Takto krásne vyfarbuje naša Sofinka 🩷2 roky a 7 mesiacov , ešte sa naučiť kde aká farba ide 😂
Poradte prosim napenovac mlieka s ohrevom mlieka vhodny do umyvacky riadu.
Popripade s moznostou odlozenia nadoby do chladnicky. Zatial pozeram Lauben.
dik
Prosim o radu. Ako si nahodim do kalorickych tabuliek obed, ktorý si sama nevarím? Mám recept s gramazou a ostatnými údajmi.
Dobré ránko.
Zajtra ideme vybavovať prvý občiansky.
Viete mi poradiť čo všetko mať so sebou ?
Rodný list , to určite.
A ďalej? Hľadám občiansky bez tváre , všetky mám len ten čo potrebujem nie a nie nájsť 😆
Ďakujem 😘
Každá výzva, ktorú práve prechádzate, je súčasťou vašej cesty k väčšiemu šťastiu a naplneniu. Anjelské karty vám pripomínajú, že sila viery otvára dvere k novým možnostiam a nečakaným zázrakom.
Uvoľnite strach a pochybnosti, dôverujte svojmu vnútornému hlasu a nechajte lásku a svetlo viesť vaše kroky. S každým malým rozhodnutím, ktoré robíte s vierou, sa posúvate bližšie k životu, ktorý ste si vždy priali.
🌟 Verte v zázraky. Verte v seba. Veľké šťastné zmeny sú už na ceste. 🌟
Vo veku osemdesiatich štyroch rokov prijala telefonát, ktorý jej prevrátil život naruby.
Iris Apfel prežila desaťročia mimo oslňujúcej slávy. Spolu s manželom Karlom viedla textilnú spoločnosť Old World Weavers a podieľala sa na interiéroch najprestížnejších budov Spojených štátov — vrátane Bieleho domu počas pôsobenia deviatich prezidentov.
Jej skutočné umelecké dielo však nikdy nebolo podnikaním.
Viselo v jej šatníku.
Narodila sa roku 1921 v Queense, medzi dvoma svetmi: otec obchodoval so sklom a zrkadlami, matka vlastnila módny butik. Už ako dieťa cestovala za päť centov metrom na Manhattan, túlala sa po second handoch a starožitníctvach a zbierala predmety, ktoré sa jej prihovárali tichým, no neodolateľným hlasom.
A nikdy s tým neprestala.
Na svojich cestách po svete, pri hľadaní vzácnych textílií, kupovala to, čo iní prehliadali bez povšimnutia: kmeňové šperky zo severnej Afriky, vintage kúsky z parížskych blších trhov, bižutériu za pár dolárov vedľa predmetov v hodnote tisícov. Spájala ich bez ospravedlnenia — vrstvy náhrdelníkov na jej drobnej postave rástli, až sa menili na sochárske kompozície.
Nosila saká Dior spolu s drobnosťami z lacných obchodov. Zámerne kombinovala „nezlučiteľné“ farby, pretože práve napätie medzi nimi bolo pointou. Každý jej outfit porušoval pravidlá a vyslovoval jediné: štýl sa nedá kúpiť. Dá sa iba vytvoriť.
Módny priemysel si ju dlho nevšímal. Iris jednoducho žila tak, ako cítila.
A potom zazvonil telefón z Metropolitného múzea umenia v New Yorku.
Kurátor sa dopočul, že v meste žije žena s jednou z najpozoruhodnejších zbierok doplnkov v krajine. Keď sa iný projekt nečakane zrušil, prišiel nahliadnuť do jej šatníka — a ostal ohromený. Miestnosti naplnené dejinami módy. Každý kus vybraný s citom umelca.
Múzeum ju požiadalo, aby z jej osobného šatníka vznikla výstava.
Iris mala osemdesiatštyri rokov.
Výstava Rara Avis sa stala senzáciou. Žena s veľkými čiernymi okuliarmi, snehobielymi vlasmi a žiarivo červeným rúžom sa zrazu objavila všade. Stala sa prvým žijúcim človekom — nie módnou návrhárkou — ktorého odevy vystavilo Metropolitné múzeum.
Nevedeli ju zaradiť. Osemdesiatročná žena priťahovala viac pozornosti než modelky o desaťročia mladšie. Nepýtala si dovolenie. Nečakala na súhlas. Šesťdesiat rokov sa obliekala s absolútnou slobodou — a svet ju napokon dobehol.
Hovorila to jednoducho: módu si možno kúpiť. Štýl nie. Štýl si vyžaduje originalitu a odvahu. Je vpísaný v DNA.
O „klasickú krásu“ sa nikdy neusilovala. Otvorene priznala, že nikdy nebola a nebude „krásavicou“. No nezáležalo jej na tom — pretože mala niečo cennejšie. Mala štýl.
Jej filozofiu vystihovali štyri slová: viac je viac.
Náramky vrstvila tak, že jej ruky sotva vládali ich váhou. Textúry, farby, perie — všetko, čo by malo pôsobiť prehnane, z nej namiesto toho vyžarovalo silu. Jej obľúbená veta sa stala aj jej instagramovým mottom: More is more and less is a bore.
Sláva prišla neskoro — a už ju neopustila. Dokumentárny film v deväťdesiatich troch. Zmluva s modelingovou agentúrou v deväťdesiatich siedmich. Spolupráce so značkami po stovke. Takmer tri milióny sledovateľov na sociálnych sieťach.
Pracovala až do konca. Dôchodok označovala za najhorší možný scenár pre tvorivého človeka. Keď sa jej ako storočnej pýtali, čo ešte môže robiť, odpovedala s úsmevom: nehrá golf ani bridž. Rada pracuje.
S Karlom prežila šesťdesiatsedem rokov. Deti nemali — ich život napĺňali cesty a práca a Iris nechcela, aby ich potomkov vychovával niekto iný. Namiesto toho ovplyvnila milióny ľudí, ktorých nikdy osobne nestretla.
Mladým dala odvahu byť smelými.
Starším právo nezmiznúť.
Všetkým slobodu prestať sa ospravedlňovať za to, že zaberajú priestor.
Iris Apfel sa dožila sto dvoch rokov.
Osemdesiat rokov počúvala, aká „má byť“ móda, žena či staroba.
A potom dvadsať rokov dokazovala opak.
Tvorivosť nemá dátum spotreby.
Krása je omnoho širšia než normy.
A najradikálnejším činom je nezmenšovať sa pre pohodlie iných.
Stala sa tým, kým bola odjakživa.
Úplne. Bez ospravedlnenia. Nádherne sama sebou.
Prosim , komu vyberaki znamienka na krku.. ako ste to zvladli? Ako to robia ?
1/9 , @zuzanacoci , @lucyivo , @maria39, @myrca_m , @marci987, @nitranka03 , 2/9 @mata90 , @lucy8lucy , @krasota @23lussy23 @lubicagasparik 3/9 @janahladka , @kaciatko88 , @princeznasofi , @denisbg @cacka @sandra811 @mvis @mamina7070
4/9 @terezka1947, @tinka1601 , @originaltea , @juliankaaa @jamajkaback @susy5 @dorotkamoja 5/9 @juliaailuj1 @miskaamatko 6/9 @lenushka27 @jarusmischo 7/9 @skarabeus1111 @atunko , @zuzu9906, @marci987 @ivanna132 @lubka1508 8/9 @katka244 @gala 9/9 @elsinka29 , @snickers01 , @andy1985 @daniela87sk @ninabr @lienka175
Ahojte, v posledných pár dňoch mám hlavne v noci a po prebudení pocit mravcenia v rukách a nohách a tiež ako keby pocit triašky - zimnice.. Ale nie ke to taká klasická ako pri chorobe.. Určite zájdem aj za Dr., ak to bude ešte pretrvávať.. Neviete čo by to mohlo spôsobovať? Dakujem
Kysnuté uzlíky
Moja nočná 😇(občas ma moje povolanie baví🤣🤣🤣)
Košice 🌞aké máte počasie, ženy? Chystáme sa na výlet a bojujem s pubertou a jej výberom outfitu 😁 tak poraďte, prosím 😊
Z radojscu ho darujeme 🙏🏼🙈😀 isce
Semester v Taipei zacal
Aka som rada ze hraje sachy a nesedi na mobile. Cas straveny v kryte. Mam obavy ale on sa na nic nestazuje. Momentalne skola nie je. Je v hostovskej rodine kde maju safe room v dome. Ked tam dorazil po nevyspatej prvej noci hned zaspal poobede na 3 hodiny.
Myslela som, že trpezlivosť nie je moja silná stránka. Kým som nezačala skúšať makrónky 😆 stále nie sú dokonalé.. ale chutia úžasne 🤭
Ahojte 🙂 nájdem tu nejaké mamičky z Nitry ktore by mali záujem so mnou a s mojou 3 rocnou dcérou brázdiť ihriska alebo park? Ide o to že moja dcéra je jedináčik v rodine nemáme malé deti a keď ideme na ihrisko alebo do parku sama sa nudí s dospelákmi a nie vzdy tam je nejaká kamoska/ kamoš pre nu. Ako sa oteplieva vonku by bolo super najst nejakých partakov na zmrzlinu alebo len tak budem rada ak sa niekto ozve❤️
☀️
Ahojte nestihla som vybrat energosek peniaze. Splatnost je dnes. Neviete,ci sa to da este nejak zachranit?
Ahojte maminky syn 5 ročný kive sa mu dolný zúbok mám strach aby ho v spánku neprehltol je to nebezpečné,?
Zajtra už možno budeme kúriť🎊🥰
Človek, ktorý päť a pol roka niesol dejiny na vlastných pleciach
V roku 1906 sa jedna z najvznešenejších svätýň Anglicka — Winchesterská katedrála, staršia než osem storočí — ocitla na prahu zániku. Jej múry praskali, zo svorníkov počas bohoslužieb opadávali kamene a inžinieri vyriekli desivý ortieľ: bez okamžitého zásahu sa chrám nevyhnutne zrúti.
Príčina sa skrývala hlboko pod zemou. Základy, položené už v 11. storočí, spočívali na podmáčanej rašelinovej pôde — na pozostatkoch dávneho riečneho koryta. Po stáročia niesli ťarchu stavby mohutné dubové trámy, no čas ich neúprosne podlomil a drevo začalo podliehať hnilobe.
Inžinieri vedeli, čo je potrebné urobiť: nahradiť staré drevené podpery betónom.
Prekážkou však bola voda.
Každý výkop sa okamžite zaplavil. Čerpadlá zlyhávali. Bežné postupy sa ukázali ako bezmocné. Situácia si vyžadovala niečo výnimočné.
Zrodila sa myšlienka, takmer šialená vo svojej odvahe: ak nemožno vodu vysušiť, nech do nej vstúpi človek.
Tak sa objavil William Walker.
Nebol slávny. Nevyhľadával uznanie. Narodil sa roku 1869 a ako profesionálny potápač pracoval v prístavoch, dokoch i tuneloch — v ťažkej, nebezpečnej a takmer neviditeľnej službe. Keď ho na jar 1906 poslali do Winchesteru, považoval to za dočasné poverenie. Možno na rok.
Zotrval tam päť a pol roka.
Každé ráno si obliekal potápačský oblek vážiaci takmer deväťdesiat kilogramov. Samotná medená prilba mala približne dvadsaťsedem kilogramov. Vzduch mu privádzali hadicou z povrchu.
A potom sa ponoril — do absolútnej tmy.
Voda pod katedrálou bola kalná, presýtená rašelinou a bahnom. Viditeľnosť nulová. Nevidel ani vlastné ruky. Pracoval v hĺbke približne šiestich metrov, naslepo, v chlade, pod ťarchou tisícov ton kameňa nad hlavou.
Jeho úloha bola v teórii jednoduchá, v praxi takmer nemožná:
odstrániť zvyšky spráchniveného dreva;
ukladať betónové vrecia, bloky a tehly jednu za druhou presne na určené miesto, riadiac sa výlučne hmatom.
Jediná chyba mohla znamenať skazu celej katedrály.
Pod vodou trávil až šesť hodín denne. Počas prestávok si len odskrutkoval prilbu, najedol sa, zapálil si fajku — a znovu zostúpil do hlbín. Každý víkend prešiel na bicykli viac než sto kilometrov, aby uzrel rodinu, a v pondelok sa vracal späť.
Tak — mesiace.
Roky.
Keď boli práce v roku 1911 ukončené, čísla vyrážali dych:
25 800 vriec betónu
114 900 betónových blokov
900 000 tehál
Takmer milión tehál, uložených ručne, v temnote, pod vodou, jediným človekom.
Keď sa ho novinári opýtali, aké ťažké to bolo, Walker pokojne odpovedal:
„Nebola to ťažká práca. Len ju bolo treba robiť opatrne.“
Po dokončení podvodných prác sa vodu podarilo odčerpať a katedrála bola definitívne zachránená. V roku 1912 kráľ Juraj V. Walkera vyznamenal a noviny ho nazvali „potápačom, ktorý vlastnými rukami zachránil Winchesterskú katedrálu“.
A predsa jeho meno časom takmer upadlo do zabudnutia.
William Walker zomrel v roku 1918 počas pandémie španielskej chrípky vo veku štyridsaťdeväť rokov. Až po desaťročiach mu v katedrále postavili pamätník. Dnes sa jeho potápačská prilba uchováva vo Winchesterskej katedrále a na náhrobku sú vytesané prosté slová:
„Potápač, ktorý vlastnými rukami zachránil Winchesterskú katedrálu.“
Tento príbeh je o tichom hrdinstve.
O človeku, ktorý nežiada potlesk.
Ktorý jednoducho koná to, čo je nevyhnutné — deň čo deň, v temnote, s vedomím, že od jeho práce závisí niečo väčšie než on sám.
Dnes státisíce ľudí obdivujú krásu Winchesterskej katedrály, netušiac, že pod ich nohami spočíva takmer milión tehál uložených naslepo jediným človekom.
A možno práve to je najhlbšia podoba dedičstva:
práca vykonaná tak dokonale, že si ju nik nevšíma — no napriek tomu nesie svet.
⚠️ Text je historickou esejou, vychádzajúcou z verejne dostupných archívnych prameňov a publikácií o reštaurovaní Winchesterskej katedrály.
Dnešná večera, zajtrajší obed 🤤🥗💚🤎🙂🙂
