Časť III

Dýcha sám...

    Ešte pred pár hodinami bol napojený na umelú ventiláciu. Pumpa sa hýbala hore a dole, poháňala vzduch do jeho telíčka. Teraz tu leží bez tej hrubej hadice. Ostala len malá maska na tvári, ktorá slúžila ako kyslíková podpora. Zlatíčko moje. Pery sa mi zvlnili do jemného úsmevu a oči sa mi zaliali slzami. Boli to slzy radosti.

    Otočila som sa za hlasom a konečne som nabrala odvahu pýtať sa. Pýtať sa čo znamenajú slová, ktoré mi lekár práve oznámil. Čo sú všetky tie prístroje, pumpy, prečo má zavedené drôty až k srdiečku, prečo operácia trvala tak dlho...Mala som milión otázok a na všetky som chcela odpoveď.

    Lekár si ma posadil a začal rozprávať. Ticho som sedela, počúvala a horúce slzy mi stekali po lícach. Chlapček môj malý, bojuj! Rozprával pomaly, už to nebol ten frajer. Z jeho hlasu bolo cítiť súcit a pokoru. Sám presne nerozumel ako je možné, že začal dýchať sám. Operácia prebiehala podľa plánu, nedošlo k žiadnym problémom a svoju časť zvládol podľa očakávaní. Keď už bolo srdiečko opravené a zostalo to najjednoduchšie, uzavrieť hrudník, nastali komplikácie. Zrazu všetko začalo zlyhávať, odišiel im na operačnom stole. Snažili sa ho oživiť no nedarilo sa. Dostal elektrošoky priamo na srdce, cez otvorený hrudník. Sklonil hlavu a takmer nečujne povedal: „Neveril som, že prežije, neveril som, že ho znova naštartujeme, neveril som ale robil som všetko, čo bolo v mojich silách...“ Nerozumel, čo sa stalo, pretože všetko šlo hladko. S malou dušičkou ho previezli z operačnej sály, pretože nevedeli povedať koľko bude žiť. Okrem umelej ventilácie mali pre neho nachystaný špeciálny prístroj, celkové napojenie do umelého spánku, ak to bude potrebné. Počítali sa minúty, sledovali jeho stav a stále sa rozhodovali, či ho už napojiť alebo nie. Lekár chcel počkať do večera, dať mu šancu zabojovať a urobil to najlepšie, čo mohol.

Stal sa zázrak, naozaj zázrak. I lekár sa vyjadril, že nevie ako je to možné, ale je tomu naozaj rád. Nikto mi nič nepovedal, nechceli robiť závery skôr, ako budú sami vedieť.

    Len ja som si všimla ako sa všetky do jedného snažíme oklamať samé seba, že materstvo je úžasné?              

    Celý ten sebaklam začal, keď som otehotnela. Bola som celá natešená, veď je to to najkrajšie obdobie v živote, bude vo mne rásť moje vytúžené bábätko, budem mať krásne okrúhle bruško a tvár mi bude žiariť šťastím.. Docvaklo mi to pri prvom objatí záchodovej misy. Túto situáciu som síce už dobre poznala, avšak pred tým jej predchádzalo zopár hodín bujarej zábavy. Teraz už žiadna zábava. Naopak, von som prestala chodiť, lebo hlava mi padala už po večerníčku a popíjať džúsik s hlúčikom podgurážených kamarátov zrazu nebolo to pravé orechové. Navyše, s rastúcim bruškom na mňa aj v nefajčiarskom s fľašou minerálky, všetci pozerali ako na mimozemšťana. Niektorí ma podporili obdivom, že aj napriek tehotenstvu nesedím doma, niektorí sa ma pýtali, či to ešte zvládam. A ja som nechápala, prečo by som nezvládla sedieť a piť vodu, veď to som sa naučila už vo veku niekoľkých mesiacov a ani vtedy to ľuďom neprišlo až také čudné. Pri niektorých akciách sa so mnou proste už ani rátať nemohlo, všade sa fajčilo, ani hluk sa mi už nezdal pre bábätko veľmi vhodný a tak som postupne zostávala stále viac sedieť sama doma. V kombinácii s prívalom tehotenských hormónov, v ktorom som sa priam topila, som sa cítila strašne opustená a nepodstatná. Väčšinu dňa som buď revala, alebo nadávala ešte aj na to, že vyšlo slnko. Alebo oboje naraz.. A to okrúhle bruško? Okrúhla som bola celá! Stal sa zo mňa slon. Pribrala som 21 kíl a zadýchala som sa aj po ceste na záchod, na ktorý som sa mohla rovno presťahovať. Z tváre mi žiarili akurát vyrážky a nikdy by som si ani len nevedela predstaviť ako veľmi sa budem tešiť na pôrod.

    Teraz sedím s mobilom v ruke, listujem si fotky z toho obdobia a mám úsmev na tvári. Myslíte, že je tam nejaká fotka, kde som unavená ako kôň a celá sivá, zelená, vyhádzaná? Myslíte, že som si odfotila moje obrovské nohy so safalátkami miesto prstov? Mám snáď nejakú fotku po prerevanej noci, kedy som sa cítila opustená? Nie. Na všetkých fotkách som, vyškerená, nastajlovaná (prípadne vyfotošopovaná), šťastne otŕčam bruško, ktoré na fotke vôbec nevyzerá také ťažké a nemotorné. Teraz tu sedím s tým mobilom a čudujem sa, prečo som si toto pekné obdobie viac neužila. Vzápätí neverím vlastným ušiam, že tomuto obdobiu zrazu hovorím „pekné“.

    Ale tým to všetko nekončí. Práveže to celé len začína. Tešila som sa na pôrod? Po 12 hodinách kontrakcií som sa ho už nevedela dočkať! Ešte som netušila, čo všetko ma potom čaká. Bola som presvedčená, že po pôrode budem chcieť byť s mojim bábätkom a starať sa oň. Aká je to len hlúposť, že mi ho po pôrode zoberú. No, musím úprimne priznať, že som bola rada, že môžem ležať a aspoň trochu si zdriemnuť. Keď poobede prišiel manžel a ponáhľal sa za sestričkami, aby nám už malú konečne priniesli, nenápadne som ho ešte zdržovala. Ale na druhú stranu som sa už nevedela dočkať, ako si ju objímem a ako ju budem kojiť. Veru, nikto mi nepovedal, že kojenie bolí, že mi popraskajú bradavky a vôbec, že to bude obrovský boj a najbližšie týždne jeden z mnohých dôvodov prečo zas a stále revem. Na tie nekonečné štyri dni na šestonedelí ani radšej nebudem spomínať. Myslela som, že tam tie sestričky vyvraždím a keď bola malá na 3. deň stále dosť žltá, revala som, lebo som bola presvedčená, že tam budem musieť byť dlhšie. Rady o tom, že mám spať vždy keď spí malá, som si vzala k srdcu a fakt som sa snažila oddýchnuť si. Poučila som sa už po tom, ako som pri pôrode nespala celú noc a o 9. ráno, keď už išlo do tuhého, mala som dosť. Malá ma veru nebudila, novorodenec spí fakt veľa, ale vždy keď som si ľahla, dovalila sa nejaká sestrička milujúca svoju prácu, alebo doktorka, alebo aspoň upratovačka. Každý samozrejme nechal dvere dokorán, aby k nám do izby lepšie doliehal plač ostatných bábätiek, keď už tie naše spia. Zaštopkaná ako ponožka som mala celkom problém zliezť zas z tej vysokej nemocničnej postele a odťapkať sa k dverám, aby som ich zas zavrela.

    Utrpenie v nemocnici skončilo a začalo to domáce. Trápenie s rozbehnutím kojenia som už spomínala, ale vytrvala som a aj bolesť chvalabohu zmizla. Prvé noci boli fakt masaker. Nevedela som ako to utíšiť, keď to revalo, nevedela som prečo to reve, vstávať každé 2-3 hodiny, niekedy nespať celú noc, okrem toho som stále nebola OK ani ja sama a tá lemra lenivá veľa mňa v posteli si kľudne spí! Nemožný chlap, ani nakojiť to dieťa nevie! Všetko je len na mne a on si nerušene spí. Asi najťažšia noc bola keď som z naliatych pŕs dostala horúčky. V jednom sa mi spravila krásna bolestivá hrča, za noc som vymenila 4 prepotené pyžamá a vkuse som sa triasla zimou. A nemohla som sa ani vyspať, lebo bábätko ma potrebuje. Keď nie je hladné, tak reve aspoň len tak, aby sa vedelo, že je tu, aby som ho objímala a natriasala po celom byte, celú noc. Muž by mi s ňou aj pomohol, ale chudáčik nemohol. Musel ísť zapiť dcéru, aby bola zdravá. Keby ochorela, v živote si to neodpustí! A tak chudák nemohol pomáhať večer, lebo sa chystal von, v noci, lebo bol v meste a potom ani cez deň, lebo sa musel vyspať. Veď bol celú noc hore. Vôbec nechápem ako som to všetko dokázala prežiť. A ako to dokázala prežiť naša dcéra. A vlastne aj ako dokázal môj muž prežiť moje hysterické záchvaty. Proste sme museli nejak prežiť, deň za dňom. Ani neviem, či je to už lepšie, alebo sme si skôr len zvykli.

    Stále je to celé len, ona celý deň reve, ja už neviem čo s ňou, zase sa celá pogrcala, ona stále grcia, ona nenávidí kočík, ja už s ňou nikam nejdem, veď len reve, zas ju bolí bruško, ja už nevládzem. Nevládzem a rútim sa niekoľkokrát do týždňa. Možno niekedy revem častejšie ako to dieťa. Keď ju nosím po byte v šatke a kolíšem ju, niekedy sa ukolíšem skôr ako ona. Pospím si už aj po stojačky. Niekedy vyzerám vážne ako smrť, niekedy by som si z chlpov na nohách už aj vrkôčiky plietla. Keby bolo kedy, keby sa mi ju podarilo uložiť do postieľky. Materstvo je hrozná vec, plná bolesti a neskutočnej únavy.

Aktualizácia: Recenzie na tieto mega chutné koláčiky slovenskej značky CROCCO od MINIT Slovakia nájdete v tomto fóre. 

---

Predstavte si, že je sobota poobede, s rodinkou relaxujete a dostanete chuť na niečo sladké. Prehľadáte celý byt a nikde ani kúsok čokolády. Manžel začne vymýšľať s krémešmi a cheesecakeami, no na vypekanie nemáte ani chuť ani náladu.

Chcelo by to niečo, čo je vždy poruke, niečo rýchle, niečo, čo sa len tak nepokazí a chutí výborne a chrumkavo. A mohli by vám pomôcť aj deti bez zbytočného výbuchu v kuchyni.

A presne takéto chutné a rýchle pochúťky budete s nami môcť otestovať!

Čo testujeme