Kapitola tretia. Malária, či Malá Ria?

Vychádzaš z izby po špičkách. Nie, počkaj, ty sa už vlastne vznášaš! Aj tak máš pocit, že všetko nejako veľmi vŕzga. Vŕzga vzduch. Nedýchaš. Lebo keby to začuli tenké uši dieťaťa, a oni by to začuli určite, bol by koniec tvojim večerným plánom. Zatváraš dvere, v duchu kričíš JES! ale stále veľmi opatrne našľapuješ. Tvoje uši sa okamžite zmobilizovali a stali sa z nich radary. Možno aj trochu povyrástli za ten čas uspávaní. Naložíš si na tanier kus mrkvového hyperbiozdravého koláča. A ideš do obývačky. Nie, jasné, že si robím srandu. Ešte tam nejdeš. Najprv si na hyperbiozdravý koláč nastriekaš asi tri a pol kila šľahačky a posypeš to cukríkmi. Ešte si zabudla na čokoládu! Nastrúhaj si na to čokoládu! V poriadku. Sadáš si na gauč, otváraš počítač, chystáš sa prečítať si tento blog, tvoja lyžička sa prvýkrát ponára do hyperbiobrutalsladkého koláča a "Uááááááá!" ozve sa z izby.

V tme tmúcej hojdáš svojho najdrahšieho potomka v náručí, dívaš sa na tú jeho pokojnú prírodou dokonale vyrobenú tváričku a myslíš na to, ako ti na koláči padla šľahačka...

Až neskôr som zistila, že formulácia vety "Prišla som z Kamerunu a som tehotná." nie je najšťastnejšia. Mnohí sa na mňa dlho zadívali a cez lebku ste normálne videli tie obrazy, ktoré sa im vynárali v mozgu, že čo tam tá v tej Afrike musela robiť. Hlavne tetušky v Ústave pre cudzokrajné choroby na mňa mĺkvo zazerali. Chcela som totiž zistiť, či nemám maláriu. Predsalen... Moskyty si ma riadne podali! Alebo spavú nemoc. Alebo nejaký iný neduh donesený z výpravy za mágiou. Prekliatie nezisťujú. Ževraj sa z krvi nedá. Zobrali mi milión litrov krvi a iných telesných výlučkov a mala som čakať na výsledky. Dva najdlhšie týždne v mojom živote. Počas nich som zistila, že internet by mal byť zakázaný a jeho použitie trestané núteným niekoľkoročným čítaním literatúry. Za tie dva týždne som si vygúglila, že mám úplne všetky príznaky spomínaných Afrických neduhov. Cítila som sa na umretie a plakávala som do vankúša, že spolu so mnou umrie aj moje dieťa. To, že som počas tých týždňov trpela insomniou, vôbec veci nepomáhalo. Proste čistá spavá nemoc! Ešte som si dokázala spomenúť aj na nejestvujúcu muchu tse tse, ktorá ma uštipla! A potom prišli výsledky a ja som zasa plakala. Radosťou, dámy! Radosťou! Lebo nebola žiadna malária, ale bude Malá Ria!

V mestečku Kumbo sme mali kamaráta Emanuela. Raz som sa sprchovala a moji traja spoludobrodruhovia a Emanuel ma čakali v izbe. Peter mi neskôr vravel, že Emanuel sa im sťažoval, že ešte nikdy nevidel bielu ženu nahú. Tak ho tí moji dobrí kamaráti začali nahovárať, že nech sa predsa pozrie, stačí otvoriť dvere sprchy. Že jediné, čo riskuje je facka. Emanuel bol ale veľmi milý a hanblivý mladý muž a našťastie tie dvere na sprche neotvoril. A možno sa bál facky od bielej ženy. Alebo prekliatia od bielej ženy. To by bolo horšie. Bola to inak veľmi zvláštna sprcha. Bol to vlastne záchod. A v ňom nainštalovaná sprchová trubica. Boli tam aj kotúče toaletného papiera, ale veľmi špeciálneho. Keď ste sa osprchovali, samozrejme zmokli. Lenže oni vzápätí vyschli a boli opäť použiteľné! Veľmi praktické aj pri pádoch toaleťáku do záchoda. Alebo pri toaleťákoch hodených do záchoda dieťaťom. Vlastne som bola hrozne rada, že je tam tento sprcho-záchod, lebo väčšinou som sa potýkala s rôznymi druhmi dier, viac či menej alebo aj vôbec, skrytými pred zrakmi ostatných a ešte s jedným bidetom namiesto toalety.

Nie, moja dcéra nie je černoška.