Osud nám zobral nášho milovaného syna. Nastalo obdobie temna. Môj život nemal zmysel ani smer. Nebrala som ohľad ani na dcérku, ktorá ma veľmi potrebovala. Nemala som silu ďalej žiť. Smútok ma celú pohltil až do poslednej bunky v tele. K smútku sa pridal hnev a beznádej. To všetko krásne čo sme spolu zažili, všetky spomienky, smiech, dotyky a život ako taký zmizol nenávratne v čiernej diere. Akoby niekto zobral čarovný prútik a všetko čo bolo doteraz zmizlo a neostalo nič len prázdno. Pre mňa všetko zomrelo a zostala len tma, ktorá ma požierala a ja som nemala silu sa brániť. Dostala som sa do stavu keď som všetko odmietala a to aj lásku dcérky a manžela. Myslela som si, že si ju nezaslúžim, obviňovala som sa zo všetkého čo sa stalo, čo sa mohlo stať a čo sa nestalo. Nenávidela som ráno keď som sa zobudila a noc keď som si vyčerpaná smútkom líhala. Chcela som odísť za synom, nemohla som bez neho žiť. Takže láska až za hrob. Až vtedy som si uvedomila, že potrebujem pomoc. Nemohla som ublížiť dcérke a manželovi svojim odchodom. Keby som sa vzdala, sklamala by som nášho syna. Nikdy nič nevzdal a so všetkým zápasil, vždy napredoval, hľadal lepšiu cestu, lepší svet. Dával nám silu a nádej aj keď ochorel. Chcel žiť a užívať si život naplno.

Tak som si začala hľadať pomoc a v Plamienku som ju našla. Rozhodla som sa pre niekoho kto má skúsenosti s ranami osudu a neodradila ma ani vzdialenosť na druhom konci republiky. Bez podpory manžela by som to asi nezvládla, vždy pri mne stál a podporoval ma. Na prvé stretnutie som išla s obavami. Nevedela som čo mám očakávať a či to má zmysel. No po stretnutí zo mňa niečo opadlo a cítila som sa ľahšie. Plamienok sa postaral aj o moju dcérku a ukázal mi cestu ktorou sa dá kráčať. Každým stretnutím krôčik po krôčiku sa mi dostalo pomoci na ďalšej ceste môjho života s krížom. Najprv som sa musela naučiť postarať sa o seba. Umyť sa, najesť, vyspať, obliecť a iné veci ktoré boli predtým bežné no stali sa nezvládnuteľné. Nedokázala som ísť sama nakúpiť ani nič vybaviť. Mala som tendenciu si všetko vyčítať a obviňovať sa. Každé sedenie ma posúvalo ďalej. Postupne som si začala všímať svet okolo seba. Naša záhrada sa stala mojou oázou pokoja. Zeleň ma upokojovala a prinášala harmóniu. Svoju myseľ som dokázala odpútať aj vďaka kráse prírody. Boli to drobné radosti, ktoré mi prinášali nachvíľu úľavu. Dokázala som sa tešiť z dcérky z jej úspechov a jej radostí. S Plamienkom som sa vrátila k činnostiam, ktoré mi robili radosť pred stratou. Neprestala som tancovať aj zato som Plamienku vďačná. Na tréningu si moja duša aj telo oddýchne, nachvíľu nerozmýšľam o ničom a sústredím sa len na tanec. Výčitky ma postupne prestali sprevádzať. Uvedomila som si, že môj syn ma ľúbil a nechcel aby som trpela, nechcel aby niekto z nás trpel. Láska k nemu tu zostala. Nezmizla, stále tu je a je jej toľko, že sa dá krájať. Dnes nemyslím len na stratu milovaného ale aj to aký skvelý a úžasný život sme mali s našim synom. Čo všetko úžasné sme spolu zažili, koľko lásky sme dostali. Okamihy radosti mi prináša aj vedomie, že bol s nami šťastný, jeho neodolateľný šibalský úsmev ma aj dnes dostane do kolien.

My sme len získali, obohatil náš život a urobil ho skvelým a nezabudnuteľným. To všetko za taký krátky čas, to sa niekomu nepodarí za dva životy. Plamienok mi pomohol vidieť to čo by som sama nedokázala vidieť v objatí smútku. Nevravím, že sa mi po líci neskotúľa slza, alebo, že neprepadnem zúfalému plaču. Ale viem a verím, že mi bude lepšie a slnko svieti aj pre mňa. Môžem smútiť ale môžem sa aj smiať a tešiť zo života.

Plamienok mi nepomohol len so smútkom a bolesťou, ale naučil ma aj ako žiť sama so sebou a vyrovnať sa s rôznymi etapami života a tým skvalitnil život aj mojim najbližším. Zato vďačím ,,mojej“ terapeutke Katke, ktorá ma celou cestou sprevádzala. S Plamienkom sme prešli kus cesty a ja sa budem snažiť nešliapnuť vedľa a keď sa to stane Plamienok je tu aj pre mňa. Za veľa vďačím aj mojej úžasnej rodine a mojim úžasným sestrám, ktoré mi pomohli v najťažších chvíľach života a vždy stoja pri mne. Bez nich by to bola oveľa náročnejšia cesta. Sú mojou prvou pomocou.

Pani M.

Keď už ste prežili ranné nevoľnosti a nadštandardne intímny vzťah so záchodmi v širokom okolí. Keď ste si už zvykli, že vy "skorovegetariánka" sa po večeroch kŕmite tlačenkou a domácou slaninou, či naopak z mäsožravca sa stal fanúšik ľahkých šalátov.  Keď si už muž zvykol, že ho v priebehu 5 minút posielate cvičiť a vzápätí po ňom hystericky kričíte, že či to myslí vážne, že vás chce nechať doma samú. Potom príde úľava, mierumilovný druhý trimester. Máte pocit, že môžete byť tehotná navždy. 

A potom sa začnú objavovať. Pokožka vás slabo šteklí, svrbí, máte ju jemnučkú, napnutú a vyhladenú ako detskú prdelku. Výjdete zo sprchy a v zaparenom zrkadle zbadáte prvú, takmer neviditeľnú čiaročku - striu - postrach tehotných.

Čo sú to strie a prečo vznikajú?

Strie alebo aj "pajazvičky" sú pruhy atrofickej a zvrásnenej kože. Spočiatku sa javia ako lineárne ružovobledé ranky, ktoré sa postupne vyvíjajú do mierne stiahnutých bielych jazvičiek.

Vytvárajú sa najčastejšie na bruchu, bokoch, na prsiach či v oblasti kĺbov. Ich vznik zostáva neobjasnený. Svoju úlohu v deštrukcii a úbytku kolagénových a elastických vlákien pokožky hrá v prvom rade genetika a v prípade tehotenstva predovšetkým mechanická námaha pri rýchlom zvyšovaní váhy a teda aj telesných proporcií. Z toho istého dôvodu sa môžu objaviť aj pri prudkom raste v puberte, priberaní ako takom, pri intenzívnom naberaní svalovej hmoty ale aj pri endokrinologických ochoreniach.

Dá sa im predchádzať?