Byť mamou je určite ten najvzrušujúcejší zážitok na svete. Nebudem mať ani celých 22, keď porodím to najmilovanejšie dieťa na svete. Nikdy vo svojom živote som nevkladala do nikoho tak veľké nádeje a lásku ako od prvého momentu do môjho vytúženého synčeka Samka. S jeho otcom sme dokonalá dvojica. Spolu nám nechýba nič. Fungujeme ako dlhoroční partneri a pritom sme spolu ani nie dva roky. Viete ako je to, keď spoznáte spriaznenú dušu...

Od prvého momentu ako sme zistili, že budeme rodičmi sa nám od základu zmenil život. Nikdy som nevidela v nikoho očiach toľko radosti a lásky ako v očiach mojej drahej polovičky. A odvtedy je to ešte krajšie. Vstáva so mnou zakaždým, keď mi treba v noci na wc, prežíva so mnou každú radosť a starosť, nosí mi jesť do postele o 4:00 ráno, rozpráva sa s bruškom a hladká ho, objíma ma a drží za ruku kým zaspím. Jednoducho je to anjel v ľudskej podobe a ja som nevýslovne hrdá, že čakám syna práve s ním. 

Navždy mu budem vďačná za príležitosť byť matkou a aj keby sa v budúcnosti čokoľvek odohralo (čas predsa prináša rôzne situácie, aj keď verím tomu, že spolu budeme navždy), stále to bude otec môjho dieťaťa a muž, ktorého som vo svojom živote milovala najviac. 

Samko je to najvytúženejšie bábätko na svete. Istú dobu sa nám nedarilo, no nakoniec to malo šťastný koniec. 23.3.2017 som sa dozvedela, že budem mamou. Vtedy meral len niečo cez 2 centimetre a ešte mu na ultrazvuku nebilo srdiečko, no bol tam a v tej chvíli sa mi zmenil život. A každým ďalším mesiacom sa menil viac a viac. Patrím medzi ten typ žien, ktorá má rada poriadok, usporiadanosť a perfekcionizmus. Preto som začala s prípravou výbavičky hneď na začiatku. Jasné, že som počúvala reči o tom, ako by sa nemalo nakupovať do troch mesiacov, prípadne dokým nepocítim pohyby, ale ja tvrdohlavec, som samozrejme neposlúchla. A ako malý v brušku rástol, ja som postupne kupovala  všetko, čo bude potrebovať na prvé mesiace svojho života. Približne v dvadsiatompiatom týždni som tak mala nakúpené úplne všetko a ďalej som si tehotenstvo užívala už len s pocitom, že mi ostávajú približne tri mesiace, aby som to všetko oprala a požehlila. 

Momentálne som začala dvadsiatydeviaty týždeň a netrpezlivo čakám na pondelok - na kontrolu po piatich týždňoch. Pochopiteľne sa toho za ten čas veľa zmenilo. Začala som pociťovať nižší tlak, sem-tam ma potrápi bolesť v podbrušku, nevyhla som sa ani výtoku a niekedy sa stresujem, keď má malý v brušku párty ako malý tanečník. Sú to možno úplne prirodzené veci a ja aj napriek tomu stále stresujem a bojím sa o neho viac ako o  svoj život. Naposledy (31.7.2017) vážil 514 gramov a meral od temena po zadoček 20 centimetrov. Určite vyrástol a zosilnel, keďže cítim každé jeho pomrvenie. 

Samuel je to najväčšie šťastie v mojom živote a nič si neprajem viac, než to, aby tých 83 dní do pôrodu prebehlo čo najskôr, aby už bol v mojom náručí. ❤

......Nakoniec sa Petrovi podarilo Adelu vytiahnuť z mora. Doplával s ňou na breh a poskytol jej prvú pomoc, žiaľ nedarilo sa mu Adelu prebrať, a tak rýchlo zavolal záchranku. Sanitka ju odviezla do nemocnice a tam sa im podarilo prebrať ju k životu a stabilizovať. Peter celú noc premýšľal čo asi je  s tou ženou, ktorá sa topila v mori. Keďže nepoznal jej meno a nevedel ani , do ktorej nemocnice ju odviezli, nevedel zistiť v akom stave je a či to vôbec prežila. Celú noc prebdel , a hlavou sa mu plietli myšlienky čo sa stalo, či to bola nehoda alebo pokus o samovraždu. Na nájdený lístok úplne zabudol. Adela sa medzitým v nemocnici prebrala,a nevedela kde sa nachádza. Hneď požiadala sestričku aby si mohla zavolať. Keď zavolala sestre , bola v šoku a okamžite bežala za ňou. Adela ani netušila, kto ju zachránil. Po pár dňoch pobudnutia v nemocnici ju prepustili, a odporučili ďalšiu liečbu u odborného lekára. Medzi tým sa Peter vrátil späť na Slovensko,ale stále sa trápil myšlienkami nad Adelou. Ona spolu so sestrou pobudli v Španielsku ešte niekoľko dní, no Adela sa už chcela vrátiť domov. No najviac jej bolo ľúto, že si neurobila fotografie všetkého čo chcela,ale aspoň pochopila že jej život je dôležitejší než to ,že ju Daniel podviedol s najlepšou kamarátkou. Po návrate na Slovensko, sa Adela aj naďalej venovala svojej práci. Bol piatok 13:00 keď jej zazvonil telefón. Adela: Prosím

Na druhej strane: Dobrý deň, hovorím prosím s Adelou Markó?

A: Áno, to som ja.

NDS: Volám Vám ohľadne fotenia. Videla som vaše fotografie na internete a veľmi ma zaujali, chcela som sa opýtať,či by ste nemali voľný termín a nenafotili náš futbalový tým do nového kalendára.

Adela súhlasila a s pani si dohodla termín, kedy sa môže fotenie uskutočniť. Peter kamarátom z týmu vyrozprával príhodu zo Španielska, a tí mu vôbec neverili. Opísal im Adelu, ako jednu mladú krásnu ženu, a oni sa z neho smiali, a strieľali si z neho. V tom za nimi prišla Marianna aby im oznámila , že budúcu sobotu idú fotiť nový kalendár.........

Som super rodič.

Odkedy som sa stala matkou (stále tomu slovu tak nejak neviem prísť na chuť, ja a matka? Nepomýlili ste si náhodou dvere??) pomerne dosť šokujúco ma to uviedlo do úplne iného sveta. Ten šokujúco iný svet by vystál na samotnú knihu (nič nové pod slnkom, ostatne), ale nechcem pokaziť moment prekvapenia ženám, ktoré dieťa ešte len čakajú – tak sa budem venovať iba tomu, čo ma zarazilo úplne najviac.

A tým je mamičkovské hejtovanie. Nikto totiž nedokáže hejtovať matku tak, ako iná matka. Seriózne, ani obstarožné tety so zaručene osvedčenými radami, ako z vášho nevychovaného spratka vytĺcť anjelské kučierky a dúhu miesto hovienka, sa nechytajú. Internet je plný matiek hejtujúcich iné matky, v podstate za úplne všetko od nevinného nastreľovania náušníc až po extrémne ťažké útoky na zdravie vo forme palaciniek s nutelou či Brumíka.

Kedysi som si tiež myslela, že všetko robím najlepšie. Ohľadom výchovy samozrejme, napríklad také háčkovanie mi vôbec nejde, a na kurzoch šitia si moju maminu raz zavolala naša učiteľka, aby taktne zistila, či náhodou nemám poruchu zraku (samozrejme že mám. Fakt. Prisámvačku!) No a časom som zistila že naozaj robím všetko najlepšie.

HA! To ste nečakali, že? Ale naozaj. Nie som síce dokonalá matka (zase to slovo!), robím čo sa dá. Často o sebe pochybujem. Sem tam (rozumej každý deň) mám chuť vystreliť vlastné dieťa na Mesiac. Na mesiac. Po hodine mi začne chýbať a noc bez nej si zatiaľ neviem predstaviť, je to proste mamin cecek, takže je jasné, že za to môže ona, a nie ja, lebo ja som strašne nezávislá a vôbec.

Každopádne, za dva roky matkovania som si zažila všeličo, ale poučovanie o tom, ako iní ľudia vedia lepšie, ako ja, ako vychovať moje dieťa, to je proste stále BEST of the BEST. A tak som po čase dospela k vlastnému logickému záveru – som jedinečná, úžasná, a všetko robím najlepšie. Síce nie každý deň, ale tak vo všeobecnosti určite. Pokiaľ vám to neznie ako logický záver, vysvetlím.