Milujem ho. Uvedomila som si odkiaľ mi bol jeho hlas známy. Srdce človek neoklame. Ono vždy prezradí pravdu. No aj tak si na neho nemôžem spomenúť. Nedokážem to. „Logan... Viem kto si. Teda nie presne, kto si. Ale viem, čo k tebe cítim.“ Šepkala som cez slzy. „Viem.“ Šepol mi do vlasov. Sedel za mnou a ja som nevedela, či je to realita alebo len ďalší výmysel. „Skutočne som tu.“ Odpovedal na moju nevyslovenú otázku. Objal ma a ja som sa opäť cítila v bezpečí. Toto je to, čo som celý čas hľadala a potrebovala. Jeho. „Milujem ťa. Pôjdeme domov.“ Vtisol mi bozk do vlasov.
Som späť. Na všetko a všetkých si znovu spomínam. Predo mnou na zemi sedí Martina a drží ma za ruku. To jej žiaľ ma donútil plakať. Opäť som mala slzy v očiach. Tentoraz však od šťastia. Milujem ich oboch. Neopísateľne. Nekonečne. Logan stál vedľa mňa a usmieval sa na mňa.  „Tak ty si na nás zabudla?“ Posmieval sa mi. Čo by som bez jeho nemiestneho humoru robila?  Usmiala som sa na neho.  Slová sú úplne zbytočné. Na to podstatné slová vôbec netreba. „Kam si mi to zmizla?“ Opýtal sa a prerušil tým moje myšlienky. „Netuším, kde som to bola. Bola som v nejakom lese. Odnikiaľ sa začali vynárať nejaké osoby a znovu mizli v tme. Jedna ma doviedla k tomu svetlu, ktorého si sa mi zakázal dotknúť.“  Zasmial sa. „Nikdy, nikde a za žiadnych okolností sa nepribližuj k žiadnemu svetlu ty blázon.“ Tak ja som blázon? Pousmiala som sa.  V istom ohľade určite som, rovnako ako on. To ma mierne upokojilo.
         Večer som zaspávala s divným pocitom. Čo ak sa znovu stratím? To nechcem. Vôbec. Popravde, sa bojím znovu zaspať. Pozerám na Martinu, ako spokojne spí. Logan ma odzadu objíma a pravdepodobne tiež spí. Nechcem to zisťovať, aby som ho náhodou nezobudila. Sú pri mne a to mi stačí. Pri nich sa cítim v bezpečí. Pootvorili sa dvere a do izby preniklo mäkké svetlo z chodby. „Spíš?“ Opýtal sa ma Loganov otec šepky. Trochu som podvihla hlavu, aby som na neho videla.  „Nemusíš sa báť zaspať.“ Snažil sa ma upokojiť. Posadil sa na posteľ vedľa Logana, čo ho prebralo. V ruke držal niečo malé. Posadila som sa potichu, aby som náhodou nezobudila aj Maťu. Logan sa posadil vedľa mňa a neprestával ma objímať. „Chcel som ti niečo dať.“ Podal mi malý prívesok. Taký ten, do ktorého si môžete vložiť nejakú fotku, aby ste mali milovanú osobu stále pri sebe. Otvorila som ho a vnútri bol na jednej strane Logan a na druhej strane Martina. Podvedome som sa začala usmievať. Je to od neho veľmi milé. „Ak sa znovu stratíš, stačí sa pozrieť dovnútra.“ „Kiež by som sa už radšej nikdy nestratila.“ Pousmial sa, vstal a odišiel. Privrel za sebou dvere a v izbe znovu ostala tma. Jeho jednanie mi prišlo niekedy odmerané. Povedal alebo urobil, čo chcel a ďalej sa nestaral. Proste odišiel a nechal ľudí vysporiadať sa so situáciou.

Tak, rada by som začala ako som už prečítala mnoho článkov o tejto téme ako by sme mali vyzerať vkusne a krásne zároveň aby sme sa pýšili našim výberom oblečenia a cítili sa napriek dresscodu príjemne.

Ja osobne preferujem body košele, ja viem to zapínanie medzi nohami aj mňa prvýkrát prekvapilo a musím uznať, musela som si zvyknúť ale pri väčnom vstávaní zo stoličky som sa blbo cítila, keď mi na porade stále vyskakovala košeľa zo sukne alebo nohavíc a musela som si ju zapraviť po každom pohybe.

Ja fakt nemám čas na takéto veci keď treba riešiť zmluvy a obchodný partner si vás samozrejme prezerá. Body a body košele to vyriešili.

Čo sa týka farby určite každá manažérka a ženy vo vedúcich pozíciach ak je v spoločnosti určitý dresscode uprednostní bielu, béžovú, púdrovú, svetlo modrú, tmavo modrú ale samozrejme aj čierna je in ale pre staršie dámy čiernu farbu treba posúvať nižšie od tváre kvôli tomu, že zvýrazňuje kruhy pod očami a vrásky. Tak to si myslím začína platiť aj pre mňa ale ja mám čiernu rada a tak si dám krémiky a nejak tie kruhy a vrásky prekrijem.

Samozrejme spodná bielizeň by nemala byť viditeľná pod oblečením.

Ak to so svojou prácou myslíte vážne košeľa nesmie byť priesvitná a nesmie mať hlboký výstrih. A čo sa týka rukávov tak hlavne podľa počasia a či plánujete odkladať sako. Krátky, dlhý a či 3/4 rukáv všetko vyzerá pekne.

    Je neuveriteľné, ako rýchlo preletelo takmer 12 mesiacov. Asi je to tým, že pekné veci plynú akosi rýchlejšie. Takto pred rokom som zažívala motýliky šťastia a napätia z toho čo ma čaká, lebo už bolo isté , že Ja som Ambasádorka pre Jamieson.

Nebudem sa tajiť, že ambasádorovanie mi niečo vzalo, ale veľmi veľa aj dalo. Bolo to krásnych  12 mesiacov, plných nespočetne krásnych reakcií, povzbudení, ale aj naplnených silných príbehov, uzdravení, zlepšení a pomoci mamičkám a ich deťom. Vďaka súťažiam a krásnym cenám od Jamieson som mohla potešiť veľmi veľa mamičiek ...  a bolo ich viac ako 100 ... rozdala som cez 1500 srdiečok. Verím, že Vás potešili, zohriali vaše srdiečka , vyčarili úsmev na tvári a v neposlednom rade aj pomohli.

Verím, že som do Vášho povedomia dostala aspoň to, aký veľmi dôležitý je vitamín D v každom veku ! #vitamin_d

Zaujímavé na tejto práci bolo (je), že som pôsobila v modrom meste ako súčasť modrého a aj zeleného teamu, a v každom teame som bola kolegyňou.

Modrý team – modré kolegyne

Vďaka ambasádorovaniu som spoznala nové žienky - „modré kolegyne“ – iné ambasádorky – modré kamarátky, nie neboli sme „konkurencia“, ale kamarátky.

Krtko, Krtek, Krteček... Myslím, že sa medzi nami nenájde nikto, kto by tohto rozkošného cicavca, hmyzožravca z čeľade krtkovitých, ak by ste nevedeli ;), nepoznal. Táto známa kreslená postavička sa zrodila rukou českého výtvarníka Zdeňka Milera (*21.február 1921, †30.11.2011). Viete vlastne, ako vznikol tento fenomén československej kinematografie? Nie? Tak čítajte ďalej...

V roku 1956 dostal Miler za úlohu nakresliť príbeh, ktorý by deťom priblížil, ako to funguje vo výrobe látok. Pôvodný scenár sa mu nepáčil, a tak sa, inšpirovaný Walt Disneym, rozhodol, že musí nájsť vhodnú zvieraciu postavička, ktorá by deti sprevádzala pútavým dejom. Prečo práve krtko? Vraj pri jednej z prechádzok zakopol o krtinec a v hlave mu skrsla myšlienka, použiť krtka ako hlavnú postavu jeho rozprávok. Vďaka tomu v roku 1957 vznikol film „Jak krtek ke kalhotkám přišel“.

O tom, že Miler svojími príbehmi priam žil svedčí nielen fakt, že na Krtkovi vedel pracovať až osemnásť hodín denne, ale aj jeho výrok: „Trvalo mi dlouho, než jsem zjistil, že když kreslím Krtka, kreslím vlastně sebe.“

Vedeli ste, že nazačiatku krtko hovoril? Presne tak. No Miler chcel, aby sa Krtko „vydal do sveta“ a keďže čeština nepatrila medzi medzinárodné jazyky, rozhodol sa, že Krtkovi ponechá len krátke slovíčka, citoslovcia, ktoré mali emotívne dotvárať situácie. Tieto hlasy patria, mimochodom, jeho dcéram Kateřine a Barbore.

Vedeli ste, že Krtko bol aj vo vesmíre? Americký astronaut Andrew Jay Feustel si v roku 2011 zobral so sebou plyšového Krtka ako maskota pri jeho poslednej misii, ktorého neskôr daroval samotnému Milerovi.

Vedeli ste, že Krtko, konkrétne filmová rozprávka „Jak krtek ke kalhotkám přišel“, získala hlavnú cenu na  Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach? Okrem toho boli diela Milera ocenené desiatkami filmových cien.