Praniere, alebo aj tzv. stĺpy hanby sa začali používať v Európe už v 13. storočí. Väčšinou sa nachádzali na námestiach a pri kostoloch, kadiaľ chodilo čo najviac ľudí. Verejnej potupe boli vystavení zlodeji, opilci ale aj cudzoložnice či klebetné ženy. Takéto stĺpy hanby sa v mnohých slovenských mestách zachovali až dodnes. A hoci dnes už nikoho nepriväzujú k stĺpu, pranierovanie nám ostalo, len má trochu inú podobu.

Toľko diskutovaná téma „fackania rodičiek“, lekára odsúdili tisíce ľudí. A to nielen tu, na modrom koníkovi, ale tiež prostredníctvom iných sociálnych sietí a multimediálnych prostriedkov. Vyjadrovať sa k tejto problematike nebudem. Kto sa vie k tomu relevantne vyjadriť? Kto skutočne vie, kde je pravda a čo sa skutočne stalo?

Medializovaných prípadov, kedy si na základe minimálnych znalostí vytvárame názory, ktoré verejne prezentujeme je mnoho. Ale pod ostropaľbou sme všetci. Veď koľko príspevkov sa tu, na modrom koníku, začína práve slovami „prosím neodsudzujte ma, ale ...“ prípadne „rýpači nech sa nevyjadrujú“. Máme právo odsúdiť ženu, ktorá sa rozhodla pre potrat? Máme právo posudzovať rodičov za výchovu? Alebo matky za tehotenstvo vo vyššom veku? Alebo za počet detí, názory, spôsob života, vierovyznanie...

Aj ja mám mnohé osobné skúsenosti. Moja dcérka sa mi v období vzdoru hodila na prechádzke na zem. Zem nebola studená, tak som ju tam nechala ležať a podišla som pár metrov ďalej, kde som čakala, kým ju amok prejde. Zastavila sa pri mne žena, ktorá mi vraví: „Ale to nemôžete ju tak nechať, chúďa malé...“ Vysvetlila som jej, že má obdobie vzdoru a že to o chvíľku prejde. A ona mi na to: „Čo ste to za matku???!!!“ ... a začala mi vysvetľovať, že správne by som mala postupovať tak, že by som dcérku mala začať objímať. Kto si zažil, pochopí... objímať dieťa, ktoré sa hnevá a hádže na zem? Nemožné. Celú situáciu by to ešte zhoršilo. Objímanie je až druhou fázou, keď sa dieťa trochu upokojí. Na to som jej s maximálnych sebaovládaním odvetila, že nech si vlastné deti vychováva ako chce. „Ja zatiaľ deti nemám, ale veľa som o tom čítala.“ Posudzovaná za spôsob výchovy.

Menšie či väčšie posudzovania a odsudzovania sú na dennom poriadku. Podávam deťom Bebe keksíky. Príde ku mne matka, ktorá mi hovorí: „Viete koľko je stuženého pokrmového tuku v týchto keksoch? Ako to môžete dávať svojim deťom?“ Posudzovaná za spôsob stravovania.

Ale aj ja si často vytváram názory na základe nedostatočných, alebo sprostredkovaných informácií, alebo hoci aj na základe výzoru. Nebolo to tak dávno, priblížila sa ku mne pani.  Bezdomovkyňa ide pýtať peniaze preletí mi hlavou. „Prepáčte, Vášmu dieťatku spadla čiapočka, nech sa páči“ a podáva mi ju. Zahanbím sa. Posudzovaná podľa výzoru.

Ako správnu kávičkárku, aj mňa veľmi potešilo, keď si ma Popradská káva vybrala za testera na svoje kávy. S manželom už roky pijeme Popradskú kávu extra špeciál, preto sme boli plní očakávaní, aké ďalšie chutné kávičky nám prídu.

A prišli 🙂

Cez víkend sme si na seba našli čas (ja a káva) a nastala chvíľa ochutnávania. Ako prvá mi silnou vôňou už cez zatvorený obal učarovala káva Crema espresso v zlatom obale. Nádherná silná vôňa kávy je po otvorení obalu a pomletí zrniek cítiť v celej kuchyni a ide sa na vec:

Hotovo. Presso pripravené - káva aromatická, silná chuť, na konci mi príde jemne nahorklá, ale nič, čo by ma rušilo, len pena vydržala krátko. Asi bude treba vychytať jemnosť mletia kávy, aby všetko vyšlo tip-top.

Po obede prišla na rad káva v modrom obale - Classico espresso. Môj dojem? Nie je zlá, určite by som s ňou opäť nepohrdla, ale v konkurencii zlatej a červenej kávy je najslabšia - vôňou aj chuťou. Ak má niekto rád jemné kávy, potom toto bude správna voľba.

Káva Popradská extra špeciál je moja stará známa - ako som v úvode spomínala, pijeme ju už roky. Priznám sa, pre zrýchlenie prípravy si domov kupujeme túto kávu už pomletú. Preto ma zaujímalo, aká bude zmena, keď si ju sami pomelieme. A neprekvapila. Stále rovnako voňavá, rovnako chutná, dostatočne výrazná chuť.