Životospráva dieťaťa má priamy vplyv na jeho nálady, pozornosť a schopnosť učenia

Po téme dojčenia a zisťovania skutočnej súvislosti prieniku kofeínu do mlieka sa teraz posunieme v čase trošku ďalej a pozrieme sa na jeden z problémov, ktorý už rieši nie jeden rodič.

A teda, čo dať deťom na desiatu a uistiť sa tým, že je to zdravé a zabezpečujeme pre nich optimálnu výživu nielen pre zdravie, ale aj výkon.

Opäť by som zdôraznil fakt toho, že by nám nemalo ísť len o to, aby dieťa nebolo tlsté. Oveľa dôležitejšie je podľa mňa zamyslieť sa nad tým, ako pre neho zabezpečiť komplexnú efektívnu výživu, vďaka ktorej podporíme v prvom rade mozog a zabezpečíme správnu hormonálnu odozvu.

Rodičia = najväčší problém výživy detí?

Určite ste už čítali veľa článkov o zmene stravovacích návykov detí a riešení lepšej stravy na školách. Mnoho rodičov sa zaujíma, čo dieťa v škole dostane a spustili sa aj rôzne iniciatívy, pričom osobne poznám niekoľko svetlých príkladov dosť výrazného zlepšenia.

Simon sa preberá s ukrutnou bolesťou, ani nevedel, čo ho bolelo viac, ale asi celé telo. Nechcel však na sebe dať nič znať. Samantino fľočanie mu napovedalo, že niečo nie je v poriadku.
„Čo je?“, vyrukoval na ňu len čo sa s ťažkosťami posadil. Sedenie bolo pre neho sto krát horšie ako ležanie.
„Musíme do mesta, pre nejaké lieky,“ oznámila mu a tvárila sa, že ju jeho, akákoľvek, odpoveď nezaujíma. Ani sa nesnažil jej odporovať. Vedel, že ak jej to zakáže, zdrhne. A to nechcel, lebo by ju nemal pod dozorom. Bolesť ho presvedčila súhlasiť. Ale rozhodol sa ju ešte chvíľu pomotať po lese, kým aspoň nájdu pár ďalších tašiek, aby mali lepšiu výbavu.

Samanta založila malý oheň, aby príliš nedymil a neprezradil ich, ohrievala na ňom konzervy so zavarenou fazuľou. Aspoň niečo teplé do žalúdka, keď bola z rána vonku zima. Videla Michaela, ako sa v každej možnej chvíli pozerá na ňu. Ona ale vždy rýchlo obrátila zrak k malým plamienkom pred sebou. Simon, už určite niečo tušil. Zatiaľ vyčkával na tú správnu príležitosť. Chcela mu na to niečo povedať, nejako sa obhájiť, no nestihla. Hoci Simon nebol v najlepšej forme, vyvolal bitku s Michaelom. Neostávalo jej nič iné ako sa postaviť medzi nich. Ani jeden by ju neudrel, dúfala.
„Prestaňte,“ skríkla, „Obaja okamžite prestaňte,“ vyhláskovala im. Trochu sa upokojili, no stále po sebe zazerali. Vedela, že to čo si v hádke medzi nimi vypočuje, nebude príjemné ani z ďaleka.
„Myslíš si, že som slepý?“ Hučal Simon po Michaelovi. Ten mu ale nič neodpovedal, bez slov si zobral horúcu konzervu. Ignoroval to, že ho páli až niekde v mozgu. Potreboval sa nejako upokojiť a prísť na iné myšlienky. Cez rameno druhej ruky si prehodil svoju tašku, v vrecka vytiahol lyžicu a vybral sa na odchod. 
Aj napriek tomu, že Samanta výhražne zazerala po Simonovi, videla ako odchádza. Lenže čo mala robiť? Brata stratiť nechcela. Ale to ani Michaela. Ak by šla za ním, vyzeralo by to, že zradila svojho brata, ak by ostala, prišla by o Michaela.
„Čo to malo znamenať?“ Oborila sa na brata.
Ten si vzal tašku, prehodil si ju cez plece a šiel si vziať svoju konzervu.
„Ak si nechcela ochranu, nemala si ísť so mnou,“ škaredo po nej zazrel.
Chcela niečo povedať. Nakoniec zavrela ústa a silne si zahryzla do jazyka.
„Ideš zlým smerom!“ Zakričal na Michaela.

Ignoroval ho. Správa sa ako idiot. Snáď nie je zločin sa na niekoho pozerať. Veď mu ju nechcel zožrať. Kráčal ďalej. Čakal na iný podnet.
„Michael,“ ozval sa spoza neho hlas, ktorý mu viac imponoval.
Zastal a otočil sa. Videl, ako sa Simon snaží Samante vypáliť dieru do hlavy pohľadom. Na ňu bol prikrátky aj on. Rovnako ako si s ňou nevedel dať rady nikto. Robila si, čo chcela, keď sa jej niečo nepáčilo, zdrhla do jaskyne a darmo ju ľudia hľadali. Ona sa im pravdepodobne rehotala poza chrbát z nejakého úkrytu. Bola vždy až príliš tvrdohlavá na to, aby si dala povedať. Sama sa musela naučiť na vlastných chybách.
Tentoraz úspešne bratove zazeranie ignorovala, trvala si na svojom. Chcela aby sa Michael vrátil k nim. Keď videla, že sa pohol nazad ich smerom. Opätovala škaredý pohľad Simonovi. Kto z koho? Hľadeli si priamo do očí, ani jeden nechcel ustúpiť. Samanta si chcela v bratových očiach vydobyť lepšie postavenie. On ju chcel presvedčiť o opaku.
Ich pohľady nakoniec preťal Michael, keď prešiel pomedzi nich. Obaja pozreli za ním, potom znovu na seba a znovu na neho.
„Tak kadiaľ?“ Opýtal sa.
Vojna neskončila. Obaja mu ukázali na inú stranu. Samanta smerom k mestu a Simon pravdepodobne k ďalším zásobám. Znovu po sebe začali zazerať. Tentoraz sa Samanta nedá obmäkčiť. 
„Pokiaľ ma chceš ochraňovať, potrebuješ lieky,“ zasyčí na neho.

Simon povolí zaťaté zuby. Pery mu už netvoria prísnu priamku. Zisťuje, že mu sestra nechce zle. Naopak snaží sa mu pomoc a dobre vie, že bez liekov, alebo aspoň čistých obväzov to nepôjde.
„Tak kadiaľ?“ Michael zopakuje svoju otázku a prekrúti nad ich tvrdohlavosťou očami.
Obaja spustia ruky. Simon so značným problémom, následne na to si tie svoje Samanta založí na prsiach.
„Do mesta,“ odpovie mu Samanta.
Michael mykne plecami a vyberie sa smerom, ktorým ukazovala. Keď sa tým smerom vyberie aj Simon, narazí na jej vztýčený ukazovák. 
„On ide, ty nejdeš,“ oznámi mu, „ potrebuješ odpočívať a navyše nechcem, aby sa ti niečo stalo. Vrátime sa sem na svitaní.“
Prehral.

Po pár hodinách motania sa jaskynnými chodbami sa dostali von. Obklopovala ich iba tma. Samanta ani nevedela, kde presne sú. V noci mala pocit, že tu ešte nebola. O opaku ju presvedčilo podvedomie, keď sa akoby zázrakom uhla konáru, do ktorého hlavou narazil Simon. Samozrejme, okomentoval to patričnými nadávkami. Samanta sa tvárila, že ho nepočuje. Michael robil presne to isté.
„Mali by sme sa niekde vyspať,“ prehovoril Simon, keď si došúchal udreté čelo.
To, čo nasledovalo nečakal nikto. Samanta zrejme v sebe prebudila nejakú svoju divú stránku. Narovnala sa, v tme sa poobzerala, akoby videla ako za bieleho dňa a po krátkej chvíli im oznámila:
„Tadiaľto,“ a vydala sa smerom doľava.
Michael so Simonom na seba len nechápavo pozreli. No obaja kdesi v kútiku duše potláčali strach odporovať tomu, čo práve kráčalo pred nimi, tak sa vydali za ňou. Nasledovali ju asi desať metrov, keď im úplne zmizla z dohľadu.
„Možno sme celý čas šli zlým smerom,“ podotkol Michael.
„Samanta!“ Ozvalo sa lesom zo Simonových úst.
Takmer skolaboval, keď mu zrejme zo stromu skočila na chrbát. Dúfal, že to bolo zo stromu.

Ústa mu prikryla rukou, aby nerobil ďalší krik. Už takto je dosť nebezpečné, aby sa v noci túlali lesom, zvlášť, keď nevedia, či tu nie sú nejaké hladné zvieratá, alebo nedajboh nejakí ľudia. 
„Vylezte hore,“ povedala a zoskočila z neho dolu. Simon len pokrútil hlavou. Bol v milom údive z toho, čoho je jeho malá sestra schopná. Mohol byť na seba patrične hrdý za to, čo ju naučil. Zatiaľ si však nechcel pripustiť, že by mohla byť rovnako dobrá, či dokonca lepšia ako on.

Spanie na strome rozhodne nie je také pohodlné ako v posteli. No nateraz si na to museli všetci chtiac, či nechtiac zvyknúť. Vo výške asi troch metrov sa strom rozvetvoval na dve strany. V strede tak bolo miesto, kde sa traja ľudia pohodlne vyspia. Rozhodovanie kto vedľa koho bolo jednoduché. Samanta sa usídlila pod bratovým ramenom a Michaelovi tak ostalo len miesto oproti nim. Podľa neho to malo jednu výhodu. Môže na ňu celú noc pozerať, ak to ovšem nebude Simon praktizovať na ňom.
Nie, zaspal ako prvý. Samanta sa ešte mrvila a snažila si nájsť pohodlnejšiu polohu. Nedarilo sa jej zaspať. Bili sa v nej rôzne emócie. Na jednej strane bola šťastná, že je s bratom. Aj s Michaelom, ktorý sa letmo dotýkal svojou nohou o tú jej. Na druhej sa bála toho, čo ich vonku čaká. 
Nakoniec sa jej s pohľadom na spiaceho Michaela podarilo zaspať.

Ráno Michael otvoril oči pri svitaní. V jemnom svetle videl ako sa Samanta snaží učesať si vlasy do vrkoča. Sedela v tureckom sede a usmievala sa na neho. Simon ešte stále odfukoval. Ani sa mu nečudoval, musí byť strašne vyčerpaný, jednak psychicky, ale aj fyzicky. S tou ranou na bruchu už nie je v takej forme ako pred tým. Šmykol sa na skale a škaredo spadol. Narazil si pri tom bok a hrudník. To oškreté miesto vyzeralo čoraz horšie, ako by sa vôbec nikdy nechcelo zahojiť, ale to asi len preto, lebo to bolo na mieste, kde sa koža často namáha.

Samanta si všimla kvapôčky potu na bratovej tvári.
„Má horúčku,“ povedala Michaelovi čo najtichšie, aby Simona neprebudila.
Len jej rukami naznačil, že má zranený trup. Takú zlosť v jej očiach ešte nevidel. Zrejme ani len netušila, že mu niečo je. Chcela mu nadvihnúť tričko, ale zistila, že ho ma tou krvavou škvrnou prilepené o telo. Iste by sa prebral, keby ho to čo i len trochu zabolelo, tak ho nechala tak.