Hneváš sa? Uisťovanie

 Bol raz jeden urazený dom... Žartujem, korene toho určite siahajú oveľa hlbšie, než ten jeden dom. Vraj sa v každej rodine musí narodiť tá jedna dcéra, ktorá ponesie všetky generačné traumy, pozbiera sa z toho a pretne celý ten cirkus. Neviem kto je autorom ale celkom to na mňa sedí. Ba! Je to o mne. Mojim najväčším životným cieľom bolo vyplieniť pliagu z detstva vo forme naučeného správania aby sa nedostala k mojim deťom. Prvým krokom bolo uvedomenie si, druhým terapia a tretím krokom neustála práca nad sebou aby deti videli, že ich mama je šťastná a nemuseli znášať to čo ja. Obyčajná evolúcia človeka to čo robí skoro každý rodič, nič extra.

Už som veľakrát písala o mojich skúsenostiach z detstva, preto to nechcem znovu vyťahovať. Keď na to myslím, už necítim bolesť, necítim krivdu a dokonca smelo môžem povedať, že sa necítim nijak urazene ani že mám traumu. Telo si traumu pamätá a hlava si s ňou poradila. Zostane to so mnou dokonca života ako jazva na lakti. Nemám potrebu, aby mi svet niečo vrátil. Som hrdá na to kam som to dotiahla. Tvrdo som na tom pracovala a  nikdy sa nevzdávala. Niektorým také veci, ktoré som pochopila po rokoch boli dané do vienka ale nezávidím! Všetkým to zo srdca prajem. Proste som na seba hrdá, pretože môj štart bol niekde úplne inde. 

Niečo z toho domu mi ale stále ostalo hoci v malej forme. Uisťovanie sa či daná osoba je v pohode, či som náhodou niečo zle nepovedala a podobne. Niekedy to bolo neustále a iritovalo to hlavne mojich partnerov. Rozmýšľala som odkiaľ to mám. Vďaka terapii mi to však netrvalo dlho. 

Pamätám si dosť bežný stav z detstva. Čakala som akú mama bude mať náladu. Chodila som pod dverami, vyzerala z okna analyzovala jej tempo chôdze. Keď som videla, že jej kroky sú rýchle a dosť udiera pätami a k tomu prudko máva lakťami okolo tela... Bolo lepšie urobiť niečo čo ju poteší, aby som si to nemusela vyžrať. Mala som niekoľko stratégií. Zametanie, umývanie riadu, žehlenie pretože robenie si domácich úloh prinášalo najmenší efekt. Zvyčajne to pomáhalo. Hlavne neprekážať, kúpiť pivo a cigarety. Horšie bolo, keď celá moja snaha bola preč, lebo mi to predavačka nechcela predať (no šok :D). To bola šou a krok s trieskajúcimi pätami bol znovu tu. Potom tu boli dni, keď som niečo urobila. Dala by som vám nejaký príklad, ale ako môžete vidieť nepamätám si tie malichernosti. Prečo? Dieťa si zvyčajne pamätá iba efekt. Bitku, krik, zákaz a podobne. Keď som však urobila niečo, čo nebolo podľa jej predstáv nasledovali TICHÉ DNI. Urazenie ctihodnosti. Niekto by povedal, že vždy lepšie, než bitka či ďalšia rozbitá hračka. Škoda, že takéto trestanie trvalo aj týždeň. Dokázala nereagovať toľké dni na naše prosíkanie. Snáď si užívala aspoň ten poriadok, ktorý som robila sama lebo inak nemal žiaden zmysel. Prosila som, aby nám prepáčila hoci som často nevedela čo. Pamätám si vetu „mamka ja viem, že ty nás ľúbiš len sa tak tváriš“. Keby mi teraz jedno z mojich detí povedalo túto vetu zlomilo by mi to srdce. To bolo úbohé prosíkanie dožadovanie sa o tú lásku. Uisťovanie sa, že ma ešte ľúbi. Po týždni zbytočného ticha a smutného urazeného domu zvyčajne nastávala zmena. Bolo mi ľúto s vekom, že zmenu priniesol skôr ich sex, než naša snaha. Bolelo to náhle predstieranie, že sa nič nestalo. Vyvolalo to vo mne pocit „Môžem sa už tešiť? Nie, radšej počkám uistím sa, že to nepríde znovu“. Nemyslím, že nebola smutná a iba nás trestala, ale prečo ak trpíš tak to nechceš ukončiť? Samozrejme ak nám niekto ublíži je normálne cítiť sa zranene, ale je fajn povedať prečo. Ja tiež potrebujem občas čas a premyslieť si prečo ma to zabolelo. Zvyčajne to je aj tak o nás a naších nevyliečených ranách či komplexoch. Ale druhá osoba si zaslúži vedieť čo danú reakciu vyvolalo. Milujem argumenty a už viem prečo!  Pretože mi tak veľmi chýbali. Pretože jediné čo som vedela s istotou je, že bude ticho, že nie som dobrá dcéra a že si to budem musieť odmakať alebo čakať kým otec prevezme vedenie a posnaží sa inak.

Nebolo jednoduché vyjsť z takého „urazeného domu“ a mať nejaké vzťahy. Mala som taký vzor a podobné reakcie boli vo mne zakorenené už od mala. Nevyčítam si to, iba som rada, že som si to rýchlo všimla. Samozrejme nebol to až taký extrém ale urážanie a vzťahovačnosť to na mňa sedelo. Ale všimla som si, že keď používam túto stratégiu, tak ma kdesi v hĺbke dusí, že ja potrebujem vedieť prečo sa toto stalo. Postupne som sa snažila riešiť veci inak. Niečo prišlo terapiou, niečo v mojom živote zanechali muži. Vlastne od mužov (hlavne v práci) som sa naučila riešiť problémy tak, aby vymedzili pocity a ostali fakty. Malo to na mňa terapeutický vplyv.