Na ten šialený výraz v jeho tvári sa nedá zabudnúť. Myslím, že toto bude moja ďalšia mora. Objavil sa tu Logan. Jeho prítomnosť cítim kedykoľvek, dokonca aj vtedy ak umieram. To čo sa odohrávalo ďalej už boli len sekundy. Videla som Jeana ako žmurkol jedným okom. Pustil ma. Vypálil Loganovi, ktorý stál za nim, spakruky takú ranu, až sa zložil k zemi. S úsmevom na tvári odišiel. Naozaj hlúpy plán, no vyšiel mu. Ledva som lapala po dychu, no prvé čo som urobila, bolo to, že som šla ratovať Logana.  Chcela som ho chytiť za ruku a pomôcť mu vstať, no od ma odstrčil. Utrel si opakom ruky krv na brade z rozbitej pery.  Stála som vedľa neho s otázkou na kraji jazyka. No on vyzeral ako by ma vôbec nepotreboval. Nahnevane vstal, zazrel po mne a odišiel do kuchyne. Z mrazničky vybral kus zamrznutého mäsa a obalil ho utierkou. Tváril sa ako by mu na mne vôbec nezáležalo. Ako by ani nevidel, že ma Jean takmer uškrtil. Zatmelo sa mi pred očami. Svet sa odrazu začal točiť. Odpadla som.
           Niekto ma hladí po vlasoch. Opatrne otváram oči. Sklamanie prichádza hneď ako uvidím Jeanovu siluetu. „Tak čo? Ešte stále ho rovnako miluješ?“ Posmešne sa opýtal, len čo som otvorila oči poriadne. „Kde je?“ Okamžite som sa posadila. „Odišiel. Len čo si odpadla. Vykašľal sa na teba.“ „To nie je pravda.“ Snažila som sa ho presvedčiť. Alebo seba? Do izby vošla Martina. Priniesla pohár s vodou. Jeana oblúkom obišla. Chápem jej strach. Pred chvíľou sa ma pokúšal zabiť a teraz tu znovu sedí pri mojej posteli. „Budeš ... V pohode?“ Opýtala sa roztraseným hlasom. „Nevidela si Logana?“ Opýtala som sa pre istotu aj jej. „Odišiel hneď keď si odpadla. Tento... On sa pri tebe hneď objavil a odniesol ťa sem.“ Pozerala na neho s veľkou nedôverou.  Aj v tomto ju chápem. „Naozaj len tak odišiel? Ani sa o mňa nezaujímal?“ Pokrútila hlavou. „Nie.“ Dodala. Ale čo to má vlastne znamenať? Prišiel predsa kvôli mne. To ho Jean tak naštval, že ma mal úplne na háku, nerozumiem tomu...
           V noci som sa zobudila na rovnakú nočnú moru. Znovu ma myklo, keď som si, zas pri okne, všimla postavu sediacu na gauči. „Baví ťa to?“ Opýtala som sa ho. „Nedá mi spávať, keď vidím ako sa trápiš.“ Odpovedal. „Je to tvoja vina.“ Otočila som sa na druhú stranu. „Keby som vedel, aké to bude mať následky, neukázal by som ti to.“ „Tomu neverím.“ Namrzene som šomrala. Odišiel. Vie, že do rána už nezaspím, tak sa šiel v kľude vyspať on. Aké šľachetné...
           Hovorí sa, že ženu nikdy nemáte nechávať dlho osamote, lebo má potom veľa času rozmýšľať. A to presne sa teraz deje. Sú to ďalšie dva dni, čo sa Logan bezhlavo chytá každej slamky a snaží sa Jeana nájsť. Sú to rovnako dva dni, čo sa naposledy ukázal Jean. Začínam myslieť na to, že s Loganom to pravdepodobne vyzerá na rozchod. Skôr ako v budúcnosti, ktorú mi Jean ukázal. „Tak už ti to došlo?“ Vždy keď sa tu objaví, prepadne ma nepríjemný pocit. „Docielil si svoje. Čo ešte viac chceš?“ Opýtala som sa rezignovane. „Čo chcem, dobre vieš.“ „Hej mňa, ale načo ti budem ja?“ „Si silnejšia ako si myslíš.“ „To nemáš najmenší strach, že ťa zabijem?“ „Prečo by si to robila? Ja si myslím, že k tomu nemáš najmenší dôvod.“ „Už len z recesie...“ Šomrala som si popod nos sotva počuteľne. Pokrútil hlavou a znovu zmizol. Zavrela som oči a zhlboka som sa nadýchla nosom. Všetko je úplne zle...

„Potrebujem pomoc.“ Cítila som sa previnilo, že práve od neho musím žiadať pomoc. Žiaľ. Inak sa nedalo. „Viem.“ Odpovedal suverénne. Prevrátila som očami. Nakoniec som ich prižmúrila. „Dobre, ty chytrák, tak kde je?“ Posadila som sa na druhý gauč oproti nemu. Delil nás len malý, asi šesťdesiat centimetrov široký, konferenčný stolík. Hlavou mi prebehli rôzne scenáre toho, ako by som ho najrýchlejšie zabila. „Kde je kto?“ Uškŕňal sa. „Kto asi? Koho môžem hľadať? Logan, predsa.“ Ďalšie pomyselné zabitie. „Neviem, kde je tvoj milovaný Logan.“ Rehotal sa. Určite.. On a niečo nevedieť? To asi ťažko... „Samozrejme. A tomu mám akože veriť?“ Zazerala som na neho s kamennou tvárou. Nemám náladu na žarty a už vôbec nie s ním. Možno keby prišla Martina a povedala mi nejaký trápny vtip, ktorý poznám už desať rokov, zasmiala by som sa. Ale on? „Vyklop láskavo, kde je. Nebaví ma sa tu s tebou dohadovať.“ „Ja som v tvojej prítomnosti, náhodou, veľmi rád.“ „Kde-je-Lo-gan?“ Vyslabikovala som. Pripadám si ako v pomocnej škole. Aj hluchonemý a slepý debil by pochopil, čo od neho chcem skôr, ako to vytiahnem z Jeana. „Od-kiaľ-to-mám-asi-tak-ve-dieť?“ Rovnako slabikoval. „Nehovor mi, že ho nevieš nájsť.“ „Viem, ale to si odo mňa nechcela. Chcela si, aby som ti povedal, kde je. A to neviem.“ Prisahám, určite mi tečie pena z úst. „Nájdi ho.“ „Ako?“ zdvihol jedno obočie a urobil nejakú hlúpu grimasu. „Prosím.“ Nehorázne, ale nehorázne ma štve. On odo mňa niečo chce a ja sa mu ešte musím prosiť. Viem, že ho Logan niekde hľadá. Jean zasalutoval a zmizol. Chvalabohu. Netrvalo by dlho, kým by som na neho nevyletela za tie jeho sprosté reči, ako je rád v mojej prítomnosti. Mňa jeho prítomnosť teda vôbec neteší. Je však pravdou, že v poslednej dobe už k nemu nechovám takú nenávisť. Proste jeho stálu prítomnosť akceptujem, ale nepotrebujem ju. Ani ju nevyhľadávam a ani nechcem. Ale prečo potom robí Loganovi napriek? Mal mu dať pokoj. No zas na druhej strane... Logan nevie čo sa tu stalo. Možno si myslí, že mi nejako ublížil alebo, že ma drží ako rukojemníka a tak nehľadá len jeho ale aj mňa. Keby sa tak aspoň raz vrátil, aby som mu to mohla vysvetliť... Ale čo mu poviem? Že som dobrovoľne odišla s Jeanom, že mi ukázal mojich aj jeho mŕtvych rodičov, že mi ukázal budúcnosť, že som k nemu bola tak blízko a nezabila som ho? Z toho by nadšený teda nebol. Ani z toho, že som pristúpila na nejakú dohodu s ním. A už vonkoncom by nebol nadšený z toho, že je na mňa naviazaný a že ho žiadam o pomoc. Som v poriadnom prúseri... Sakra!

       Pozerám von veľkým francúzskym oknom a poklopávam na neho prstami. Nech mi nehovorí, že nájsť niekoho, kto sa ho snaží zabiť, trvá tri hodiny. „Ospravedlňujem sa. Musel som niekoho zabiť.“ Myklo ma. Znovu ma chytal odzadu za vlasy. Čo to je? Nejaké znamenie, že ju tu? „Snáď nie.. „ Nedokončila som „Nie.“ Postavil sa vedľa mňa. Nevyzeral nebezpečne. Skôr, ako by ho niečo trápilo. Nejaké divné, sebe vražedné sklony vo mne chceli zistiť, čo. „Je tu pekný výhľad.“ „Nie si tu preto, aby si sa kochal výhľadom.“ Odbila som ho. „Prečo sa vlastne takto ku mne správaš?“ Otočil sa ku mne. Prepaľoval do mňa očami dieru. Neuhla som mu pohľadom, tentoraz som ochotná mu čeliť za každú cenu. Zaťala som zuby a nespúšťala som z neho zrak. Prečo vlastne? Neurobil mi nič. Ak nerátam rozbité dvere na mojom byte. „Ubližuješ ľuďom, ktorých mám rada.“ Vysúkala som zo seba nakoniec. Slabý argument... „Keď si to zaslúžia.“ Mykol plecom a otočil sa znovu k oknu. Zaslúžia? „Logan je v bludisku.“ Odišiel. Snáď som ho neranila. Vyzeral dosť sklamane. Navyše odišiel bez zbytočnej poznámky, to sa mi nezdá.

         Noc, čo noc sa mi sníva s Loganom. Nič krásne. Nič romantické. Sníva sa mi o tom, ako ma opúšťa. Zakaždým, nech urobím čokoľvek a akokoľvek sa snažím ten sen zmeniť, on stále nakoniec odíde. Už zas. Cítim jeho prítomnosť. „Viem, že si tu.“ Sedel v pri okne potichu. „Príde mi to úchylné.“ Otočila som sa na druhú stranu, aby som ho nevidela. „Keď tak nad tým uvažujem.. Prečo si ho nezavoláš?“ Konečne prehovoril. „Začínaš mať strach. Je nebodaj blízko?“ Šomrala som. „Keby on vedel, aká dlhá cesta ho ku mne ešte čaká, mučil by radšej teba, aby si ho ku mne doviedla.“ Potiahla som si prikrývku vyššie. „Vypadni.“ „Nemôžem.“ „Pre boha, Jean. Choď sa vyspať. Ja tiež potrebujem spať.“ „Len som sa chcel presvedčiť, či si v poriadku.“ „Neumieram. Keby áno, určite by si to vedel, ako prvý.“ „Veď práve...“ Odišiel. Jeho hlúpa poznámka o tom, že keby Logan vedel, aká dlhá cesta ho ešte k Jeanovi čaká, tak by ma radšej mučil, aby som mu povedala, kde je, mi nedala spať. Zas raz odišiel s hlúpou odpoveďou, bez vysvetlenia. Logan by snáď nebol schopný ma mučiť. Snáď...

         Do rána som sa prehadzovala. Nemohla som zaspať. Každý deň mi dá Jean chrobáka do hlavy a ja potom ako magor o všetkom uvažujem nekonečne dlho. Logan je preč, Martina sa mi snaží vyhýbať, keď vidí akú mám náladu. Nemám žiadne rozptýlenie. Ale čo tu mám robiť? To mám snáď ísť do lesa a zabiť medveďa, aby som si dokázala, že na to mám dostatok síl? ´Walking alone´- zaznelo z rádia v nejakej pesničke. Všetko. Ale že úplne všetko okolo mňa sa mi snaží nahovoriť, aby som ostala sama. Martinu ale neopustím, ani za svet.                     „Jean!“ Bežala som akurát dolu schodmi a za cesty som si obliekala sveter. Som rozhodnutá ísť za Loganom a presvedčiť ho, aby sa vrátil. Nemá zmyslel, aby ho naháňal. „Ideš niekam?“ Opýtal sa ma. Ledva som pred ním zabrzdila. „Za Loganom.“ „No fajn. Ale ako ho chceš nájsť?“ Opýtal sa ironicky. „Ty mi v tom pomôžeš.“ Oznámila som mu na rovinu. „Poznám lepší spôsob.“ Chytil ma pod krk a oprel o stenu. „Zbláznil si sa?“ Ledva som dokázala hovoriť. Ľutovala som v tej chvíli každú jednu sekundu, čo som mu verila.