Životný štýl, aký som opísala minule, sa na mne začal značne podpisovať.

Jedného dňa, keď som štyristo sedemdesiaty deviaty krát odniesla Tomáša od DVD prehrávača, po ceste vybrala Ivuške z úst kameň z kvetináča a pri tom som zistila, že Tomčiak má zase plnú plienku (jupí, už 4 zuby!), mi môj chlap navrhol, či by som nezobrala Mišelu a šla s ňou sama na víkend na chalupu.

Rovno som ten nápad zavrhla, mysliac na milión dôvodov, prečo nie. Ale potom som zistila, že mi chýba tretia ruka na to, aby som vedela prebaliť toho Tomáša, pretože on práve nemal čas ležať (nikdy nemá čas ležať, keby vás zaujímalo) a po ceste z kúpeľne som našla Ivušu, ako žuje šmirgľovací papier (nie, do tejto chvíle som nevedela, že takú vec máme v dosahu), a rozhodla som sa, že idem. A tak som zbalila seba, dcéru, psa (Dášenku), kamarátku, jej syna, jej psa (Borku) a vyrazili sme. Miš síce chvíľu váhala, že ona bez tatinka a bábätiek nejde, ale sľúbila som jej, že pôjdeme pozrieť susedovie mačiatka a bolo vybavené.

No, bolo dobre veru. Aplikovali sme hádam všetky pravidlá úsporného rodičovstva (Niečo v zmysle čo nemáš, to nepotrebuješ). Po ceste sme sa zdržali, čiže nákup sme nestihli. Ráno sme teda vyrazili do miestnych potravín, kde poznáme tetu predavačku a tá im o 9. ráno (chápem, tam je to už poludnie) dala nanuk a tak sme raňajky vyriešili po ceste. (aspoň raz som bola cool mama aj ja). Do chladničky sme potom slávnostne uložili jedno malé maslo a 15dkg (dag?) šunky. Okrem toho tam bolo ešte svetielko. Domáce paradajky sme nechali vonku, pretože vraj v chlade strácajú chuť. Mala som veľmi svetácky pocit.

Potom sme vyrazili na výlet. Miesto rádia nám úplne stačilo počúvať o čom sa tí dvaja vzadu rozprávajú:

„Aha, tam je táva!“

K tomuto upgradu som sa veľmi dlho odhodlávala, ale prišlo mi, že to môže byť celkom prospešné🙂
Videá postupne točím s limitovaným množstvom látkoviek, takže ak chcete vidieť viac plienok, čítajte aj články.

O vrchných nohavičkách (PUL-kách):
- všeobecne https://www.youtube.com/watch?v=AUMnaEU2uEU
- blueberry, imse vimse https://www.youtube.com/watch?v=B23LzAOYl4g
- bamboolik, anavy https://www.youtube.com/watch?v=EWuYLg-Zb7k
- bambi roxy, milovia https://www.youtube.com/watch?v=49hUAOrB5eU
- tots bots flexi wrap https://www.youtube.com/watch?v=o89a6ejjFkg
- tots bots stretchy wrap https://www.youtube.com/watch?v=QZuz5PRiznE
- bambino mio https://www.youtube.com/watch?v=Rl6GLVW-Vvk

O plienkach all in one (AIO)
- Gro Via, Bambino Mio, Tots Bots V4 Binky https://www.youtube.com/watch?v=Ycx0Sn7FY2I

O plienkach all in two (AI2) alebo snap in one (SIO)
- anavy https://www.youtube.com/watch?v=C7-LwpYDjB0
- bamboolik https://www.youtube.com/watch?v=-q-5OeVsMos
- bambi roxy https://www.youtube.com/watch?v=t0-Osxd9e7k
- pop in new gen https://www.youtube.com/watch?v=LElrMK8vhSc

Ďalšie videá  ,, coming soon,,

Postupne budu pribúdať aj nohavičkové, kapsovky. Tak priebežne sledujte.

Baby, dovolená klepe na dvere a jako jsem spomínala, musím se porádne oháknut a dát se do pucu, nejlepší ješče držát bodovú dietu, zbodnout neco jenom raz za hodzinu a ne šest krát, nech schunem do plavek a nevizerám na pláži jak plnená húrka, alebo jak nejaká napakuvaná jaternice v tých sexi plavkách s výkrojem na scehnách. Nech vizerám trochu k svetu, nech viedzá aj v tém Turecku, jaké kočandy mají v té Europské únii, na né? Ratolesci sú v klide, deti mám krásni, tam rešit neni co, jednak jich dobre živím, oblíkam, češem, rajbem zúbky a jednak sú pekné po své matke, hlavne s profilu. Na potvoru Levandula zdzedzila obočí po otcovi, ale uš se pekne o neho stará a zastriháva, jiné črty mají po mne, krem postavy samozrejme. Tak pomály balím, čéra jsem kúpila na trhu aj nafukovací koleso pro malého a pro mne. Popri tém se dávam do pucu.

Čéra jsem neštastne v kupelni kukála na tí mé tvrdé paty a krucila se pred zrkadlem jak se naučit chodzit, aby nebilo vidzet, že sú natvrdlé. Nic se nepovedlo, ani tak ani onak, krúcila jsem se pred zrkladlem jak zelená húsenica a efekt žáden. Tak jsem se sklonenu hlavu šla neco zmlsnút, abych zapomnela na mí problém číslo 8. Pri jedzení jsem zabudla aj na problém číslo 1. a 5. a bilo mi lehčí na duši.

Po pol hodzine jsem konečne zebrala tú odvahu a s težkým srdcem pod krkem jsem dvihla mobil a zavolala na linku k pedikérke ve Vranove. Jak jsem se hneďkáj dozvedzela, naštestí mají všechno v porádku, voda se jim nedostála k mikroinštrumentúm, tak mne vraj múžu dát do pucu. Po mém horekování do telefonu a popise co chci delat a jaké jsou mí problémy s patama, jsem jim podrobne opísala, jak sú mí paty natvrdlé a nepodvolné, dokonce tak, že jsem si našla v pate dva pripináčiky behem mesáca a ani o tem nevedzela, až kým nezačli hrzavet. Ríkala mi nech dobehnu k ní na obhlídku, že to bude asi závažnejší problém a mošná nebudu muset použít mikroinštrumenty, ale nejaké vyhlodávače, vystrihávače a hoblajzne. Uš mala smrt v očách, když jsem to očula v telefonu. Když jsem se kutálela ulicu, v žaludku mi škvrkalo od nervozity o sto šest, jak když jedu po 15 roku na preventivku k zubarovi. 

Došla jsem konečne na místo, pekne nahodzená pani pedikérka mi ríkala nech si lehnu na pohovku a že nech se nebojím, že to je normálni. Tak jsem si lehla a čekala. Pani mne po chvílce požádala nech si zuju sandál a vyhrnu si podkolénky. S veľkým sebazaprením a námahu jsem sandál zložila a vyhrnula podkolénky. Pri vyťahuváni mi z vačku na tričku vylecela čukoládová tyčynka a z rozhaleny kus klbásky. S hambu jsem ich posbírala a nenápadne jsem jich strčila naspak do furtálu. Zase jsem zaujala púvodnú polohu a když jsem vidzela, jak mi kuká na paty, tak jsem zarudla jak hortenzie. V momente pedikérka zadrela a zavolala na kolegyňu "Panebože! Marta, poď se sem kuknút, to si ešte nevidela", tak jsem se hneďkáj začala pocit pod pazucháma a začala jsem být hladná. Kolegyňa Martuška došla a kukali se tam na mí paty a na mne  a zase na paty a na mne a znova dlhoooo na paty a chvíli na mne jak od nervozity žužlem nochty na ruke. Tak dlouho hledeli na mne, jak na nejaké praveké paleontologické zvíre, keré vykopali pri archeologických výkopech pri výstavbe supermarketu. Ani nevíte jak jsem trpela, skoro jsem se pod zem propadla. Musela jsem vitáhnut čukoládovú lahúdku z vačku a zachrúmat si, abych se sklidnila. Teta pedikérka povedzela, že to mikroinštrumentem nepújde, že mám se objednat o týden, musá vraj zapožičat od zváračú zváračský štít na hlavu, aby to mohli zrobit a špeciálnu karbobrúsku.

S polovične načatú lahúdku v ústech sem se nesmelo obula do podkolének a sandálu a vypadla jsem ven na ulic, kde jsem se stracila v dave a ochvíli jsem bila u masára, kde kupovala šunečku mím ratolescám a na paty jsem nemislela... Scihla jsem predbehnút podvaznohu prede mnu a dostat se skorej na rad.

Baby, kdyby se tí paty dali nehat v šuplíku, a na dovolenku jet bez nich. To budú muky, vždyť tam zešílim pri tých jatkách o týden!!! Uš nech jsem na pláži, nebo mne hegne s týchto útrap.

A je tu opäť naša rozprávková výprava do jaskyne !

Pozývame všetky odvážne deti spolu s rodičmi v nedeľu 14. septembra o 11.00 hod. ku jaskyni v Plaveckom podhradí. Spolu s jaskyniarmi preskúmame podzemný svet,  objavíme jeho čarovné tajomstvá a skamarátime sa s jaskynnými obyvateľmi. ..🙂

Podľa legendy v jaskyni nažíva smutný začarovaný drak s kamarátom Tkáčikom a v lesoch Plaveckého Podhradia tancujú čertíci…ŽEBY NAOZAJ ? 

Program vhodný pre rodiny s deťmi vo veku 3-10 rokov.

Viac:      http://www.rodinnevikendy.sk/rozpravkova-jaskyna/

Tešíme sa na vás !

Pôrod. Slovo doslova démonizované. Od kedy si pamätám, počúvala som strašidelné pôrodné príbehy väčšinou zakončené tým, že ak by to trvalo o minútu dlhšie, rodička by určite od bolesti zomrela. A tak som sa už ako malé dievčatko rozhodla, že ja budem radšej bez detí, lebo takú bolesť proste nie som ochotná zniesť a ešte v 18 som hrdo vyhlasovala, že ja deti nechcem. Že to bolo kvôli strachu z toho ohavného okamihu, ako som si to predstavovala, som nikomu nepriznala.

Ale keďže som tu na Koníku a možno už ste prečítali aj môj pôrodný príbeh, je vám jasné, že som sa na to nakoniec dala. Kým som išla rodiť Filipa veľa kníh o pôrode som veru neprečítala, ani som sa nezaujímala o nejaké alternatívne a veľmi natur záležitosti. Vedela som len, že chcem rodiť prirodzene (bez umelých zásahov) a vaginálne. Ako tak sa to podarilo, ale keď to spätne hodnotím, nebol to ten zážitok, na ktorý by som s láskou a so slzami od dojatia spomínala.. Tie slzy sú skôr slzy smútku, že aj keď všetko dopadlo relatívne dobre, mohlo to byť úplne inak. A namiesto 28 hodinovej separácie sme sa s Filipom mohli zoznamovať, muckať cuckať, dojčiť, objímať a hladkať už od prvej minúty. Preto som si povedala, že pri druhom dieťatku nenechám nič na náhodu. A preto hoci je ďalší potomok ešte v nedohľadne, ja už mám predstavu o tom, aké to je, rodiť naozaj PRIRODZENE  a budem sa snažiť nájsť pôrodnicu a pôrodníka, ktorý to bude ochotný rešpektovať.

Kniha Michel Odenta Znovuzrozený porod je len jednou z kníh, ktoré úplne jednoducho a jasne opisujú ako je žena stvorená na to, aby SAMA dokázala porodiť dieťa.

Chcela by som stretnúť pôrodníka, ktorý bude k žene pristupovať ak Dr.Odent. On sa už v 60. rokoch rozhodol, že v pôrodnici v malom francúzskom mestečku Pithiviers nebude postupovať tak, ako sa učili na škole. Že všetky monitorovacie zariadenia ženu pri pôrode len obmedzujú a nemajú dostatočnú výpovednú hodnotu. Pozoroval, že ženy, ktoré sú v psychickej pohode, rodia oveľa ľahšie ako ženy, ktoré sú v strese a preto sa rozhodol, že ženám pripraví čo najpríjemnejšie prostredie na pôrod. Niekoľko izieb v pôrodnici dal prerobiť na tzv,primitívne izby, kde bolo len akoby nízke pódium, na ňom matrac a vankúše, poprípade malý bazén. Izby sú vymaľované v teplých farbách a žena sa môže slobodne pohybovať von a dnu. Dokonca ak jej je príjemne, môže v prvej dobe pôrodnej ísť na prechádzku do záhrady. (chvíľami mi čítanie tejto knihy pripadalo, len ako dobre vymyslená rozprávka pre ženy, keď si predstavím, že v slovenských pôrodniciach je „výbeh“ maximálne tak na chodbu a keď už raz ženu zapíšu na príjme, už je ich a nikam ju nepustia). Pôrod pod zrakom (nenapíšem vedením, len on ho nevedie) Dr.Odenta prebiehal zväčša v tejto primitívnej izbe a v polohe, do ktorej žena sama dospela. Prítomní mohli byť ľudia, ktorých tam chcela sama rodička, doktor a jedna pôrodná asistentka. Väčšinou sa ženy ale rozhodli rodiť v polodrepe s tým, že partner, doktor alebo pôrodná asistentka ženu držali pod pažami. Tak vlastne žena rodila v smere gravitácie, ktorá jej zároveň aj pomáhala (juj, naša obľúbená poloha v leže na chrbte).

Všetky postupy, ktoré Dr. Odent vo svojej pôrodnici zaviedol podrobne vysvetľuje, Rovnako aj vysvetľuje, prečo odmieta rutinne postupy, ktorým ich učili v škole a akými inými- prirodzenejšími postupmi sa dajú nahradiť. Sám priznáva, že občas je naozaj nevyhnutné spraviť aj nástrih hrádze alebo cisársky rez, ale percentuálne sú tie čísla niekoľkonásobne nižšie ako je dnešný ale aj vtedajší bežný štandard.

Úprimne priznávam, že táto kniha mi nepovedala až tak veľa nového, ale možno je to tým, že som o prirodzených nemedikovaných pôrodoch a hypnpôrodch čítala veľa už pred tým. A Znovuzrozený porod mi tento obraz  krásne uzavrel. Prečítala som ju za pár dní, doslova som ju hltala, rozplývala sa nad tým, aké je zrodenie nového života krásne a aké sú ženy na fotografiách šťastné. No uznajte, vyzerá táto žena, že rodí? Ja by som skôr povedala, že má orgazmus.

Na začiatku výberu dovolenky si väčšina z nás kladie pár zásadných otázok podľa ktorých prispôsobuje následné kroky - POZOR už k tejto fáze výberu treba pristupovať opatrne.

Môže sa zdať, že najdôležitejšia je otázka výberu konkrétnej destinácie v Chorvátsku, tj. či  dovolenka na Istrii s návštevami kultúrnych pamiatok, alebo ma skôr priťahuje dovolenka na piesočnej pláži bez hlasnej hudby, bez bufetových stánkov – verte mi, ak chceme dovolenkovať spoločne s inou rodinou, otázka konkrétnej destinácie je skôr „druhoradá až treťoradá“ ...

Pred začatím hľadania ubytovania je veľmi dôležité odpovedať si na otázku akú predstavu o dovolenke majú tie osoby s ktorými dovolenku plánujeme. Bude obidvom rodinám vyhovovať dovolenka v Chorvátsku so stravou, alebo chceme len ubytovanie v Chorvátsku bez stravy?

Veľký dôraz, keď je pred nami spoločná dovolenka s rodinou, ktorá má tiež deti, by sme mali klásť na  dôkladné zváženie toho, či sú naše deti a deti priateľov na „rovnakej vlne“. Na to, aby deti boli na „rovnakej vlne“ je veľmi dôležité, aby hlavne boli v približne rovnakom veku /aby to náhodou nebolo tak, že počítame s tým, že o malé deti z jednej rodiny sa budú starať veľké deti z druhej rodiny, lebo takto to nefunguje - takto si ľahko môžeme spraviť z dovolenky peklo/.

Ak sme túto otázku vyriešili a chceme stráviť dovolenku so spriaznenou rodinou s ktorou sme sa zhodli na tom, že si budeme pripravovať stravu sami , vtedy je podľa možnosti vhodné hľadať ubytovanie v malom apartmánovom domčeku, keď sa dá tak so záhradou a keby to bolo tak, že daný apartmánový dom má k dispozícii iba 2 apartmány, tak by bolo úplne super /nehovorím o tom, ak by mal každý apartmán samostatný vchod, to by totiž výhodnosť ubytovania ešte podčiarklo/.

Keď ubytovanie spĺňa takéto požiadavky, až vtedy si každá rodina môže žiť vlastným tempom, nemusí sa prispôsobovať tej druhej rodinke a rodinky - keď to budú tak chcieť tak sa môžu stretnúť hocikedy, alebo napr. iba večer v záhradne pri grilovaní a celý deň, keď to budú tak rodinky chcieť, môže prežiť každá rodina podľa vlastných predstáv samostatne /venovať sa svojim deťom, skrátka venovať sa iba veciam v rámci svojej „rodinnej bunky“/.  Dôležité je uvedomiť si, že práve toto je takmer najdôležitejšia vec, ktorú je potrebné nadstaviť úplne na začiatku – odozvy od klientov www.holiday-portal.com to jednoznačne potvrdzujú. Toto „trafiť“ je niekedy dôležitejšie ako výber destinácie. Prečo? Často krát spriatelená rodina, s ktorou plánujeme dovolenku, rodina o ktorej si myslíme že ju veľmi dobre poznáme, má vlastné zaužívané procesy o ktorých možno nevieme, lebo iné je stretnúť sa niekde na pivku, alebo na návšteve, na oslave a iné je stráviť spolu NON STOP 10 dní. V prípade, že sa práve toto podcení sa často stáva, že pred dovolenkou „spriaznené rodiny“ po návrate z dovolenky spolu rok neprehovoria.

Zase som narazila na jeden z mojich omylov. Myslela som si, že keď budeme na chate, moje čoraz akčnejšie krpce ustrážim ľahšie ako doma. Hm... k tomu niet čo dodať.

Začínam sa dostávať do štádia, že nie som schopná ráno ani prichystať raňajky, resp. strúham tie dva jablká a jeden banán trištvrte hodinu. Totiž Tomáško sa stihne za tú dobu trikrát zvaliť aj s celým chodítkom, Ivuška si cvikne prsty do skrinky, Tomáško reve, že som mu odložila chodítko a zo žiaľu na seba prevrhne sadu kutáčov pri krbe, Ivuška sa zatiaľ okúpe v psej miske, Tomáško medzitým začne žuť Mišelinho My little pony (to môže), ale medzitým k nemu doťapká Ivana a začne ho biť po hlave, lebo aj ona chce PRÁVE TOHTO koňa a je jej jedno, že je ich tam ďalších desať. Tomáš to flegmošsky zvládne štýlom „tak si ho zožer, ja si dám dudku“ a je kľud práve na to, aby som dokončila to ovocie.

Keď už vidia, že sa blížim s tanierom, tak začína rev. Tu sa kŕmime tak, že si ich jednoducho posadím oproti sebe na zem a na striedačku ich štopem. Mám takú márnu snahu, aby prišli k tomu jedlu sami. Ivuška to v zásade zvládne, ale Tomčiak je úplne paralyzovaný hladom, že iba sedí, vystiera ruky a bezmocne reve. Tak ho teda prinesiem a papáme.

Po ich raňajkách začnem chystať naše. Bábätká vidia, že vyberám rožky, tak spustia totálne ukrivdený rev, akože ešte nikdy nejedli. Inak, somrujúce bábätko je oveľa horšie ako somrujúci pes. A aj keď im dám, rozpustia rožtek asi tak 6x rýchlejšie ako Mišela zje ten svoj a tak potom visia na jej stoličke a snažia sa od nej vymámiť ďalší.

Po raňajkách začína chvíľa pokoja. Šelmy totiž vypustím do bazéna. Tam je dobre, len keby sa Ivuša nehrala tak, že si do vedierka naberie vodu a pije ju. Často sa je stane, že sa jej rúčka od vedierka zasekne vzadu za krkom a vedierko si nevie dať dole z hlavy. Tomčiak sa tam opiera o striešku, kláti sa zo strany na stranu a Mišuta sa v bazéniku hádže, špliecha na nich a oni sa, teliatka, tešia. Ja tŕpnem, ktorý sa tam poserie.

Obed prežijeme v kľude. Až na večný, neupokojiteľný Tomáškací hlad (rozumej: reve, keď jeme my).

Dítě na těle

aneb

pokus o zápis do české knihy rekordů v počtu lidí na jednom místě s šátkem nebo nosítkem s dítětem na těle

30.8.2014 park Mirakulum v Milovicích
Sčítání začne ve 14:00 u Hradu. Přijďte včas.

Nošení dětí

-         Dítě má neustálý pocit bezpečí, klidu a přitom je zapojeno do běžného života, roste z něho zvídavá a zvědavá bytost, která je odolná vůči změnám prostředí, lépe se adaptuje

 Možno práve pre vás je tu náš denný tábor Šmoulkoviny v Bratislave na Kolibe.

Vstúpime do rozprávkového raja a zažijeme päť nezabudnuteľných dní plných zázrakov, čarovania a dobrodružstiev. Premeníme sa za malých šmoulkov a polepšíme Gargamela. … budeme si niečo pekné vyrábať, tancovať , cvičiť šmoulkovskú gymnastiku a šantiť v bazeniku….🙂

Objavíme tajomstvá čarovneho lesa a budeme variť nápoje s bosorečkou Dorkou

Tábor vhodný pre deti vo veku 5 – 10 rokov, ktoré túžia zažiť rozprávku. Kapacita tábora je 20 detí.

Teraz LAST MINUTE CENA 

http://www.rodinnevikendy.sk/smoulkoviny-zazitkovo-rozpravkovy-denny-tabor-pre-najmensich/

Na koníku je množstvo používateliek, ktoré majú rady ručné práce a vymýšľajú si vlastné produkty. Rozhodli sme sa ich podporiť.

Vytvorili sme novú iniciatívu, ktorá by dala priestor každej šikovnej mamičke. Stačí, že má originálny štýl, vlastné nápady a chuť ich realizovať. Príkladom je používateľka @mary_enka, ktorá vytvorila sériu hračiek Modrého koníka. Len tak, sama od seba, počas toho, ako jej synček spával. Výsledok si môžete pozrieť vo fotoblogu @modrykonik, ktorý dnes oficiálne spúšťame ako spoločný profil všetkých šikovných mamičiek.

Loginu @modrykonik sme vytvorili vlastnú profilovú fotografiu, ktorá je výnimkou a môže namiesto fotografie používať logo. Okrem fotoblogu má tento login aj vlastný bazár, kde si môžete objednať vlastný výrobok robený podľa vašich predstáv alebo vybrať už existujúci. V ponuke je zatiaľ 7 produktov. Nájdete ich tu.

Okrem hračiek od @mary_enka by sme však boli radi, keby sa ponuka rozšírila a zapojili by ste sa aj vy. Prispieť môžete napríklad v oblastiach:

• oblečenie pre mamičky
• oblečenie pre deti
• šperky
• hračky
• keramika
• a iné

Naším cieľom je spropagovať každý pekný a originálny výrobok, ktorý si zaslúži pozornosť, no jeho autor na to nemá finančné prostriedky alebo marketingové zručnosti. My sa postaráme o propagáciu, mamičky o výrobu a vôbec vymyslenie produktu. Zisk z predaja pôjde danej mamičke, my si nezoberieme žiaden poplatok. Podmienkou je, že na ňom bude umiestnené logo Modrého koníka, my ho schválime a zaradíme do ponuky.

Potrebovala som nutne plavky na dovolenku a tak som pri nakupovaní osamote potichu načúvala rohovorom dvojíc:

Dve blondíny v zrelom/ niečo ako zrelý syr s plesňou asi/:,, Pána boha no len kukaj na to ,len L-ká majú to kto natiahne ? Šak to nevytiahnem ani do polovice stehien,to je pre koho?

Teta s pretekárskym pupíkom a mobilom na uchu:/ preteká jej cez gate/: Nééé , ja ti zavolám, mám depku ,som sa videla v skúšobnej kabínke , všetky šošovice a diery v stehnách  som tam videla ako pod mikroskopom , mám depkúúú...aký debil tie zrkadlá robí ,zabila by som ho , fakt vyzerám ako slon?Od zajtra nežeriem .

Dve dievčatá :,,Ježiííííííšššš chápeš tu majú samé L-ká len,ako na slona , a nie na moje hrkotavé kosti.

Dve zjavne kolegyne : Je to taký hajzel ,čo hajzel ..on jeeeeee bidet ,splachovací.

Dvojica asi tak po 30 ročnom manželstve: ,, Moja neondzej sa kúpime aj kosti na polievku? Ona má našpúlené pery a je zjavne urazená. On sa ju snaží presvedčiť: "no šak uznaj, nemám kúsek právdy, aspon kúsek nemám? No uznaj aspon kúsek, šak dobre, nemosím mat celú právdu, len kúsek, uznaj sama". Ona stále zaryto mlčí. On pokračuje:" no uznáš mi aspon kúsek pravdy? Šak aj ty máš svoj kúsek pravdy nyekedy, to uznám, to nehovorím jakože nyšt, ale čil by som scel mat aspon kúsek já, nye celú, len kúsek. Uznaj teda. Já by som scel velice a ty by si mala též nyekde nyekedy hladat pravdu, šak aj asik hladáš aspon kúsek pravdy v nyečom nyekedy. Chápeš ma nye?" Dlho sa na neho pozrela a povedala: " zeber aj kapustu" a icme kúpit aj tie kosti.

Na začiatku výberu dovolenky si väčšina z nás kladie pár zásadných otázok podľa ktorých prispôsobuje následné kroky - POZOR už v tejto fáze treba byť pozorný.

Môže sa zdať, že najdôležitejšia je otázka výberu konkrétnej destinácie v Chorvátsku, tj. či  dovolenka na Istrii s návštevami kultúrnych pamiatok, alebo ma skôr priťahuje dovolenka na piesočnej pláži bez hlasnej hudby, bez bufetových stánkov – verte mi, ak chceme dovolenkovať spolu s inou rodinou, otázka konkrétnej destinácie je skôr „druhoradá až treťoradá“ otázka...

Pred začatím hľadania ubytovania je veľmi dôležité odpovedať si na otázku akú predstavu o dovolenke majú tie osoby s ktorými dovolenku plánujeme. Bude obidvom rodinám vyhovovať dovolenka v Chorvátsku so stravou, alebo chceme len ubytovanie v Chorvátsku bez stravy?

Veľký dôraz, keď je pred nami spoločná dovolenka s rodinou, ktorá má tiež deti, by sme mali klásť na  dôkladné zváženie toho, či sú naše deti a deti priateľov na „rovnakej vlne“. Na to, aby deti boli na „rovnakej vlne“ je veľmi dôležité, aby hlavne boli v približne rovnakom veku /aby to náhodou nebolo tak, že počítame s tým, že o malé deti z jednej rodiny sa budú starať veľké deti z druhej rodiny, lebo takto to nefunguje - takto si ľahko môžeme spraviť z dovolenky peklo/.

Ak sme túto otázku vyriešili a chceme stráviť dovolenku so spriaznenou rodinou s ktorou sme sa zhodli na tom, že si budeme pripravovať stravu sami , vtedy je podľa možnosti vhodné hľadať ubytovanie v malom apartmánovom domčeku, keď sa dá tak so záhradou a keby to bolo tak, že daný apartmánový dom má k dispozícii iba 2 apartmány, tak by bolo úplne super /nehovorím o tom, ak by mal každý apartmán samostatný vchod, to by totiž výhodnosť ubytovania ešte podčiarklo/.

Keď ubytovanie spĺňa takéto požiadavky, až vtedy si každá rodina môže žiť vlastným tempom, nemusí sa prispôsobovať tej druhej rodinke a rodinky - keď to budú tak chcieť tak sa môžu stretnúť hocikedy, alebo napr. iba večer v záhradne pri grilovaní a celý deň, keď to budú tak rodinky chcieť, môže prežiť každá rodina podľa vlastných predstáv samostatne /venovať sa svojim deťom, skrátka venovať sa iba veciam v rámci svojej „rodinnej bunky“/.  Dôležité je uvedomiť si, že práve toto je takmer najdôležitejšia vec, ktorú je potrebné nadstaviť úplne na začiatku – odozvy od klientov www.holiday-portal.com to jednoznačne potvrdzujú. Toto „trafiť“ je niekedy dôležitejšie ako výber destinácie. Prečo? Často krát spriatelená rodina, s ktorou plánujeme dovolenku, rodina o ktorej si myslíme že ju veľmi dobre poznáme, má vlastné zaužívané procesy o ktorých možno nevieme, lebo iné je stretnúť sa niekde na pivku, alebo na návšteve, na oslave a iné je stráviť spolu NON STOP 10 dní. V prípade, že sa práve toto podcení sa často stáva, že pred dovolenkou „spriaznené rodiny“ po návrate z dovolenky spolu rok neprehovoria.

Hlásim, že oficiálne máme doma malého štvrorročného človeka. Už žiadne bábätko (a našťastie ešte ani puberťák). Život s takýmto človekom sa podstatne líši od života s bábätkom. Mimochodom, deň narodenia má rovnaký ako britské princátko (čo by som to bola za matku, keby som sa nepochválila?!). Čo sa týka bábätiek, som možno v úrovni mierne pokročilý, ale čo sa týka štvorročných detí, som stále začiatočník. S úžasom sledujem, ako mi rastie pred očami a ako sa z nej stáva plnohodnotný partner nielen do diskusie a niekedy som priam úplne v keli, že ako zareagovať. Stále sa nestačím diviť, aké je to moje „bábätko“ už veľké a prečo ma kritizuje, že som sa zabudla očesať po tom, čo som sa 20 minút snažila našuchoriť tie moje 4 vlasy, aby mi nepresvitali plešiny a druhým dychom mi vyberá, čo si mám obliecť. Od bábätka sa líši aj v nasledovných bodoch:

• už sa vie obliecť, najesť, umyť, povie čo jej je a čo potrebuje. „Umyjem sa tak, aby som sa leskla.“
• Zapája sa do domácich prác: „JA! JA! JA! povysávam!“
• Má zdravé sebavedomie: „Miši, ty si dnes aká pekná.“, „Ja viem.“
• Má jasné zvieratkovské preferencie: „Moje obľúbené zvieratká sú mačičky, koníky a orol bielohlavý.“
• Má svoj vlastný názor: „Maminka, nechcem, aby si ľúbila všetkých,“ práve som sa túlila ku psovi, „to je strašne veľa!“
• Vie nás dosť dobre odhadnúť: „Maminka, netvár sa, že nemáš rada cukríky.“
• Vie sa umne vyhovárať: „Neviem, že som tatinkova dcéra. Asi to hovoril moc potichu.“
• Mám pocit, že pozná každého pavúka v okolí jedného kilometra po mene.
• Učí sa jazyk a občas sa ideme popučiť: „V telke dávajú reklamu na šunivé tablety!“ alebo „Miši, kde je Dášenka?“ , „To vôbec netuším. Babka, čo je to 'netuším'?“
• Je to chodiaci morálny princíp: „Maminka, 'chujovina' sa nehovorí.“
• A rozpráva niečo, čo môj mozog ešte nie je ochotný spracovať: „Mami, keď sa pôjdem hrať s chlapcami, rozpustím si vlasy.“

Na druhej strane život s takým malým veľkým človekom ma vie stáť pekné nervy. Krokodílie slzy neznamenajú, že som jej zadrhla obľúbené šteniatko, ale že som ju neočesala a neobliekla podľa jej predstáv. Zdúvať sa chodí zásadne do kúpeľne. Kúpeľňové dvere by vedeli rozprávať o intenzite spôsobenej krivdy. Omietka zatiaľ drží.

Keď má niečo na duši, musí to povedať HNEĎ. Je jedno, že sa rozprávam, telefonujem alebo spím. Keď sa niečo deje, musí tam byť prvá, musí zavadzať a všade pchať hlavu (doslova). Ide ma z nej vtedy šľak trafiť. Ale karma je spravodlivá, ale občas sa na nej vyžije: „Mamíí, uáááá, Zdenko mi povedal, že si mám ovoňať ušíí, uááá!“

Ja viem, že tento príspevok nemal pointu. Ale taký je život. Ani ten nemá. Vlastne mal. Život s Mišutou & spol. je super.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Nohavičky Gizet testovala bloggerka Veronika Jančová - tešíme sa na priaznivé referencie a Ďakujeme!

Boli sme na dovolenke na “východe“. Bolo super, milí ľudia, krásne prostredie...

            „Tých chlapčekov máte adoptovaných, že?“ otázka od kočky na recepcii... no áno... „A je to ťažké? Lebo viete, ja o tom nič neviem.“

            „Vy dvaja ste bratia, že? Keď sa tak podobáte.“ otázka od čašníka na Šaniho  ... nooo, ono je to trošku inak... „A ako je to s tými vašimi chlapcami?“ spýtal sa ma, keď sme sa stretli na terase...

            Napriek tomu mi to celé pripadalo také iné ako u nás doma... nebola v tom taká tá zvedavosť, pri ktorej sa hľadá dôvod na posmech, načo nám bolo treba dvoch cigánov... bola to taká prirodzená zvedavosť, záujem o niečo nové... a práve ľudia na “východe“ by mali dôvod sa nám vysmiať, do čoho sme sa to pustili, lebo majú podstatne bližšie k negatívnym skúsenostiam s Rómami, ako ľudia tu v Trenčíne, ktorí situáciu poznajú iba z médií.

             A potom v jedno ráno prišla do vedľajšej izby mladučká Rómka s vozíkom na upratovanie. Vlasy s parádnym melírom, kučery po pás, usmiata, zo sluchátok rómska hudba... s manželom sme sa na seba kukli a on sa začal smiať... lebo vie, že ja mám taký tik, keď stretnem slušného Róma, mám chuť ho osloviť a podebatiť, ako ide život... ako žije v našej spoločnosti, či varí rómske jedlá a počúva rómsku hudbu... či sa stretáva s odsúdením okolia napriek tomu, že žije slušný život... či... mám kopec otázok, ktoré vychádzajú z potreby poznať, na čo mám našich chlapcov do života pripraviť, s čím sa budú v živote stretávať. A zrazu sa tá mladučká Rómka pristavila pri nás. „Prepáčte mi osobnú otázku, ale tí chlapčekovia nie sú vaši, že? Máte ich adoptovaných?“... áno... „No lebo vidno, že sú NAŠI.“ Ostala som v nemom úžase... konečne mi to došlo... áno, sú VAŠI... vaši - rómski, vaši – slušní, lebo aj medzi vami sú aj slušní, pracovití a zodpovední ľudia... prečo dovolím, aby ich porovnávali s tými neprispôsobivými z osady?... prečo počúvam reči o génoch a príživníkoch?... naše deti sú úžasné a treba im dať vzory práve takýchto Rómov, ako bola táto mladá dievčina... milá, pracovitá, usmievavá... Keď odchádzala, usmiata nám zakývala... neviem, nakoľko sa jej “dotklo“ naše stretnutie, pre mňa však bolo obrovským poznaním niečoho dôležitého.

Vône...

Milujem vôňu chryzantém... napriek tomu, že vo väčšine ľudí vyvolávajú myšlienky na pohreb, mne sa páčia... vo mne vyvolávajú spomienky na Dušičky, na detstvo, kedy sme chodili zapaľovať sviečky a fascinujúco sme hľadeli na mihotavé plamienky, ktorých tisíce osvetľovali celý cintorín... vždy sme sa na tento večer tešili... napriek tomu, že sme s ohňom nemohli  manipulovať celý rok, tento večer bol výnimka... a nepotrebovali sme ani tekvice a Halloween... vôňa vosku a chryzantém mi ostala v pamäti... vône sprevádzajú náš život... niekedy, keď ostanem z niečoho v pomykove, neviem zareagovať, zavriem oči a nadýchnem sa... zo začiatku to bolo iba o tom, že si ukradnem trošku viac času na reakciu... postupne som sa naučila ovoniavať... smejete sa?... vône života si vychutnávam často... nie tie umelé, čo človek na seba nakydá s myšlienkou, že sa iným bude páčiť... tie úplne prirodzené... vôňa pokosenej trávy, mokrej hliny, či zrelého ovocia na strome... vôňa dobrého jedla... vôňa pečeného chleba... vôňa starého domu, kde roky žili ľudia v láske... a mnoho iných vôní... vôní života a lásky...

Farby...

Pamätám si dobu, kedy farby boli modrá a modrá a kúsok červenej... modrá pionierska rovnošata a červená šatka... a všetci sme boli rovnakí... pamätám si, ako mi babka doniesla z Makyty pásik úúúžasnej žltej látky, jemnučkej ako pavučinka (šili z toho letné šaty do Nemecka), uviazala som si mašľu na gumičku do vlasov a šla na 1.Mája... súdružka učiteľka mi samozrejme mašľu zabavila, lebo iba biele sa mohli nosiť... že mi ju vráti na konci školského roka... v tej dobe bežná prax... bolo mi jasné, že mi ju nevráti... a tak počas hymny, kedy každý správny pionier s úsmevom salutoval otočený k tribúne, strhla som si z krku šatku a zmochlala do vrecka... a ešte som sa otočila zadkom k tribúne a kukala do výkladu... samozrejme, že to malo dohru... červená farba bola v tom čase mocnejšia ako žltá... a ja ako nepriateľ štátu (lebo tak to bolo hodnotené) som obišla s riaditeľským pokarhaním (mala by som aj dvojku zo správania, ale zmilovali sa, predsa len som bola čistá jednotkárka a bol to len nerozvážny úlet)... a nemohla som robiť iskričkovú vedúcu, lebo sa báli o charakter tých úbohých detí... taká červená farba pionierskej šatky bola mocnejšia než čokoľvek iné... dodnes nemám rada červenú... milujem žltú... a všetko farebné a žiarivé... a rebelkou som ostala...

 Chute...

Spomínam si na prázdniny, keď som bola u krsného... dostala som na tanier knedlíky, také tie ako slivkové... mňam... čakala som, čo pôjde na ne... tvaroh? granko? mak? orechy?... všetko môžem... a tu zrazu bác, poliate osmaženou slaninkou... čo to je?... sklamaná som sa pustila do jedla s divným pocitom... prekrojím knedlík, žiadna slivka... vykuklo údené mäsko... mala som asi 14 rokov a videla som také čudo prvý raz... chuť bola dokonalá... odvtedy dávam šancu všetkým chutiam (teda okrem morských a hmyzových príšeriek, na ktoré som ešte asi nedorástla)... nemám svoju vyhranenú top chuť... chutí mi všetko... hlavne život... so svojími vôňami, farbami a chuťami...

Príďte sa zahrať vo vode, zaspievať si a zároveň týmto zdravým pohybom a otužovaním podporiť imunitu vášho dieťatka!

V septembri pokračujú opäť naše kurzy baby plávania. 

Od septembra 2014 pláveme utorky, štvrtky aj soboty v hoteli Crowne Plaza v Bratislave.

Možnosť plávania 1 alebo 2-krát do týždňa.

Deti od 20 mesiacov prvky predplaveckej prípravky a sebazáchrany !

Klub spĺňa všetky hygienické normy a má akreditáciu RÚVZ Bratislava

Ješče kdysi, keď jsem mala méne kilo v zásobárni pod rebrami a ve svých továrenských nastaveních, tak jsem se se svým prvním milencem Kolomanem vozila ráda na motorke. Bil to drsný chlap, tedy jsem lecela na takých, veru, bil to člen motorkárskeho gengu. Veľký frájer, spočátku aj romantický, to se musí uznat, napr. nosil mi jitrnice ze zábiječky, ale vykľul se z neho človek, kerý bije ženy. Jinak povedzme si teďkáj odstupem rokú pravdu, sex s ním nestál za nic, šplhal se po mne v posceli jak lykožrút a já jsem jen kukala do stropu na odratú malovku a rátala jsem malé mušky, jak kdyby mne lechtal na pate. 

No ale o tom jsem nechtela vikecávat...

Dneskáj jsem bila nakupovat ratolestám neco pod zub u nás neco v samoške. Mala jsem konflikt s nejakým vulgárnym chlapem s Kladzan, kerí se podobal na mého prvního. Začel po mne kričat, když jsem ládovala z mrazáku maso a vyfúkla jsem mu posledný kusisko. Lakťami jsem ho ostrčila od mrazáku, když se naťahúval po bravčovom mase. Najprv se nalekal, vyzáble kukal, kde takú silu  bere ženská ale o chvílu začal kričet po mne jak grobián. Vnzikla z teho mela až se pokladníčky dvíhali ze sedla a kukali dozadu na ten šturc. Po mojem chladivém pohlede mne počastuval, že jsem nenažraná mašina, o kerú by ani bicykel neoprel, načož jsem mu odpapulovala, že ic do háje aj ze svím bicyklem, co tu machruješ, hatraplán máš ojetý v garáži tak chodzíš hrzavým bicyklem, o mne se perou chlapi, kerí mají porádne naleščené delá, motorky - Harleyky. Když budeš mat Harleyku, tak po tem skús neco o mne opírat, já jsem porádna vazba, mne bys na bicykli neunes! Nakonec jsem mu to posledné masisko pleskla do koše, nech se napase, náááá, nechtela jsem vivolat konflikt, ale jak mi tam pchál hlavu do víhledu, tak jsem procitla, nech se aj on nají, vždyť jsme všechni jenom lidi. Aj taký lump potrebuje trovit. 

No ale o tom som nechtela...

Náááá a teďkáj jsem vlasne zabudla o čém jsem chtela psát... no nic musím se jít najest, uš mi to veru nemyslí....

Mamičky na materskej dovolenke v Nových Zámkoch a okolí uvítali by ste kurz anglického jazyka bezucebnice pre Vás a Vaše ratolesti? Vyplnením krátkeho anonymného dotazníka nám pomôžete lepšie pochopiť Vaše požiadavky pre vzdelávanie sa: 
https://docs.google.com/a/bezucebnice.sk/forms/d/15npKSx34igDZ4to_1lWBOOsH9cLeC_7mXT-c8VB-JrE/viewform

ahojte ..píšem čerstvú skúsenosť som dnes po čistený mala som piate tehotenstvo štyri pred tým bez problémov ,toto piaté bábo mi v 6tt odumrelo  a do 8 tt sa vôbec nevyvíjalo....príznaky stále, tehot test pozit.hned do sekundy....hcg stále vysoké... všetko mi dávalo nádej a stale som verila že dnes ráno budem počuť srdiečko....ale boh to chcel inak...... dá sa to prežiť ale slzy boli... a je jedno či je to prvé druhé alebo piate bolesť je rovnaká....

ahojte ..píšem čerstvú skúsenosť som dnes po čistený mala som piate tehotenstvo štyri pred tým bez problémov ,toto piaté bábo mi v 6tt odumrelo  a do 8 tt sa vôbec nevyvíjalo....príznaky stále, tehot test pozit.hned do sekundy....hcg stále vysoké... všetko mi dávalo nádej a stale som verila že dnes ráno budem počuť srdiečko....ale boh to chcel inak...... dá sa to prežiť ale slzy boli... a je jedno či je to prvé druhé alebo piate bolesť je rovnaká....

Každý rodič s čistým svedomím tvrdí, že miluje svoje dieťa. Veď koniec koncov, tak to má byť a keď už nič iné, minimálne sa to od rodiča očakáva. Tak prečo mám pocit, že to moje “milujem” je iné? Pretože je…

Oskarko nepatrí k deťom, ktoré si budúci prvorodičia predstavujú ako ideál. Skúsme si v skratke vymenovať pár bodov (zďaleka nie všetky, lebo to by bolo na sériu článkov, ak nie na knihu). Keď sa narodil… 

Málo spal, zaspal iba po náročnom (aj viac ako) hodinovom uspávacom procese dojčenia, nosenia, hojdania, skákania atď. Keď už sa po tejto úpornej snahe podarilo, aby zaspal, tak spal celých 30 minút (!), v tom lepšom prípade 3x denne.

Odmietal akékoľvek štandardné príslušenstvo, ktoré sme ako naivní prvorodičia s najlepším úmyslom zakúpili - postieľku (lebo veď dieťa musí spinkať v postieľke, lebo pri nás by sme ho mohli zraniť), kočík (lebo veď deti milujú kočík a akonáhle ich doň položíte a pohúpete, zaspia sladkým spánkom požehnaných), vozenie v autosedačke (lebo veď keď už nič nezaberá, treba dieťa dať do auta a tam zaručene zaspí). Oskarko mal iný názor a svoj postoj k týmto skvelým a určite užitočným vynálezom nám dal náležite najavo čo i len pri pokuse umiestniť ho do niektorého z nich.  

Dojčil sa tak často až som sa dozvedela, že musím mať určite slabé mlieko, keďže je stále hladný (týždenný prírastok na váhe cca 400gr nebol v tomto smere rozhodujúci). To je skôr vtipnou spomienkou, no aj pri mojej absolútnej podpore dojčenia, to nebolo úplne vtipné dojčiť dieťa každú hodinu až hodinu a pol (a to aj v noci) a niekoľko mesiacov spať v 20-40 minútových intervaloch čistého času.

Okrem kočíka, postieľky, či autosedačky vlastne odmietal čokoľvek odkladacie. Jediné miesto, ktoré prijal bolo na rukách, či s rodičmi v tesnej blízkosti na posteli, gauči, či zemi. Takže do 3 mesiacov je vynosený na rukách, od 3 mesiacov v nosiči a od 8 mesiacov v šatke (ľutujem, že som ju nekúpila skôr, je to najlepší vynález na svete, žiadny mega super ergo nosič sa šatke nevyrovná). Odísť z izby hoci iba na pár minút bolo nemysliteľné, takže, keď píšem, že je vynosený, tak tým myslim aj napríklad na vécko a podobne…

Je ráno ,je ráno a nohama stíram rosu na kolejích... spieva nostalgicky Wabi. Je ráno, začalo mi kvapkať z nosa tak som sa vybrala do lekárne, kvapky to spravia a tak či tak si ich musím zaplatiť,zdravotníctvo je síce zadarmo len neviem ako je to myslené. Čosi sa mi síce marí ,že z výplatnej pásky mi už 28 rokov ubúda na zdravotníctvo v nejakej kolonke a nie málo. Je ráno a pri schodoch do lekárne stojí blondínka s papierovou krabičkou a za boha vás nenechá prejsť bez nežného ale dôrazného :,, prispejte na detskú onkológiu,,. Slzy sa mi vytlačia z očí ,sopeľ z nosa, a tých 5 eur na kvapky hádžem do jej papierovej krabičky. Je ráno ,okrem sopľavého nosa mi rómska kapela hrá na žalúdočné steny blúz od hladu. Pred potravinami Vás nepustí do dverí mladík ,mávajúci ako na prvého mája s časopisom, tak mu vkladám do ruky 2 eurá a kupujem si len ochutený tvaroh. Aspoň sa lepšie vcítim do jeho role . Čosi sa mi síce marí ,že z výplatnej pásky mi už 28 rokov ubúda na sociálku v nejakej kolonke a nie málo. Na zástavke autobusu sedí bosá ženička ,nohy fialové od zimy. Tak sa vyzúvam, obujem jej svoje topánky ,aby vedela ako sa zamestnaným fasa chodí po tejto republike a kráčam pomaly k práci. Niečo sa mi síce marí.....ale pohodím len rukou. Zastavím sa na chvíľu a ,že reku sa aspoň pokochám pohľadom na jesenné zažnuté stromy a pripletie sa mi o moje bosé nohy túlavé malé mača a mraučííí ,viac ako tí rómovia .Teda aj tí v mojom bruchu. Vyberám ochutený tvaroh, otváram ho ,obliznem aspoň hliníkový vrchnák a položím moje jedlo pred cicu. Vďačne na mňa zamraučí a pustí sa do jedla. Cítim než som ohnutá k mačke ,že sa nado mnou zamračilo, otáčam sa a tuto ľa mestský policeman sa nado mnou pohupuje v rytme päta ,špica raz dva tri...a búcha do dlane pokutovým bločkom. Platím pokutu za nedovolené kŕmenie túlavých zvierat eurami pripravenými na zaplatenie nájomného. Prichádzam domov , hladná , bosá , je mi zima a hľadám nejakú krabičku ,ktorou od zajtra budem mávať pri nejakom vchode ,kde chodí veľa zamestnaných ľudí čo je u nás za vodou... Je ráno, len či nájdem flek, všetky sú tuším obsadené. Nevadí aj tak na to nemám žalúdok, pohľadám radšej nejakú väčšiu krabicu a nebudem musieť aspoň platiť nájomné. PS: V podchode v centre nášho ,,hlavného,, žije v kumbále určenom pôvodne asi na metly a v zime na posypovú soľ pani a občasne predáva kvety, a drobné ovocie. Včera som tade šla a chcela som si kúpiť od nej jeden gladiol. Pani mi štrbavým úsmevom vraví:,, Panyčka zeberte si šeckých jedenásť, dám Vám ich za sedem,, Vzala som si tri, nechcela som jej povedať, že mám v peňaženke posledné 4 eurá a že napriek tomu, že pracujem sa veľmi hýriť nedá.

Vedeli sme, že Ivuška nie je lev salónov. Už len to, ako si zvykala na plávanie. Trvalo to „iba“ tri týždne. Potom si zvykla a odvtedy vcelku o.k. Videla som v tom prísľub, že si postupne zvykne na cudzích ľudí vo všeobecnosti. Keď sa naskytla príležitosť, dávala som ju na ruky známym, nech skrátka pochopí, že jej nikto neodkusne hlavu. Ona to chvíľu vydržala, potom začala mrnčať, tak sme ju zase pustili do voľnej prírody, alebo skončila na rukách u mňa.

S rodinou problém v podstate nie je, okrem mojej babičky. Ivuša chytá hysterické záchvaty už len keď ju vidí. Koniec sveta, keď sa jej prihovára.

A tak babička s nami šla na týždeň na chatu. Ja som trochu šípila kulehu, ale hovorím si, že Ivuša to skrátka bude musieť prežiť.

Prvý deň revala od nášho príchodu až do večerného spania súvislé tri hodiny. Ticho bolo iba na mojich rukách. Druhý deň večer by mi už bolo úplne jedno aj keby jej tú hlavu niekto odkusol. Vždy keď si Ivutiena babku všimla, tak spustila. Keď zistila, že nevie kde som, tak spustila. Keď sa jej babička prihovorila, tak spustila. Keď som sa pokúšala vychystať nás na prechádzku a nákup (čiže som rýchlo okolo nej pobehovala a nestíhala to sledovať, a ešte som si dovolila vyjsť von, lebo som potrebovala vyniesť kočík) tak spustila tak, že ešte prvú polovicu prechádzky sa od šoku trhane nadychovala. Zaslzená, zasoplená, zaslintaná, fľakatá ako v treťom štádiu lepry... mňam.

Vôbec neviem čo s tým. Prehnaný súcit a mojkanie by ju len utvrdili v tom, že má pravdu a má zmysel báť sa. Mne je to strašne ľúto aj kvôli babičke. Berie to dosť osobne. A určite jej to aj muselo liezť na nervy. Vôbec by ma neprekvapovalo, keby po tom prvom dni mala všetkých svojich pravnúčat plné zuby a už by jej stačili aspoň do Vianoc iba fotky. Ja sama som mala chuť nastúpiť na prvé lietadlo spať do Anglicka.

Postupne sa to však zlepšovalo. Občas Ivuši ešte preplo, ale väčšinu dňa sme sa obišli bez hysákov. Statočne to s nami zvládla aj moja babka.

Pravdupovediac po čom túžia ženy, na túto odpoveď som fundovaná aspoň sama za seba a napísala som o tom vo svojej knižôčke LEN TAK.
Uvedomila som si ,že po sobote si môžem dovoliť napísať aj o malinkej túžbe niektorých mužov. Alebo aspoň o túžbe toho môjho. Jóóój , nemajte boja môžu to čítať aj deti.
Takže ja mám doma veľké šťastie. Polovičku čo neskutočne rád varí. Mňa a ako myslím ani každú ženu ,ktorá musí.... no veď viete keď musíte tak sa Vám nechcééééééé .
Môj muž / a vážne myslím že muži sú v tomto ohľade nadanejší,aj moj tata keď uvaril guláš ,tak to bolo umelecké dielo a oranžové fľaky od neho a jeho zmľasknutia som mala aj na chrbte/ rád varí.

Piekol v živote svoj druhý ,,koláč,,. Čo koláč , zákusok ktorý by mohol konkurovať najsamlepšej cukrárke na svete/ alebo aspoň na Slovensku/.

PS: piekol ich aj preto, lebo náš mladší syn ich miluje ,a oboch nás riadne nasr....dilo ,že cena za ktorú ich ponúkajú je už tak vysoká akoby používali na pocukrenie miesto práškového cukru čistý kokaín.
PS: inak šli sme pred tým pečením na nákup, bolo tam veľa veľa položiek, vravím mu o bože to bude ,,ťažký nákup,, a prvú položku kvasnice som podvedome prečítala ako kolajnice...fakt ťažký nákup.