Ahojte, dámy,

je posledný deň mesiaca a my sa lúčime s Ambasádorkou Bory Mall, Majkou - @lili007. Bude oficiálne Ambasádorka do 4. apríla a viem o tom, že ešte pripravuje ďalšiu súťaž! 🙂

Ambasádorkou nebola dlho, no to s väčším nasadením vás sprevádzala týmto obľúbeným nákupným centrom. 

Majka, ďakujeme za túto výbornú spoluprácu, ktorá nás bavila od prvého dňa. Bory Mall sú síce  hneď za rohom, no ty si nám ich priniesla ešte bližšie, vďaka nadšeniu, kreativite a dobrým tipom. Odteraz, vždy, keď budem vstupovať do Borov, budem mať pocit, že sa idem stretnúť so známou alebo kamoškou.

Majka, prajem ti všetko dobré, nech sa ti darí a nech stále okolo seba šíriš takú dobrú energiu.

Všetci ti ďakujeme,

Milé fanúšičky Bory Mall. S ľútosťou Vám musím oznámiť, že moje pôsobenie v pozícii ambasádorky naplnilo svoju úlohu a pomaly končí. Bola to skvelá skúsenosť plná zážitkov a poznatkov, ktoré si navždy uchovám a ďakujem za poctu nazývať sa ambasádorkou, ktorá mi bola dopriata. Verím, že som naplnila Vaše očakávania pri sprevádzaní skupinou a poskytla zopár zaujímavostí zo života v Bory Mall. 

Aby ste však nesmútili mám dobré správy. Skupina "Bory Mall, kde si nákupy užijú aj deti" zostane naďalej aktívna a zdieľať svoje zážitky či objavy z Bory Mall môžeme spolu naďalej. Teším sa na Vaše príspevky, fotky a informácie ale aj na to ako napríklad spolu v lete vyrazíme na kávu či sa stretneme pri letných výpredajoch. Ak si lajknete môj blog budem Vás určite informovať o rôznych novinkách či akciách aj z Bory Mall, ktoré sú bližšie než si myslíte. V tomto roku totiž Bory Mall chystá skutočne veľa zaujímavých podujatí a noviniek, preto nezabudnite sledovať čo je nové a dajte o tom vedieť ostatným.

S láskou Vaša Mária

#borymall #niecokonciniecozacina 

Starec sa za tých niekoľko dní ešte väčšmi zhrbil a opadol, len mu oči svietili. Na novú cestu životom si vzal so sebou aj svoju knihu, ktorú si kedy-tedy pritískal k prsiam, akoby sa bál, žeby neprišiel aj o tú...

Loď sa vzďalovala z prístavu, za sebou nechávala spenené more a rozhojdávala všetky člny v prístave. Na ich provách posedávali čajky a striehli na príležitosť, kedy si budú môcť z rybárskych lodí uchmatnúť zvyšky. Starec si povzdychol, na jeho tvári bolo vidieť únavu. Zatvoril oči a pokúšal sa utriediť si myšlienky. Len nerád opúšťal miesto, ktoré mu poskytlo útočisko. Život mu pripravil neskutočné množstvo nástrah a prekvapení. Myslel si, že práve táto odľahlá časť zeme sa stane jeho posledným odpočinkom. Nevládal ďalej. Bol na pokraji svojich fyzických schopností, pribúdajúce roky mu vyrývali na čelo ďalšie a ďalšie vrásky, strácal silu. Bude to dlhá a úmorná cesta. Lietadlom by to trvalo niekoľko hodín, ale vojnové zranenia mu nedovoľovali letieť. Bude mať dosť času dôkladne o všetkom porozmýšľať. Loď ho odvážala do domoviny. Do vlasti, odkiaľ odišiel ako mladý chlapec bojovať za lepší svet. Odchádzal plný otázok a pochybností. Uvedomoval si, že opúšťa všetko, čo mu je drahé. No celé tie roky nenašiel odvahu vrátiť sa. Teraz prišiel čas návratu ku svojim koreňom. A navyše, musí zistiť, či jeho dávna láska ešte žije. Ešte aspoň raz ju vidieť... Jej poézia, ktorú zvieral v rukách v podobe útlej knižky, mu pripomenula city, ktoré ku nej prechovával. Ich cesty sa rozišli na celých 60 rokov. Jeho povolali k vojsku. Ona si založila rodinu, nebolo cesty späť. Preto sa nevrátil, ale nechal sa najímať do cudzích krajín, aby vo vojnovom besnení zabudol na svoj žiaľ. Podarilo sa - vykoreniť sa z domova, vytesniť svoje myšlienky a bojovať len o holý život. Pud sebazáchovy mu nedovoľoval poddávať sa, akoby zázrakom vždy prežil.

V rukách držal jej básne. Venované jemu, Antonimu. Nemal o nich potuchy, no zrazu boli tu. Osud? Volanie? Náhoda? Náhoda si s ním celý život zahrávala, skúšala ho, čo vydrží. Bola jeho osudom, Moira nepoznala zľutovanie. Skúšala jeho vôľu, trpezlivosť, pokoru. Zrážala ho na kolená, búšila mu do spánkov. Vždy víťazila, nepoznala prehry. A teraz mu dala jasné znamenie: „Choď!“ Knihu na ostrov priniesol neznámy cudzinec. Nehovoril veľa, akiste tiež mnoho prežil. Požiadal starca o jedlo a nocľah. Nemal sa čím odplatiť, nechal mu však pri lôžku túto knihu. Boli to ľúbostné verše, na niektoré z nich si spomínal z listov z mladosti. Niektoré boli napísané neskôr, no predsa boli určené jemu. Ach, keby to bol vedel skôr! Ako by sa odvíjal jeho život? Určite by bol oveľa pokojnejší a šťastnejší.

Zrazu precitol, studený vietor mu šľahal do tváre, musel sa ísť skryť. Vodný živel rozpútal divadlo. Akoby chcel Poseidón predviesť svoju silu. Voda bičovala loď, rýchlo sa stmievalo, blížila sa búrka. Starec sa uchýlil do svojej kajuty, jeho myšlienky boli rovnako nepokojné ako more. Videl už veľa búrok, strach nepociťoval. Obával sa však toho, čo ho čaká po príchode domov. Mal pocit, že zabudol svoj rodný jazyk, no básne ho presvedčili o opaku. Starec od únavy zaspal. Zobudil sa skoro ráno, more bolo relatívne pokojné. Stopy po búrke boli viditeľné. Paluba bola mokrá a šmykľavá. Napriek tomu sa dažďom všetko prečistilo. Obloha sa farbila do modra, východ slnka sľuboval nový začiatok. Rovnako aj starcove myšlienky nabrali iný smer. Bol zmierený so svojím životom. Ak je na konci cesta domov, potom to malo zmysel.

Po plavbe trvajúcej niekoľko dní loď zakotvila v prístave. Starec zobral svoj kufor, jedinú výbavu, ktorú pri sebe mal. Knihu si vložil do vrecka kabáta. Jeho rodné mesto bolo od prístavu vzdialené niekoľko hodín autobusom. Rozhodol sa pokračovať v ceste vlakom. Len čo sa usadil, prisadol si k nemu iný starý muž.

„S dovolením?“ opýtal sa, keď s námahou vykladal svoju tašku do batožinového priestoru nad sedadlo. „Vyzeráte, že cestujete zďaleka, alebo sa mýlim?“ ozval sa zadychčane.