Posledný januárový deň vláda schválila tzv. jasličkový zákon. Táto novela zákona o sociálnych službách, ktorá je v legislatívnom procese už od augusta, prešla v pôvodnom znení aj napriek prezidentovmu vetu a petíci. Do platnosti vstúpi prvého marca tohto roku.

Mnoho mamičiek je zmätených a kladie si otázku, či sa tieto zmeny dotknú aj ich rodín. V nasledujúcich riadkoch si zhrnieme najzásadnejšie zmeny, ktoré tzv. jasličkový zákon prináša.

Nepracujete, neštudujete? Starajte sa o dieťa sami!

Nový zákon upravuje fakt, kto môže dať dieťa do jaslí a kto nie. Vláda chce tak zosúladiť rodinný a pracovný život. Do jasličiek môže umiestniť svoje dieťa ten rodič, ktorý sa pripravuje na povolanie štúdiom na strednej škole alebo vysokej škole, pripravuje na trh práce alebo vykonáva aktivity spojené so vstupom alebo s návratom na trh práce alebo vykonáva zárobkovú činnosť.

Predstavme si modelovú situáciu. Čakáte onedlho prírastok do rodiny, staršie dvojročné dieťa je šikovné, aj má rado detský kolektív aj cítite, že by mu socializácia prospela. Máte však smolu.

Našli ste si super prácu, ale na dnes tak obľúbenú živnosť, nie ste povinne dôchodkovo poistená? Môžete na ňu zabudnúť. Vaše dieťa nemá v jasliach čo hľadať.

Už počas tehotenstva som rozmýšľala o tom, čo všetko si zaobstarám - či už pre seba alebo pre svoje bábätko, aby sa nám “zjednodušil” alebo len spríjemnil náš spoločný život. Jednoducho, čím by som potrebovala doplniť domácnosť.  Tých vecí je mnoho. Veď už len bábätko treba obliecť, okúpať, nakŕmiť a to sa častokrát bez nových vecí, ktoré doteraz v domácnosti neboli, nezaobíde.

Tiež som stále premýšľala, ako bude vyzerať detská izbička a do čoho sa oplatí investovať, alebo čoho je lepšie sa vzdať, lebo to nie je až taká dôležitá vec. Ale ešte pred narodením dcérky som prišla na to, že s utrácaním peňazí to nebude až také ťažké… 

Mne sa podarilo počas tehotenstva pribrať skoro 17 kíl a skoro všetko to išlo do bruška, ktoré bolo už v 4. mesiaci celkom pekne vidieť. Taktiež som bola zvyknutá nosiť obtiahnuté veci, či blúzky alebo kabáty a nosiť vyššie opätky. Takže prvé investície išli do oblečenia ako nohavice, tričká, svetre, podprsenky, pyžamo, ale aj pohodlné topánky na zimu, aby som sa čo najskôr a najpohodlnejšie mohla obuť bez pomoci druhých.

V tomto článku ale nechcem písať o všetkých veciach, ktoré mamička môže využiť, resp. ktoré potrebuje, (vanička na kúpanie, postieľka…) ale chcem sa sústrediť skôr na veci, pri ktorých kúpe som zvažovala, či danú vec budem využívať, alebo či pôjde len o môj rozmar. A keďže má dcérka 8 mesiacov, zatiaľ neviem, aké veci sa zídu pre väčšie bábätko. 🙂 

Prvou vecou, ktorej kúpu vôbec neľutujem, je tehotenský vankúš s dutým vláknom. Najprv som si hovorila, že je to zbytočnosť alebo že si kúpim nejaký lacnejší vankúš, lebo vyhodiť len 30 euro za vankúš sa mi zdalo veľa. Nakoniec som to dostala ako darček od rodičov, ale rozhodne neboli ich peniaze vyhodené do vzduchu. V tehotenstve som mala už asi od 4. mesiaca problémy s chrbticou a dosť ťažko sa mi spalo až do pôrodu. Vďaka tomuto vankúšu  sa to dalo prežívať príjemnejšie. Dokonca aj manžel lepšie spával, lebo som si konečne počas spánku prestala na neho vykladať nohy.

Po pôrode sa vankúš stal mojím veľkým pomocníkom počas dojčenia a používam ho tak dodnes (dcérka má 8 mesiacov). Musím podotknúť, že som mala možnosť vyskúšať aj vankúš vyplnený guľôčkami, ale to bola jedna veľká katastrofa. Poťah na vankúš bol elastický a keď som naň položila bábätko, guľôčky sa jednoducho rozostúpili a dieťatko bolo položené vlastne len na poťahu - bez výplne, a teda vôbec nebolo vyvýšené, aby bolo bližšie k prsníku.

Za oknom fučí studený zimný vietor a ja ležím v posteli. Práve som sa prevalila ako tatranský medveď, na druhý bok s vidinou slastného leňošenia a v tom...

CRRRRRRN....CRRRRRRNNNN...CCCCCRRRRNNNNN......

Zvonenie telefónu je neodbitné a tak vystrčím ruku z pod periny a zodvihnem: "Prosím?" 

"Dobrý deň. Sme spoločnosť ABC a máme pre vás výhodnú ponuku, ktorú v tomto chladnom počasí nemôžete odmietnuť. Práve teraz máme, len pre vás, výhodnú ponuku. Celkom zdarma vám pošleme balanie piatich kusov hrejivých bambusových ponožiek."

Ani som sa poriadne neprebrala a telefonistka sa už pýtala na veľkosť mojich nôh. To hádam nie je pravda. Dúfam, že ešte snívam...

--------------------------------------------------------------------------------------------------------

Možno sa niekto bude smiať, iný sa bude diviť. Ale áno. Som šťastná a hrdá, že som slovenka a žijem na Slovensku...  A to nie hocikde, ale ďaleko v kraji vychádzajúceho slnka na samom východe našej republiky.

Viete, mala som možnosť žiť vo svete. Niekoľko mesiacov som pracovala v Londýne, niekoľko pracovala ako stážistka v Prahe v eventovej spoločnosti a pracovala som aj vo veľkých mestách na Slovensku. A áno vďaka svojmu zameraniu na marketing som si myslela, že budem pracovať a žiť minimálne v metropole východného slovenska v Košičiach, alebo budem musieť ísť ďalej. 

Šťastie mi však spadlo do dlaní a to priamo na úrade práce v mojom rodnom meste. A tak sa stalo, že som začala pracovať pre malú rodinnú firmu, z ktorej sa časom aj vďaka mojej práci vyvinula medzinárodná firma s viac ako 50timi e-shopmi v momentálne 13tich krajinách Európy. A pokiaľ viem, rastieme ďalej. Minulý rok síce bezo mňa, keďže som na materskej, ale čoskoro sa vrátim späť. 

Rozhodnutie zostať som však nevidela v nečakanom úspechu spoločnosti. Bolo za tým niečo viac. Jedným z dôvodov bolo, prekvapivo, stretnutie s mojím manželom. Veď čo by to bolo za happy story bez lásky. Rozhodnutie zostať sme však urobili spoločne, a to aj navzdory tomu, že sme zvažovali možné presťahovanie sa za prácou do veľkých miest.

Manžel nenavštívil a nežil na toľkých miestach ako ja, a preto ho aj lákali možné nové dobrodružstvá, ale ja som si z ciest priniesla len zhon a nervozitu. Doma som našla pokoj, svoje miesto, bezpečie. Neťahalo ma to viac do sveta, kde sa každý naháňa za kariérou, kde sa ešte len v 30tke rozmýšľa nad sobášom a dieťa prichádza na rad až po tomto veku. Každý má svoje prirority a ja som si v danom čase musela vybrať.

Vybrala som si. Vybrala som si rodný kraj, domov, rodinu a šťastie z toho čo mám. Nepotrebujem výlety do Dubaja a nákupy v Londýne. Neťahalo ma robiť au pair v Amerike zatiaľ čo som doma vyštudovala Univerzitu. Chcela som si niečo vybudovať tu a a s hrdosťou tak ukázať svetu, že sa má čo učiť, a že šťastie máme častokrát pod nosom.