla dvierkami na kuchynskej linke, kde som odkladala plechovku s kávou.

„Dobré ráno.“, pozdravila Karin a zdrhla do kúpeľne.

„Dobré ráno.“, pozdravil aj Matúš so sklonenou hlavou.

Takže dnes to vyzerá tak, že si to odnesie len on sám. Viem, že Karin nevyjde z kúpeľne kým budem doma, ale nenechám ju len tak, ak bude treba pôjdem za ňou aj na toaletu.

„Čo má znamenať to spanie na gauči? Máte predsa obaja svoje izby.“ , podozrievavo som sa pýtala.

Matúš bol pred komisiou o čosi dlhšie. Už sme sa nevedeli dočkať kedy vyjde von. Prešla asi trištvrte hodina a konečne prišiel. Netváril sa však dva krát nadšene. Veľa nám toho ani nepovedal. Čakali sme vonku kým sa komisia rozhodne koho prijali.

Asi po pol hodine vyšiel vonku riaditeľ, aby oznámil ako sa rozhodli. Karin prešla, samozrejme, a riaditeľ ju za jej vedomosti patrične vychválil. Našťastie, síce s odretými ušami, prešiel aj Matúš.

Keďže mám prácu, ktorej je jedno, že sú letné prázdniny, musím ostať v Košiciach a venovať sa mojim klientom. S mamou sme sa dohodli že do konca júla ostane Karin u nej, aby si dokázala pobaliť všetky svoje veci a na začiatku augusta sa presťahuje ku mne, aby sa začala pripravovať do školy a aby si zvykla na nové mesto. Pre Matúša platilo to isté. Vedela som, že v škole nechceli ostať, kvôli tomu, čo sa stalo, no ak chceli bývať u mňa bude treba dodržiavať isté pravidlá. Dokonca Matúšoví rodičia sa vyjadrili, že ak bude mať v škole zlý prospech, poputuje naspäť na sever.

Ani neviem ako ubehol mesiac, stále som bola zarytá v práci. Neviem čo sa porobilo ľuďom, ale najviac rozvodov býva práve v lete.  A keby to boli jednoduché procesy... Ale samé ťažké osudy. Človek ani niekedy ako sa má zachovať, keď mu o tom ľudia hovoria, nie to ešte vyriešiť také situácie.

Keď som uvidela tú kopu vecí, čo si Karin zbalila premýšľala som, či som si miesto seata nemala kúpiť radšej dodávku.  Ešte, že tí chlapi toho toľko nepotrebujú. Keď sme konečne naložili auto, až po strechu a dokonca nejaké tašky boli na sedačke spolujazdca, mohli sme vyraziť. 

Deti zrejme ponocovali, obaja zaspali po prvých sto kilometroch. Aspoň  som si mohla zapnúť rádio namiesto CDčka, čo mi dali. Musela som zastaviť na pumpe natankovať, na to sa však prebrala iba Karin, aj to hneď zavrela oči.

Odmlčala sa a videla som ako sa jej do očí tlačia slzy. Nič mi nemusela hovoriť, vôbec nič. Bola som spokojná aj s tým, že som ju konečne našla a že je v poriadku. Nepotrebovala som nič iné...

Objala ma ešte silnejšie a zhlboka sa  nadýchla, aby zadržala vzlyk. Netuším čo jej v tom momente prelietavalo hlavou.

„Teraz nie mami. Som rada, že si tu. Poďme domov.“, povedala.

„V poriadku. Ale chcem, aby si vedela, že mi ťa pomohol nájsť Matúš. Je tu so mnou. Bez neho by som ťa nikdy nenašla.“, zamyslela som sa, aby som správne sformulovala to, čo chcem povedať, „Bál sa o teba a hneď ako si mu napísala tú správu ťa šiel hľadať.“

Pozrela sa na mňa a v očiach jej zažiarilo šťastie. Po lícach sa jej skotúľali dve obrovské slzy. Utrela si ich opakom ruky a usmiala sa.

„Stalo sa niečo medzi vami? Pohnevali ste sa?“ nežne som sa opýtala.

Nevedela som, čo v tej chvíli urobiť... Jediné čo mi napadlo bolo nasadnúť do auta a ísť ju hľadať. Vypla som telku, nahádzala zbytočnosti do kabelky a zamkla byt. Znovu som vytočila mamine číslo a oznámila jej, že idem k nej. Hoci najprv protestovala, no potom súhlasila a prisľúbila mi, že ju pôjde spolu so mnou hľadať.

S roztrasenými rukami som naštartovala a vyšla von z mesta na diaľnicu. Cestou som v duchu mame vyčítala, že na ňu nedala pozor, no vedela som tom, že len ťažko tomu mohla zabrániť. Čo ak má moje dievčatko nejaké problémy, o ktorých mi nechcela povedať. V škole? S kamarátmi? S priateľom? Nebodaj je tehotná? Som asi paranoická...

Prešli asi dve a pol hodiny a ja už som vybiehala z auta pred maminým domom. V rýchlosti som takmer vykopla dvere.

„Nevrátila sa?“ pýtala som sa zúfalo matky.

„ Ešte zatiaľ nie. Neviem kde by mohla byť.“ odpovedala.

„Ako sa volá ten jej frajer? Nevieš kde býva? Veď tu bývaš celý život musíš každého poznať...“ už som mala aj slzy v očiach.

Vedela som, že čo to podedí Karin, no nevedela som koľko toho bude. Keďže majetok po otcovi zdedil Tomáš a on už tiež nebol medzi nami, všetko pripadne Karinke. A keďže ešte nie je plnoletá s jej majetkom budem musieť narábať ja.  Po Tomášovom otcovi ostal veľký prerobený dom, ktorý sme sa rozhodli dať na predaj a peniaze vložiť Karinke na účet ak by sa rozhodla študovať a aby mala peniaze na štart zo života. Žiaden kupca sa však neozval, len mladá rodina, ktorá si chcela dom prenajať, tak sme súhlasili. Nájomne sme dávali na osobitný účet, ktorý sme zriadili pre Karin. Tiež ostala pôda, o ktorú mal záujem jeden súkromník, ktorý v obci viedol farmu. Ten však chcel pôdu odkúpiť, aby si mohol aj na nej uplatniť certifikát BIO. Súhlasili sme aj s tým. Ozval sa nám aj notár, ktorý povedal, že Tomášov otec mu odkázal spolu s ostatným majetkom aj finančné prostriedky na vkladnej knižke v hodnote osemdesiat tisíc eur, čo nasporili s jeho manželkou a potom aj on sám. A vraj niečo odkázal aj mne, ale pre to sa vraj musíme zastaviť osobne. Dohodli sme si schôdzku na ďalší týždeň. Boli to zlaté šperky, ktoré patrili jeho manželke a po smrti ich nechal uložiť v schránke. Divila som sa ako taký skromný človek toho toľko môže vlastniť. Nikdy nechodil v drahom oblečení, nikdy nemal drahé auto ani nechodil na žiadne dovolenky k moru, či podobne. Celý život šetril, aby sa jeho syn mal raz dobre a nakoniec si ich k sebe povolal Pán Boh naraz v jeden deň.

Moja mama vždy chcela, aby som mala dobrý život. Urobila si vysokú školu a začala v niečom podnikať. Podala som si teda prihlášku na vysokú školu. Mama naliehala, aby som šla študovať do zahraničia, tak som sa rozhodla pre Česko, majú dobré školy a predsa to nie je  až tak ďaleko. Na moje počudovanie ma prijali bez problémov a tak som ostala na vážkach, či mám odísť sama alebo so sebou zobrať aj Karin. S mamou sme sa dohodli, že kým si nenájdem popri škole nejakú prácu a nepodarí sa mi zohnať podnájom tak Karinka ostane u nej.

Mesiace v škole však ubiehali až príliš rýchlo a ani som sa nenazdala a bol koniec semestra. Pri škole som pomaly zabúdala na všetko čo sa stalo, dokonca som si našla kamarátky a začala som chodiť aj do spoločnosti. Nikdy som však nemala zabudnúť na jednu osobu a tou je  Karin. Častejšie som zabúdala zavolať domov a pýtať sa na ňu, dokonca som zabudla aj na jej narodeniny či meniny. Moja mama sa za to na mňa veľmi hnevala, lenže Karinka bola ešte malá a predsa si to nebude pamätať. Prišiel však čas kedy si už Karinka začala veci uvedomovať a keď som neprišla domov ani na jej tretie narodeniny, začala sa vypytovať. Moja mama jej so smútkom povedala, že som asi len niekde zablúdila cestou, ale že určite prídem.  Viete čo? Neprišla som...

Takto to šlo až kým som neskončila školu. Vtedy som sa vrátila a moje vlastné dieťa ma nepoznalo. To bola ďalšia rana na srdci, za ktorú som si ale mohla tento krát sama. Keď som zvonila pri zamknutej bráničke, otvorila dvere  a zakričala mojej mame, že za ňou prišla „nejaká teta“. Rozplakala som sa ale moja mama zachránila situáciu a povedala jej:

„Zlatíčko to je predsa tvoja maminka, ona do teraz chodila do školy, aby si našla dobrú prácu a určite ti niečo krásne doniesla.“

Myslím, že ju vtedy vôbec nezaujímalo to, že som prišla domov ale či som jej naozaj niečo priniesla. Samozrejme, mohla som si za to sama.

„Poznám, samozrejme. Tomáš je môj je môj priateľ a pán Juraj je jeho otec, u ktorého momentálne bývame. Poviete mi, prosím, čo sa stalo?“ odpovedala som.

To čo som si vypočula z druhej strany telefónu a pocity, ktoré som v ten moment cítila sa nedajú nijako opísať. Mobil mi vypadol z ruky a ja som sa so slzami v očiach spustila na zem pri gauči. Neviem ako dlho som tam sedela a plakala, nedokázala som pochopiť prečo sa to stalo nám.

 Policajt mi oznámil, že Tomáš s otcom mali vážnu dopravnú nehodu. Narazil do nich opitý vodič kamiónu, ktorému sa ako zázrakom nič nestalo, ale tomášov otec bol, bohužiaľ, mŕtvy hneď na mieste. Tomáša previezli vrtuľníkom do nemocnici v Banskej Bystrici ale ani on na tom nie je najlepšie. Hoci sa ho podarilo oživiť a stabilizovať, ostal v kóme.

Keď som sa spamätala, utekala som k najbližším susedom, lebo mali auto. Nedúfala som, že mi uprostred noci otvoria, ale musela som niečo urobiť. Dvere mi prišiel otvoriť starší pán a myslím, že mal v ruke niečo podobné nohe zo stola. Zrejme očakával niekoho iného. Pred dverami som takmer skolabovala, keď som mu vysvetľovala čo sa stalo. Neváhal ani sekundu a šiel sa dnu obliecť, povedal mi, aby som pobalila Karinku a zobrala autosedačku.

Pohádzala som do tašky nejaké plienky, vlhčené utierky, fľašku, krém na zapareniny a ešte pár nepotrebných vecí. Zo svokrovej skrine som zobrala pár bankoviek peňazí. Ani neviem koľko ich bolo.

Sused ma čakal už pred domom, zamkla som a naložila napoly spiacu Karinku, do auta, dala som jej cumlík, aby sa neprebrala úplne a nasadla som do auta. Cestu som vôbec nevnímala, stále som premýšľala nad tým ako je na tom Tomáš. Celou cestou mi po tvári stekali obrovské slzy, ktoré po tme nebolo vidieť, a veľmi som sa premáhala, aby som zadržala vzlykanie, no veľmi sa mi to nedarilo. Pamätám si to, že sused ku mne natiahol ruku a pohladkal ma po vlasoch a povedal mi, že to bude dobré.

Môj doktor mi kázal si vyliezť na kozu a uvoľniť sa. Skonštatoval, že maternica je stále opuchnutá a vyzval ma, aby som si ľahla na posteľ, že sa pozrieme, čo nám ukáže sono. Chvíľu skúmavo pozeral na monitor, zrejem si prezeral vaječníky, potom sa zarazil a začal sa usmievať. Už som to nevydržala a opýtala sa ho čo vidí. On sa však ďalej usmieval na monitor a stláčal niečo na prístroji. Po niekoľkých minútach som to nevydržala a znovu sa ho opýtala čo vidí. Tentoraz otočil monitor ku mne a zagratuloval mi k tehotenstvu. Myslím, že som na pár sekúnd stratila vedomie, pred očami som mala úplnú tmu  a niekde v diaľke som počula niečí hlas ako na mňa hovorí. Bola to sestrička, ktorá mi utierala čelo a spánky mokrou vreckovkou. Opýtala sa ma či som v poriadku tak som len prikývla, že áno, ale sama som si nebola istá či som. Lekár ma poslal obliecť sa a potom som sa mala k nemu posadiť na stoličku.  Nemotorne som sa obliekla a sadla si k nemu.

„Plod momentálne zodpovedá trinástemu týždňu a štyrom alebo piatim dňom.“ Povedal

Snažila som sa spomenúť si čo bolo pred štrnástimi týždňami  ale môj mozog nechcel spolupracovať.  Jediné čo mi v tú chvíľu napadlo bolo sa ho opýtať,  čo tie bolesti.  Skonštatoval, že by som mala vysadiť antikoncepciu a kúpiť si radšej vitamíny pre tehotné ženy. Dokonca mi do ruky vtisol obrázok môjho bábätka a ukázal mi kde je hlavička a chrbtica, sestrička mi pri odchode dala tehotenskú knižku s vypísaným prvým riadkom.

Vyšla som pred budovu a snažila sa zhlboka nadýchnuť. Stále som nedokázala pochopiť ako sa to mohlo stať a prečo práve mne, všetko som si plánovala inak...

Sadla som si do najbližšej kaviarne a objednala si minerálku. Konečne som zodvihla Tomášovi telefón a povedala mu kam má prísť. Na mobile som si všimla 27 zmeškaných hovorov.

Tomáš prišiel sadol si oproti mňa na stoličku a začal sa  ma pýtať či som v poriadku. Z vrecka som vytiahla obrázok nášho bábätka a posunula mu ho po stole. Pár krát ho v rukách otočil. Opýtala som sa ho čo budeme teraz robiť, no neodpovedal, len stále pozeral na obrázok.  Potom sa postavil, zaplatil a aj s obrázkom odišiel. Nechápala som jeho reakcii a tak som sa vybrala za ním. Bez slova prišiel k intráku a potom sa vybral do svojej izby, v rámci dobrých mravov som tam ja nesmela, tak ako chlapci nesmeli medzi dievčatá.

Volám sa Miriam a som právnička, špecializujem sa hlavne na rozvody, delenie majetku a úpravu práv a povinností, rodičov voči deťom. Teda riešim životy iných ľudí ale svoj vlastný nedokážem vyriešiť. Človek by si pomyslel, že keď som vyriešila nespočetné množstvo sporov medzi manželmi či  exmanželmi môj život by mal byť úplne dokonalý. No, nie je. Je príšerný..

V prvom rade som hrozná matka. Mám 16 ročnú dcéru, ktorá prakticky od narodenia žije s mojou matkou a i keď sa s ňou vídam a posielam na jej starostlivosť nemalé sumy peňazí, i tak sa cítim hrozne. Deväťdesiat percent svojho času trávim v práci, či už v kancelárii alebo sa prácou zahrabem aj doma, lebo jej mám až príliš veľa. Zvyšných desať percent času sa snažím venovať mojej Karinke. Učím sa s ňou cez videohovor, vždy chodím na rodičovské združenia v skole, pravidelne každý víkend si ju beriem k sebe hoci je to 296 kilometrov, neváham a idem si pre ňu. Spolu nakupujeme oblečenie a tiež ju učím variť a byť trošku sebestačnou. O drahých dovolenkách pri mori štyri krát ročne ani nehovorím. Ale aj tak to nestačí na to, aby som sa mohla hrdiť titulom „matka roka“. Možno si teraz niektoré myslíte, že som ju zavrhla a ona ma nemá rada, no náš príbeh je ďaleko horší.

Karinkin otec bal moja prvá láska. Začali sme spolu chodiť už na gymnáziu, všetci v našom okolí nám nedávali veľké šance. Predsa len mladí ľudia sú veľmi rozlietaní a dobre že nie každý týždeň  majú iného frajera, či frajerku. Nám to však aj napriek všetkým ohováraniam a podrazom od akože priateľov vydržalo celý prvý ročník. No vtedy sme obaja bývali na internáte a domov sme mali na iných stranách Slovenska.  Tomáš pochádzal z dediny pri Leviciach, ja som zas bývala v Čadci. Vzťah na diaľku nefungoval, veľakrát sme sa cez leto pohádali a niekoľko dní až týždňov sa spolu nebavili.

Potom však znovu prišla škola a nám neostávalo nič iné ako sa znovu vidieť v triede. Hneď na prvý pohľad bolo jasné, že všetky naše malicherné hádky sú preč. Opäť sme spolu začali chodiť a na všetko zabudli. Aspoň čiastočne. Ja som sa však nedokázala zmieriť s tým, že si cez leto našiel inú babu, ktorá bola u susedov na prázdninách u starých rodičov, hoci spolu  strávili len pár dní a miliónkrát sa mi za to ospravedlnil, aj tak som to nedokázala celkom prehltnúť. Ako čas plynul zabudla som na to a prešiel ďalší školský rok.  A hoci sme nechceli, museli sme obaja odísť domov. Cez leto sme sa chodili navštevovať. Moja mama asi pochopila, že keď už to spolu ťaháme dva roky asi to bude vážne tak mi dovolila chodiť za nim a on zas mohol prísť k nám. Toto leto bolo bez zbytočných hádok. Hádali sme sa len o tom kto koho viac ľúbi. Deti....

Prišiel tretí ročník a na gymply nám už chystali svatbu, my sme však chceli ešte nejaký ten čas počkať a brať veci po poriadku tak ako sa patrí – dobré výsledky v škole, úspešne zvládnuť maturitu, nájsť si prácu, nájsť  spoločné bývanie, trochu sa zabezpečiť, potom svadba a až niekedy v ďalekej budúcnosti deti. No čo čert nechcel?

Antikoncepciou som sa začala kŕmiť v päťtnástich. Poctivo. Dokonca som mala na každý deň nastavenú upomienku v mobile na presnú hodinu, dokonca dva krát po sebe, aby som nezabudla. Aj napriek tomu, že som sa chránila ja, chránil sa aj Tomáš. Len výnimočne sa stalo, že sme nepoužili kondóm.

Ruža šípová je rozšírenou rastlinou v Európe, na severe je jej výskyt ohraničený približne 60. rovnobežkou, na juhu jú okrajovo nájdeme ešte na severozápade Afriky. Na východe zasahuje až do strednej Ázie – po Kaukaz, Irak, Irán a druhotne je rozšírená aj v Severnej Amerike.Tento približne 3 m vysoký ker má vetvy s tukými kosákovito zahnutými ostňami a lístky so zubatým okrajom. Ruža šípová rastie takmer všade, najčastejšie pri cestách, na medziach, stráriach a pri okrajoch lesov, často ako nevítaná burina.

Samotná šípka (lat. Fructus cynosbati) je nepravý plod ruže. Pravý plod tvoria tvrdé, chlpaté nažky.

OBSAH

V každom z zdrobných červených plodov sa ukrýva:

• množstvo vitamínu C
• karotenoidov ( lykopén -druh karoténu, predstupeň vitamínu A, betakarotén a rubixantin)
• vitamíny B1, B2, K a vitamín P a E
• a navyše v nich nájdeme vysoký podiel pektínov, trieslovín, organických kyselín a silíc a minerálnych látok, konkrétne vápniku a draslíku.

HISTÓRIA

Pri rozsiahlych podvodoch pri nákupoch cez internet sme sa rozhodli Vás informovať, ako nenaletieť neserióznym obchodníkom a pochybným e-shopom. O to viac sú tieto informácie cennejšie, keď plánujete nakupovať v neznámon obchode po prvýkrát:

•    Vyžadujte kontaktné informácie - obchodné meno, mail, sídlo spoločnosti, telefónny kontakt, zápis v živnostenskom alebo obchodnom registri. Vyhnite sa obchodom, ktoré neuvádzajú kontaktné údaje alebo nekomunikujú. 
•    Zaujímajte sa o konečnú cenu tovaru - nielen cena za tovar, ale tiež poštovné, balné a ďalšie s tým súvisiace náklady.
•    Informujte sa dodacích lehotách. "Skladom" nemusí vždy znamenať, že tovar skladom fyzicky majú v obchode.
•    Zistite možnosti a spôsob reklamácie - aj v prípade, že neplánujete nič reklamovať. Ak sú informácie voľne dostupné, je menšia pravdepodobnosť, že pri prípadnej reklamácii budete mať problémy.
•    Pri každom nákupe Vám lepšie e-shopy ponúkajú benefity - zistite aké výhody Vám daný obchod ponúka.
•    Pýtajte sa na skúsenosti svojich známych, čítajte recenzie obchodu - predídete tak prípadnému sklamaniu.
•    Napíšte recenziu aj vy - keď ste nakúpili v danom obchode, je dobré dať o tom vedieť "svetu". 

TIP: Skúste si vyhľadať tovar, ktorý chcete kúpiť, prostredníctvom internetového vyhľadávača ( heureka.sk, pricemania.sk, najnakup.sk a iné) Nielenže môžete získať odkazy na lacnejších dodávateľov, ale môžete popritom objaviť aj praktické skúsenosti spotrebiteľov s nákupom vyhliadnutého tovaru.

Ochodníci majú povinnosť:

•    Vás informovať pred kúpou o možnosti odstúpenia od zmuvy
•    sprístupniť poučenie o uplatnení práva pri odstúpení od zmluvy
•    poskytnúť reklamačný protokol - aby bol pre Vás stále prístupný. 
•    poskytnúť Vám na trvalom nosiči (v papierovej alebo mailovej forme) svoje Všeobecné obchodné podmienky prislúchajúce ku konkrétnemu dňu nákupu. Ak Vám ich nedajú, žiadajte si ich. Predídete tak možným komplikáciam. Nespoliehajte sa na to, že na webových stránkach sú - jedným kliknutím, sa dajú totož zmeniť.
•    informovať o kontakte na SOI, ktorému prislúchajú pre prípadné sťažnosti zákazníka
•    na Vašu žiadosť vyradiť Vás z databázy, v ktorej Vás ako zákazníka evidujú

Príjemné a bezpečné nkupovanie na www.sladkasue.sk

skupina Charitatívne dražby s Ďakujeme.sk https://www.modrykonik.sk/group/7813/

Aukciu sme robili ako podporu Prvej oficiálnej finančnej zbierke: Pomôžme spolu @a.n.j.e.l.i.c.e.k 
https://www.modrykonik.sk/blog/dakujemesk/article/prva-oficialna-financna-zbierka-pomozme-n0jqjx/

Zbierka bola spustená 13.7.2015, my sme sa k nej pripojili 15.7.2015 Výzvou na darovanie handmade výrobkov od mamičiek a nemamičiek MK.

Do 20.7.2015 bolo do aukcie ponúknutých 25 príspevkov, kde bolo 26 handmade výrobkov od 22 mamičiek a nemamičiek z MK, boli to: @petkaaa (2 výrobky), @90lienka, @alenka600, @lejla77, @marta222, @tianka, @mimusha3 (2 výrobky), @lypka, @mikovka, @monika1412, @evicka1, @kalfinka, @magimary, @mery333, @ivka, @tigrica182, @kristina07, @taranicka (2 výrobky), @ja028 (2 výrobky), @liewik, @veronika1369, @sacharin.

Sme veľmi radi, že napriek tomu, že bol čas prázdnin a dovoleniek zapojilo sa Vás toľko. Nakoľko to bola prvá aukcia, rozhodli sme sa, že do aukcie "pustíme" všetky výrobky.

Spustenie aukcie sme plánovali na 28.7.2015, keď budú všetky výrobky v rukách Dakujeme.sk, aleeeeeee... ako to už býva, v čase dovoleniek sa nám termín posunul. Zároveň sme videli, že suma na zbierku pre Timoteja už bola vyzbieraná... Museli sme sa teda popasovať aj s tým, že čo ďalej... Aukciu sme vyhlásili pre Timoteja, tak sme chceli dodržať slovo, ale zároveň bolo nutné vysporiadať formality tak, aby bolo všetko OK a mamička Anka vedela zdokladovať aj ďalšie peniaze. Toto sme zvládli, tak sme už len čakali, kedy dorazia všetky balíčky...

Ahojte! Dnešné video venujem octom (nie otcom😉, ktoré používame v kuchyni. Je nesmierne dôležité, aby sme si zvykli na skutočný produkt a často ho používali a ten neskutočný uprednostnili pri výbere čistiacich produktov.

Vo videu spomenuté octy možno snáď doplniť o citrusové šťavy, balzamikový a ryžový ocot, iné ovocné octy, prípadne umeocot.

Prajem ešte príjemný zvyšok toho, čo práve popri čítaní robíte! Veľa zdaru pri experimentovaní!

S pozdravom, Ľuboš.

Patrí vám obrovské ĎAKUJEM! 

Som šťastná. Napriek letným prázdninám, dovolenkám a výletom sme sa všetci na chvíľočku spojili a rozhodli sa pomôcť. Timotejov osud sa zjavne nedotkol len mojej duše...

Už v prvých dňoch sa finančná zbierka na dakujeme.sk plnila darmi priam neuveriteľnou rýchlosťou. Prvá Charitatívna dražba bola plná krásnych vlastnoručne vyrobených výrobkov mamičiek aj nemamičiek z Modrého koníka. Vydražená suma bola ohromujúca: 474 eur. Ďakujem darcom a všetkým, ktorí sa do dražby zapojili. Vydražené vecičky som už poslala ich novým majiteľom. Verím, že im urobia radosť tak ako pocit, že urobili dobro.

Timotejov príbeh dosiahol 127% cieľovej sumy, teda 2 536 eur. Mamina Anka mu za vyzbierané peniažky zabezpečí lieky, striekačky na kŕmenie, stravu, rehabilitačné pomôcky ako polohovacie zariadenie SLEEPFORM. Viem, že im to veľmi pomôže.

Preto obrovské ĎAKUJEM za Timka a maminu Anku.

Veľmi by som chcela poďakovať dievčatám z Modrého koníka @30lenka, @tigrica182, @jasenka a samozrejme Máriovi @mariosmykal  za všetkú pomoc a prijatie.

Teraz som si všimla v jednej diskusii, že som sľubovala článok o SEO, no nejako som na to zabudla. Btw. dievčatá, kľudne napíšte o čom chcete čítať, skúsim to dať dokopy.

Takže SEO. Čo je to vlastne? „Optimalizácia pre vyhľadávače alebo SEO (search engine optimization) je súbor techník na zlepšenie pozície, na ktorej sa optimalizovaná webstránka zobrazí vo výsledkoch vyhľadávania v internetových vyhľadávačoch. SEO zahŕňa linkbuilding, linkbaiting, social media marketing, virálny marketing, on-line PR v kombinácii so sémantickým kódovaním webu. Kľúčové slová sú najdôležitejšou časťou SEO, postup ako optimalizovať konkrétne webové stránky pre vyhľadávače.“ /zdroj: wikipedia/

Kto mi urobí SEO? Nuž, SEO vám urobí napr. reklamná agentúra, keď robí webstránku. Existujú agentúry, ktoré sú zamerané na online marketing . Alebo si ho urobíte samé.

Potrebujem vôbec to SEO? Ak chcete výsledky, tak áno. Takisto, ak nemáte neobmedzený rozpočet na reklamu.

Čo to všetko znamená, alebo poďme si to poskladať:

Rozhodli ste sa pre podnikanie, máte produkt/službu, chcete ho/ju spropagovať online. Môžete ísť aj do offline propagácie, ale je to veľmi drahé a menej efektívne ako online reklama.

Napíšte nám DO SÚŤAŽNÉHO FÓRA odpoveď na otázku:

Ktoré 3 produkty z našej ponuky Späť do školy by sa páčili vašim žiačikom a prečo by ste im ich dopriali?

Inšpiráciu mnôžete čerpať na adrese potravinydomov.itesco.sk

Z odpovedí vyžrebujeme 3 výhercov, ktorí získajú 100 € poukážku na nákup cez Tesco Potraviny domov.

Súťaž trvá od 24. do 28. augusta 2015 a mená výhercov zverejníme 4. septembra 2015.

Školský rok je už za dverami. Príprava drobca na toto obdobie je pre nás, mamičky, často malou školou, ktorú musíme zvládnuť na výbornú. Azda najťažším predmetom v nej je kúpa kompletnej výbavy. Školská taška, peračník, perá, zošity, pomôcky na výtvarnú výchovu, toto mám, toto ešte nie... “Korunky” sa kotúľajú, nie je to veru žiadna sranda. Našli ste sa v tom? 🙂

Škola vie byť skutočnou finančnou záťažou pre peňaženky nejednej rodiny. Napriek tomu sa každá mamička snaží zvládnuť nákup výbavy na jednotku. Predstavte si, že sa môžete starostiam úplne vyhnúť a neminúť takmer nič. Krásna predstava? PEPCO Vám ju pomôže splniť. Ako?

Teraz u nás nájdete kompletnú ponuku školských pomôcok za tie najnižšie ceny. Z obchodu odídete s taškou plnou potrieb pre školáčika a celé Vás to bude stáť len pár eur.

Chceme, aby bol pre Vás tento čas radostný a aby ste namiesto rátania každého centu s úsmevom rátali ostávajúce dni do prvého školského dňa.

Navštívte nás spolu s drobcom a vyskladajte si výbavu z kúskov, ktoré ho potešia. Rozprávkové motívy, obľúbení hrdinovia, či milé zvieratká na školských pomôckach mu spríjemnia dni v školských laviciach. A Vašim vynikajúcim vysvedčením bude usmiaty a pripravený školáčik 🙂

Vyberte si u nás z ponuky školských potrieb za najnižšie ceny.

To, že materská dovolenka nie je prechádzkou v ružovej záhrade, vie azda každá z nás. Nekonečný kolotoč povinností, celodenná starostlivosť o domácnosť, no najmä neustála pozornosť venovaná naším detičkám. 24 hodín denne a na plný úväzok. Čas sa stáva večným rivalom, s ktorým zápasíme a dali by sme čokoľvek za to, aby sme si mohli uchmatnúť čo i len kúsok voľného času pre seba. No dnešná moderná doba nám ponúka veľa vymožeností, vďaka ktorým si môžeme čas ušetriť a nakoniec si zaslúžený oddych aj dopriať.

Nakupujte on-line

Hoci väčšina z nás patrí do skupiny nákupných maniačok, pri našich ratolestiach nemáme čas a niekedy ani energiu na nákupy. No napriek tomu potrebujeme riešiť potraviny, oblečenie pre deti, chceme urobiť radosť partnerovi a samozrejme aj sebe. Ako na to? Jednoducho on-line nakupovaním, na ktoré je tablet ako stvoreným pomocníkom. Preddefinujte si na tablete obľúbené e-shopy a nakupovanie sa môže začať. Takto si ušetríte čas, ktorý by ste venovali behaniu po obchodoch a navyše vám kuriér doručí tovar priamo domov.

Čo navariť?

Preč so starosťami čo navariť! Ale ako nasýtiť rodinu a čo najrýchlejšie? Stačí, ak si na tablete stiahnete aplikáciu s receptami, alebo si vhodný recept podľa chuti a dostupných ingrediencií nájdete na internete. Navyše tablet vám veľa miesta nezaberie ani v kuchyni, preto je výborným parťákom aj pri varení.

Zahrajte sa s deťmi

Keď pršalo mrholilo, dievčatko sa narodilo. Zelené očka otvorilo a látkové telíčko rozhýbalo. Veď predsa na svete je krásne!
Kučeravú mirabelku Želku zdobia červené bavlnkové vlásky a pohľad veselej krásky. A aby to nebolo málo, jej ružové bodkované šaty si ako spoločníkov do partie želali kvietkované gombičky. Samozrejme, vyhoveli sme im ale iba tón v tóne.

A s prvými krokmi jej pomohol ako inak gavalier na zelenom koberci.

KUKUK, takto to vyzerá, keď mojské zataiľ len ďalšie handmade miminko aví celú domácnosť . 🙂

by mirabela.sk