Daniel stál tam, kde sa predtým zhováral s Leonou a hľadel na cestu, kade utekala. Vedel, že to zoberie zle. Obával sa tohto okamihu, ale niečo v jeho vnútri mu hovorilo, že bolo načase skoncovať s tým klamstvom. Urobil si to sám a teraz musel čeliť následkom. Rozhodol sa, že pôjde za ňou. Nechcel ju nechať samú, keď uvidel, že vošla do džungle. Má nárok na hnev, nenávisť, odsúdenie, ale radšej nech je v bezpečí. Nejako zvláštne mu na nej záležalo. V jeho srdci stále kraľovala Jadyn, ale obrovskú náklonnosť cítil aj k Leone. Nevedel to definovať, ale táto cesta zmenila jeho pohľad na ženy. A začalo to práve ňou. Ako pomaly kráčal, dažďové kvapky mu padali na hlavu a do tváre. Boli jemné a teplé ako sprcha, ktorú v tejto situácii potreboval. Bol odhodlaný dostať ju do bezpečia aj za cenu, že si vypočuje spŕšku nepríjemností na jeho osobu. Predsa len by to bola pravda. Bol sebecký, povrchný, egocentrický a bezohľadný. Až teraz, keď mu Boh dal to správne zrkadlo, to spoznával. Porobil tak veľa zlých rozhodnutí a prešľapov, že by to nespočítal ani na prstoch obidvoch rúk. Viedol hrozný život. Mohol by za to viniť svojho otca, ale bolo by to detinské. Za svoje rozhodnutia si mohol iba on sám. A je rozhodnutý brať za to následky. Je ten správny čas na prebudenie.

„Vďaka ti, Bože, že si mi dal tú milosť!“ zakričal do dažďa.

Pri všetkom tom rozjímaní si nevšimol, že už vošiel do džungle. Rozhliadal sa. Dážď zjemnel, keďže stromy tu boli hustejšie. Čakal, že ju nájde niekde opretú o strom, hneď tu nazačiatku. Nebolo však po nej ani stopy.

„Bože, tak teraz raď, čo mám robiť?“

Leona stŕpnuto stála a takmer ani nedýchala. Tie ruky ju zovierali tak pevne, že nemohla urobiť ani krok. Netušila ako ďaleko ju odšúchal od miesta, kde bola naposledy, ale snažila sa dostatočne protestovať. Potom zastal. Nevedela, čo teraz nastane, ale dúfala, že urobí nejakú chybu, aby tú osobu nejako kopla a ona mohla aspoň zakričať. Nič také sa však nestalo. Musel to byť veľmi silný muž, lebo jeho sila bola naozaj až bolestne mocná. Mala mozog tak obalený strachom, že nevedela pokojne uvažovať. Začala prosiť Ježiša, aby niečo urobil. Čokoľvek. Nič ju nenapadalo, len takáto krátka, tichá prosba. Potom to prišlo. Niečo za ním zašušťalo, on sa prestal sústrediť a povolil zovretie. Leona sa skoncentrovala a celou silou ho pohryzla do pravej ruky. Bol tak omráčený bolesťou, že Leona sa strhla a začala rýchlo utekať. Neobzerala sa. Nevedela či beží za ňou, ani kto to bol. Proste len bežala. Po chvíli ju napadlo kričať a z celej sily svojho hrdla volala o pomoc. Rýchlo dýchala. Ten beh a krik dokopy ju veľmi unavoval. Po lícach jej do toho začali stekať slzy. Slzy strachu. Snažila sa však sústrediť a načerpať všetku kondičku, ktorú nabrala každodenným behaním, keď bola ešte doma.

„Prosím, Bože, pomôž mi. Tak veľmi ťa teraz potrebujem. Pomôž mi!“ prosila polohlasne do ticha, ktoré džungľu obklopovalo.

Moje rodné mesto je pre mňa najkrajšie práve v tomto zimnom období. Keď sa 6.decembra rozosvieti a rozozvučí na námestí prvýkrát vianočný stromček a mesto je vyzdobené svetielkami. Tento anjel zdobí mesto len v tomto predvianočnom období.

Najznámejšou fontánou v meste je Fontána lásky, ktorá s nachádza na Námestí osloboditeľov pred mestským úradom. Na vysokom podstavci vo Fontáne lásky je súsošie Jar Zemplína, už od roku 1965.

Mestský úrad v Michalovciach.

Vo vnútri budovy sa nachádza najväčší Betlehem má dĺžku 5 metrov, šírku  2,10 metra a najvyššia postava 1,75 metra. Pán Igor Svítok zo Slovenských rekordov potvrdil, že ide o ustanovujúci slovenský rekord. Vyrobili žiaci základnej školy a tým vytvorili ustanovujúci rekord v stavbe betlehema z papiera technikou papierového pedigu. V betleheme boli vytvorené postavy Márie a Jozefa, Jezuliatko v jasličkách, anjel a tri ovečky. Súčasťou diela boli aj stromy zhotovené rovnakou technikou.

Pohľad cez mesto.

Nočná prechádzka s vianočnou atmosférou. V stánkoch cítiť vôňu vareného vína, punču, pečených gaštanov, karamelových jabĺk a iných dobrôt. Toto obdobie je pre mňa najvzácnejšie.