Skvelý článok - rozhovor s hematologičkou na tému príčin potratov, chudokrvnosti, o tom , že nie je vždy len o nedostatku železa , ale aj vitamínov B a kopec iných zaujímavých informácií.

Čo patrí k indíciám, že niečo nie je s krvou v poriadku? Ako prvá mi na um prichádza únava.

Zmeny v krvnom obraze sa môžu prejavovať rôzne, podľa toho, o aké zmeny ktorých krviniek sa jedná. Indíciou toho, že niečo v krvnom obraze nie je v poriadku, môže byť naozaj únavový syndróm, napríklad pri anémii (chudokrvnosti), ale môže to byť aj prejav zvýšenej chorobnosti – pacient je stále chorý, užíva antibiotiká, môže mať buď málo bielych krviniek alebo naopak veľa, niektorú z chronických leukémií a takisto krvácavé prejavy. Ak sa mu tvoria modriny, môže mať znížený počet doštičiek.

Anémia vzniká len z deficitu železa?

Nie každá anémia, hoci u žien najčastejšie áno. Môže vzniknúť aj z deficitu iných stavebných látok – vitamínu B12, B6, chýbať môže kyselina listová, rôzne minerálne látky. Druhov anémií je veľa. Pacienti majú chronické ochorenia pečene alebo obličiek, autoimunitné, zápalové, reumatoidné ochorenie, kde je anémia ako sprievodná známka, avšak tá sa naopak nelieči železom. Je veľmi dôležité anémiu diagnosticky zaradiť, od toho sa potom odvíja liečba a tá nie je pri každom type anémie rovnaká.

Väčšinu vašich pacientov tvoria ženy, ktoré prišli o bábätko. Často zistíte hematologickú príčinu?

...Tá slávna veta, ktorá v každej dlhodobej snažilke prebudí driemajúceho Tepeša s chúťkami naraziť samozvaného filozofa na poriadne ostrý kôl. Lebo veď čo môže byť vľúdnejšia útecha, než povedať frustrovanej žene, že na to (ešte) nemá? Hlavne vo svete, kde každé tretie tehotenstvo končí umelým prerušením a kde sú asociálne milovníčky alkoholu plodnejšie od jabloňového sadu? „Nie ste pripravení“ je teda úplne logickým záverom. 😀

Či by sme sa však rozčuľovali, alebo to brali žoviálne,  čas plynul, paradoxne, rýchlo aj pomaly . Keď bolo treba čakať, odrátavať dni a nádejať sa, vtedy sa vliekol neskutočne. No na druhej strane, ani sme sa nenazdali a máme na krku 30tku a 40tku a naše plány, že v tomto veku už budeme mať „odrodené“, sme museli pozmeniť, lebo akosi sa nám zatiaľ ani nepodarilo začať.

S pribúdajúcimi neúspešnými pokusmi o počatie a liečbou, ktorá príliš nezabrala, sa stále častejšie dostávala na pretras téma adopcie. Priznávam, že prvé úvahy neboli idylické... lebo hoci s mužom ani nie sme z tej istej krajiny, obaja sme počuli takmer totožné hororové príbehy ktoré sa stali „len toj u susedov“. Scenár je asi takýto: Mladí, atraktívni ľudia si vzali sirôtku z domova, dali jej lásku, peniaze, pozornosť, budúcnosť...aby ich neskôr dotyčný démon v koži dieťaťa, okradol, pozabíjal a telá aj s domom podpálil. (Namiesto spálenia môže byť aj zakopanie v záhrade, hodenie do jazera...doplňte si rôzne desivé konce podľa vlastného vkusu.) Filmov s podobnou tematikou  je tiež viac než dosť a iróniou osudu, jeden taký sme pozerali úplne na začiatku vzťahu. Doteraz si spomínam na Tomicin zhrozený výkrik: „Jeb*te! Šak to psychopatické dievčisko je vlastne stará rašpľa!“ 😀

No keď sme odsunuli bokom prvotný závoj mystiky, zistili sme, že v skutočnosti poznáme aj naozajstné adoptívne rodinky a hoci niektoré z detí nie sú práve kandidáti na nobelovú cenu za posluch, nie sú v ničom ani trošku horšie od tých biologických a rodičia nie sú v ničom ani trošku nešťastnejší než tí, ktorým bolo dopriate bábo si splodiť.  

Naše presvedčenie dozrievalo, až sme pocítili, že to naozaj obaja chceme. A hoci som to tu odbila jednou vetou, nešlo o žiadne rýchlokvasené rozhodnutie, ale o proces, ktorý trval roky a zabral nekonečné hodiny rozdumovania. Pomaly sme začali gúgliť a zhrabúvať informácie. Ja z takého praktického hľadiska – na koho sa obrátiť, kde hľadať, aké papiere zohnať...mužíka zas potiahli (od otca zdedené) dramatické gény a podchvíľou mi čítal články o tom, aký je chorvátsky adopčný systém otrasný, ako tí zo Zadru čakali roky, ako pani XX musela podplatiť úradníčku a potom to už šlo, ako manželský pár „Hentovići“ začal vybavovať  dieťa v Zimbabwe a mali ho doma rýchlejšie, než ich susedia „Tamtovići“, ktorí čakali na lokálnom úrade v Zágrebe... atď 😀

Keď sme už pri tých génoch...Čim sme si boli istejší cestou, po ktorej sme sa rozhodli kráčať, tým otvorenejšie sme sa o našu radosť začali deliť s najbližším okolím. A.. žiadne búrlivé reakcie nenastali...teda minimálne, kým sme nespomenuli, že do rodiny by sme radi prijali Rómčiatko.