Posledných pár dní ma prenasledujú spomienky, niektoré staršie, iné mladšie, niektoré príjemné, iné menej.

25.3.2012 bol deň, kedy som mala posledný menzes a termín pôrodu vyrátaný na Vianoce, žiaľ, niekto zhora to celé zariadil inak a vianočné bábätko odletelo k anjelom.

V ten istý deň o tri roky neskôr som pocítila v brušku prvé pohyby môjho synčeka. Neplánovaného, náhodne zoslaného k nám. Vedela som, že budem tehotná, snáď druhý deň po osudnej noci, nechcela som, netešila som sa, bála som sa, ALE s postupujúcimi týždňami sa to vo mne celé zlomilo a ten najväčší zlom bol práve v tento deň, v Deň počatého dieťaťa, kedy mi môj malý bezbranný chlapček dal najavo, že je mu u mňa dobre a pošteklil ma v brušku (kopancom sa to nazvať nedá), bola som práve v kostole a až mi slza vyšla. Bože, vďaka, že si mi ho poslal, že je tu s nami a robí náš svet krajším.

No a ďalší zlomový bod je s dátumom zajtrajším, 4.4.2013 som tu smútila, že v roku 2013 už mamou nebudem, keďže zas sa mrcha dostavila. Na moje veľké prekvapenie som však otehotnela, a hoci termín bol na január 2014, naša princezná prišla ešte pred Vianocami 2013 a spravila z nás rodinu, bábika moja.

Každý večer, keď idem spať a pozerám na tie moje poklady, ďakujem Bohu, že ich mám, že sa o nich môžem starať, že som zdravá ja i oni, že môžu chodiť, vidieť, počuť a že ich môžem učiť spoznávať svet, milovať ľudí, zvieratá i prírodu a zároveň prosím, nech to tak ostane aj naďalej a nech sa mi z nich podarí vychovať dobrých, slušných, milujúcich, úctivých, empatických, pracovitých ľudí. Naozaj je to náročné, držte mi palce. 

Otvorím časopis, zapnem televízor, surfujem po internete... Kamkoľvek pozriem, vidím samé dokonalé tváre. Muži, ženy v produktívnom či dokonca zrelom veku, s pleťou jemnou ako čerstvo narodené bábätko, bez jedinej vrásky, dokonca ani tej mimickej, s hustými riasami siahajúcimi po koniec čerstvo vytetovaného obočia, s perami veľkými ako po včelom uštipnutí a oslnivým holywoodskym úsmevom... Dokonalá fotka podčiarknutá strohými vetami o tom, ako je prirodzené starnúť do krásy. Vlastne, lepšie vôbec nestarnúť a v najlepšom prípade toto slovo v spojení s ľuďmi ani nepoužívať.

Áno, toto je trend dnešnej doby. Prirodzenosť sa už nenosí... Už nám nestačia len kozmetické prípravky, protivráskové krémy, predlžujúce špirály, ceruzky na obočie a iné vychytávky, ktoré tu i tam zakryli nejakú drobnú nedokonalosť a naopak podčiarkli a vyzdvihli prednosti, ktoré nám nadelila sama príroda. Teraz tu máme lasery, skalpely, injekcie... Tie vyriešia každý nedostatok. Vadí vám vráska uprostred čela? Tenké pery? Alebo máte pocit, že vaša brada by mohla byť štíhlejšia? Nech sa páči, ľahnite si, tuto kúsok ukrojíme, tam natiahneme, doplníme, zašijeme... Bude z vás nový človek, celkom iný, tzv. človek umelý. A nech sa akokoľvek snažíte samého seba presvedčiť o tom, že ste to stále vy, vo vnútri viete, že je to len sebaklam. Že stále máte po štyridsiatke či päťdesiatke, že zvyšok vášho tela už mladší nebude, že vaša kondička už nie je rovnaká, ako ked ste mali dvadsať a ten sused, čo vám zakaždým pošliape čerstvo umytú chodbu, vás neznáša stále rovnako.

Prečo si teda skrývame tváre za dokonalé masky, keď na živote je krásna práve tá jeho rozmanitosť? Tónovi sa páčia Anetine pehy a Renáte zas imponuje Jožov krivý nos. Diana si Fera vybrala kvôli rozkošným jamkám v lícach a Tibor sa zamiloval do Jany s veľkým zadkom a malými prsiami. Krása jej totiž natoľko subjektívna, že aj tak sa nikdy nebudete páčiť všetkým rovnako. Nech sa akokoľvek budete snažiť oklamať čas, vaše biologické hodiny budú ukrajovať minúty, hodiny i dni z vášho života naďalej.

Prečo vlastne vynakladáme toľko úsilia na to, aby sme sa podobali na niekoho iného, napr. na celkom cudzieho človeka z titulky časopisu? Prečo si myslíme, že len tak môžeme dosiahnuť šťastie, úspech a ľudia nás budú mať radšej? Prečo by sme sa mali za svoj vek hanbiť?

Veď tie desiatky vrások či vačky pod očami, ktoré zdobia tváre našich starých rodičov, z módy aj tak nikdy nevyjdú. Sú spomienkami na ich dlhý, prácou a starosťami poznačený život. A takých ja budem vždy obdivovať. Toto sú pre mňa ľudia, ktorí starnú s gráciou, pretože sa nehanbia za to, kým sú.  

Charakter sa totiž aj tak preoperovať nedá....