Myslím, že žiadna iná skupina občanov nemusí dennodenne tak tvrdo vyjednávať svoje hranice ako práve my, matky. Dobre, možno ešte kolumbijský premiér, čo sa tam už polstoročie naťahuje s tými povstalcami z pralesa. Ale potom už fakt nikto. Minule som trikrát v priebehu dňa dostala otázku, či Matúš už pije čajíky, od troch rôznych ľudí. Keby som bola trochu konšpiračnejšie založená, už v tom vidím spiknutie čajoloby. O hraniciach sa veľa hovorí v súvislosti s výchovou detí, ako im ich nastaviť, aby nám neskákali po hlave. Matúš ešte nevie skákať, takže si môžem dopriať luxus venovať sa svojim hraniciam. Tým, ktoré sú pravidelne atakované zvonku – Prečo si ho nenaučíš lepšie spinkať? Nie je mu zima? Ty mu fakt dávaš mäso? Myslím, že nemusím pokračovať, všetky vieme.

Akoby malé dieťa bolo súčasťou verejného majetku, každý sa cíti povinný chrániť ho, bez ohľadu na tú, ktorá ho porodila. Zámer je to určite niekde v prvopočiatku pekný, ale zriedka zrealizovaný tak, aby sa neublížilo matke. Najkrehkejšia vec tu totiž nie je dieťa, ktoré neumrie, ak sa udrie, ak zje omrvinku zo zeme, ak nedostane ponožky alebo čajík... Najkrehkejšia je sebadôvera matky. Nielenže má tú najťažšiu úlohu zo všetkých, ešte musí aj brániť svoj malý svet, práve pred tými, ktorí by mali byť tichou podporou a k dispozícii len vtedy, ak ich požiada.

Patent na takéto starostlivé otázky majú svokry. Vždy som si predstavovala, že s tou svojou budem mať pekný vzťah – spoločne nákupy, kávičky... Prehrávala som si v hlave magický obraz toho, ako mi v izbe zaliatej slnkom hladká bruško a podáva dupačky, ktoré ešte kedysi nosil môj muž a teraz bude jej vnúča. Bola som presvedčená, že vtipy o svokrách sú len hnusný stereotyp, ktorý treba prekonať. A potom sme sa spoznali.

Určite poznáte tie knižky, ako sa konštruktívne hádať, ako byť asertívna, ako efektívne komunikovať s okolím. Niektoré z týchto populárnych prístupov vychádzajú zo šikovnej teórie psychológa Carla Rogersa. V začiatku svojej kariéry pracoval s problémovou mládežou. Neviem, akú mal svokru, ale mne toto na úvod stačí. Podľa neho na efektívne medziľudské vzťahy potrebujeme tri veci, áno, len tri, žiadna finta v tom nie je.

Prvou je empatia, snaha vcítiť sa do toho druhého. Nie také, že ja som to zažila, presne viem, ako ti je. Ozajstná empatia je oslobodenie sa od vlastných pocitov a názorov, čo by mal ten druhý robiť. Predstavenie si seba samej v jej pozícii, s jej zážitkami, skúsenosťami, postojmi. Je to ťažké, no pomôže nám to porozumieť tomu, prečo niekto robí to, čo robí. A keď rozumieme, prečo niekto robí to, čo robí, ten konkrétny konflikt nám ublíži menej. Urobíme si teraz také cvičenie. Zavrite si oči a predstavte si samy seba v koži svojej svokry. Aj v tej nemožnej kvetovanej blúzke? Áno, aj v tej. Takže, vypiplala som si toho svojho chlapca, a že to nebolo jednoduché, a teraz tu sedí a roztopene sa díva na tú cudziu ženu. Pekná, štíhla, dobre zarába. No hej, mne ostalo brucho po deťoch a kariéru som robiť nemohla, po materskej ma už nevzali do tej roboty, ktorú som mala rada, tak mi muž vybavil u nich v závode. Ona krúti nosom nad pečeným kurčaťom, ktoré mal on vždy tak rád, vraj také neje, môj syn sa na mňa ospravedlňujúco pozerá, mami, my sme teraz vegetariáni... Obed prehrmí, vraciam nedojedené kurča do pece, mladí odchádzajú, že teraz nebudú mať čas, ale cez leto by sa možno zastavili. Dvere buchnú, pozerám z okna, ešte včera sa tu bicykloval po dvore... Môžete otvoriť oči.

Druhou vecou je akceptácia, prijatie. Rogers bol humanista, nie že by iní psychológovia neboli, on proste úprimne z celého srdca veril, že ľudia sa snažia najlepšie ako vedia. Tvrdil, že všetkých musíme brať takých, akí sú. Ľudia nerobia iným zle preto, že chcú (ak teda nie sú psychicky chorí), oni skrátka možno inak nevedia. Moja svokra vyrastala v tieni obľúbenejšej, úspešnej a spoločenskej staršej sestry. Vydala sa mladá a celý život prežila v jednom dome s vlastnou svokrou, prísnou ženou. Len zriedka ju počúvali a jej názor sa nebral vážne. Myslím, že preto nikdy nič nehovorí otvorene, a nikdy na nič nereaguje úprimne, ale len tak formálne. Taká komunikácia po povrchu, ľudia sa na seba dívajú, slová prúdia z oboch strán, no dialóg to nie je, jasný pane. Ona skrátka mala smolu, že sa to inak nenaučila. Taká je a ja to nezmením, hráme s kartami, čo máme. Verím, že sa snaží, chcela by, no možno sa bojí niekoho k sebe pustiť, možno jej kedysi ublížili, lebo bola príliš otvorená, určite to však nerobí preto, aby nevesta milostivá mala o čom vypisovať blogy.

Milé mamičky,

dostala som skvelú príležitosť zúčastniť sa víkendu s CURAPROXom. Pokúsim sa Vám priblížiť dojmy z tejto akcie, aj keď slovami sa to celkom nedá. Pravda je však taká, že podobný či rovnaký víkend, by som dopriala každej mamičke.

Keď mi prišiel prvý mail s rozpisom akcie, tak som sa na to zostala pozerať s vyvalenými očami. Prednášky, diskusie, ale čo ma dostalo, bol praktický nácvik čistenia. Fúú, čo si pod tým predstaviť? Akože budeme stáť nad umývadlom a čistiť si zuby? No poviem vám, že mi hlavou lietali všelijaké myšlienky.

No v deň odchodu som sadla s malou dušičkou do auta a vyrazila smer Demänovská dolina, hotel Družba v Jasnej. Už aj počasie nás varovalo, že ideme do iného sveta.

Všade za rohom Veľká noc, len tam Vianoce. Už to nás asi malo varovať, že odteraz bude všetko iné. No nič, poďme sa ubytovať a čakať na 19-stu hodinu, kedy bolo pre nás pripravené privítanie a večera. Na stole nás čakali taštičky s vecami pre naše detičky, pekne podľa veku, ktoré sa naučíme používať pri čistení zúbkov tých našich pokladov.

Schválne budem hovoriť o tom, že sme sa učili čistiť zuby, nie umývať. Umývali sme ich doteraz.