Irena.

„Ja mu dám Honzu, kreténovi jednému nevyvinutému!“ Obracala som sa vo svojom pomyselnom hrobe pri slovách, ktoré vypúšťal. Keď som sa trochu upokojila, škodoradostne som sa usmiala. Nech si nemyslí, že so mnou vybabral. Som zvedavá, ako sa budú tváriť vyšetrovatelia, keď sa dozvedia o Ondrejovi. Začalo to presne pred rokom. Tiež tiesne po dušičkách. Asi to je nejaké magické obdobie, v ktorom ľuďom hrabe väčšmi, než obvykle. Inak si to neviem vysvetliť. V utorok doobeda som strážila čertov a anjelikov odpočívajúcich na škôlkárskych lehátkach. Nudila som sa. Fyzicky božeuchovaj, doma som mala roboty ako na kostole. Ale chýbal mi vnútorný impulz. Taký, čo núti ľudí zo seba niečo vydolovať, urobiť sa lepšími. Chýbala mi zmena. Na starom počítači, na ktorom sme sa obvykle prihlasovali na obed, som zapla internet. Služby si striedam so staršou kolegyňou, ktorá nemá paru, aké možnosti skrýva malá modrá ikona. www.pokec.sk, naťukala som ukazovákom do klávesnice. Milo strávil nejeden večer vysedávajúc pri zánovnom notebooku, ktorý som mu kúpila, aby nemusel písať práce do školy u spolužiakov. Stačilo mi priniesť vyžehlené tričká a nenápadne nakuknúť cez synovo plece. Neskôr nám domov priniesol frajerku Katku, dievča s obrovskými očami, chuďučkú ako latka a skromnú ako môj učiteľský plat. Hneď mi bola sympatická. Keď som pri miešaní segedínskeho gulášu od nej sondovala, ako sa to zoznámila s mojím hanblivým Milom, zalial jej rumenec, keď priznala, že cez internet. Žoviálne som mávla rukou nad úprimným priznaním, nech si mladí nemyslia, že som starou korytnačkou, ktorá bude svojho syna posielať s dychovou hudbou na vohľady. Kráčam s dobou a nebojím sa technológií. Škoda len, že prídem o veľa. Nebudem na Milovej stužkovej, ktorá bude o dva týždne. Dám ruku do ohňa, že starému to vyfučalo z gebule.

Milan upratoval. Započúvala som sa do rytmického šúchania mopu po kuchynskom linoleu, na ktorom určite ostanú šmuhy, pretože ho ani nenapadlo vymeniť špinavú vodu za čistú. Spomenula som si na inzerát, ktorý som narýchlo skoncipovala.

„Vôbec nič nehľadám. Ani manžela, ani sponzora, ani milenca, ani mladého šušňa, ktorý trpí nereálnymi erotickými snami. Mám záujem vymeniť si pár slov, bez vedľajších úmyslov. Nechcem vedieť tvoje meno, ani bydlisko. Stačí, keď ukážeš, že myslíš aj na niečo iné, než na chladené pivo, sex a futbalové zápasy. Som ako orech. Navonok možno tvrdá, no stačí ho otvoriť a objavíš to, čo očiam býva ukryté. Zuna.“

Podpísala som sa ako Nevesta hôľ, postava, ktorá mi bola literárne najbližšie. Už len ten, kto príde na to, že to nie je meno pre psa, získa u mňa body navyše. Nemohla som však čakať na odpoveď. Zobudil sa Mojžiš, chlapčiatko, s doživotnou traumou zo svojho biblického mena.

„Pančelka, mne sa už nechce spať!“ zahlásilo tenučkým hlasom. Nič mi neostávalo, len vypnúť počítač a potichu sa venovať malému chlapcovi, pretože keď sa zobudí jedno dieťa, zvyčajne z toho býva reťazová reakcia.