Ideš konečne ku kaderníčke. Že si ale dobrá, svedomitá matka, ponúkneš manželovi, aby šiel spolu s dieťaťom s tebou.

Dieťa ti trhá plášť z krku, aby sa dostalo k tvojim prsiam. Už sa síce nedojčí, ale to čo ti ostalo z pŕs si celkom rado pochytá.

Ked sa jej nepodarí zlikvidovať plášť, snaží sa dostať pod neho zospodu. V tom si uvedomíš, že súkromie už nemáš nielen na toalete, ale ani vtedy, keď máš hlavu v umývadle a máš slastne krochkať od tej dlho vytúženej šampónovej masáže.

Dieťa neuspelo, a tak sa vypýta na kolená. Kým ťa kaderníčka fénuje, dieťa s víťazoslávnym výrazom v tvári zaborí ruku pod plášťom do výstrihu a užíva si s tebou teplý vánok z fénu. Kaderníčka sa len usmeje a povie : "Ešteže tu máme tie plášte."

Veru tak, vďaka vám za tie plášte. Prosím si jeden veľký, do ktorého sa celá aspoň na pol dňa zamotám.

Na písanie o Rumunsku som si musela vziať týždeň na vychladnutie, lebo som bola taká plná dojmov a emócií, že text by mal 20 strán plných patetických vzdychov. Predsa len si ich zopár na úvod neodpustím 😂

Vysnívaný výlet mal od začiatku čarovnú atmosféru. Krásne počasie začínajúcej jesene v Karpatoch, históriou dýchajúci každý kúsok zeme, idylické pastviny s ovečkami, nádherný jazyk znejúci ako slovanským šarmom znežnená latinčina,  splnené očakávania aj krásne prekvapenia...všetko akoby sa priam ideálne poskladalo, aby som zažila najkrajšie chvíle života.

Tomica, nainfikovaný svojim milovaným papá, mal spočiatku strach a trúsil poznámky o krajinách tretieho sveta, ktoré sa nejakým zázrakom prepašovali do EU, no čím sme sa priblížili k hraniciam, začalo ho chytať vzrušenie z nadchádzajúcej dovolenky. Ja som sa obávala len jednej veci  - pohľadu na popri cestách zrazených psov. Bola som upozornená, že ich tam vie byť dosť, no aj tu sme mali šťastie a nikde sme nevideli ani jedného.

Keď sme prišli do Timišoary, bola už noc..a tma ako v strede lesa. Ani jedna lampa neosvetľovala mesto. Neskôr sme sa dozvedeli, že deň pred nami, sa okolím prehnala desivá víchrica, ktorá napáchala veľké škody a na ich odstránení, vrátane opráv osvetlenia, sa ešte pracuje. Môj muž trošku provokoval v štýle vraga, že v krajine upírov sa pouličné lampy ani nehodia a ráno bol stále trochu mrzutý. Vraj sa podchvíľou budil s potrebou nakúkať z okna, či nám niekto nekradne auto 😀.  Uvoľnená multi-kulti atmosféra starobylého kráľovského mesta  mu však rýchlo vyhnala z hlavy aj posledné chmáry. Námestia plné umelcov, kaviarne, jarmokové stánky, festivalová nálada...všetko pôsobilo tak známo a príjemne, že sa človek hneď cítil ako doma. Dni maďarskej kultúry, ktoré sa akurát konali na Piața Unirii potešili Tomici srdce i žalúdok 😀. S nadšením požul langoš aj štipľavú klobásu a na mobil si natáčal program: akúsi stredovekú bojovú techniku, ktorá pri najlepšej snahe mladých „bojovníkov“ pripomínala skôr chlapské mažoretky. Mňa očarilo zistenie, že Rumuni majú záľubu v zeleni , parkoch a kvetoch.  Hoci sa nám pobyt snažil znepríjemniť schizofrenický hotelový sused, ktorý presvedčivo tvrdil, že nás počuje vulgárne sa hádať  v nejakom neznámom rumunskom dialekte 😀, zakvitnutá, voňavá Timișoara bola krásnym úvodom dovolenky.

Ďalšie sme mali na programe transylvánske hrady. No cestou k prvému z nich, sme náhodne  zablúdili do rodiska mojich predkov. Ilia ma niečo cez tisíc obyvateľov a je presne taká, ako by ste očakávali, že bude vyzerať polorozpadnutá, polo-opustená, rumunská dedinka, učupená v hmlistých karpatských horách. Pripadala som si, akoby som vstúpila do mystického sna.  Zarastené cintoríny s naklonenými náhrobkami nevydali svoje tajomstvo. Čas na nerozoznanie zošúchal všetky nadpisy a brečtan pokryl  stáročné hrobky. Tri nepoužívané kostoly niekto zamkol na zhrdzavené zámky, ale živej duše sme nestretli. V strede dediny stálo prázdne pánske sídlo. Rozbité okná, opadávajúca maľovka a majestátny park vytvárali neopakovateľnú atmosféru. Cítila som, že toto miesto mi môže toho ešte veľa povedať, no museli sme ísť.

Korvínov zámok bol veľkolepo dokonalý a neskutočne zachovalý. Ako ho tam v ďalekom 15tom storočí nechal postaviť Korvínov otec Ján, tak tam stojí dodnes, iba s malým vylepšeniami.  Na strmej skale, s pohľadom do potôčika pomaly tečúceho v hlbinách a s vysokými vežami, stojí mostom oddelený od námestíčka so suvenírmi, barmi a ďalšími múzeami.  Napriek jeho kráse a rozlohe, podarilo sa nám vymáknuť čas, keď bol zámok skoro prázdny. Naše kroky sa ozývali v obrovskej tanečnej sále, kde kedysi trsal „dobrý kráľ Matijáš“,  posedeli sme si na kamenných lavičkách, na ktorých rokmi a rokmi používania stovky zadníc vyhĺbili preliačinky. Ktohovie, možno tu kedysi sedel aj Vlad a pozeral z tohto istého okna. Tomica si prezrel všetky zákutia. Od nadšenia híkal a povedal, že je to najkrajšie miesto na svete, no mne prílišná autentickosť priepastí, hlbokých jám a okien v oblakoch, kazila zážitok. Ten pocit spoteného chrbta od hrôzy z výšky, som si v Rumunsku zopakovala ešte niekoľko krát 😀.