Už od detstva som mala neprekonateľný strach zo zubára. Začalo to ešte v čase, keď som chodievala so svojou maminou k zubárke a sestrička ma zakaždým plašila, že mi dá veľkú injekciu ak nebudem poslúchať. Geneticky mi dokonalý chrup nebol dopriaty – preto keď sa na základnej škole začali kaziť moje zuby, bála som sa ísť k zubárke. Každú návštevu zubnej ambulancie som sa snažila oddialiť až kým bolesť nebola neznesiteľná.

Mnohokrát som mala veľké bolesti práve cez víkend, preto som párkrát skončila na pohotovosti, kde o citlivom prístupe nemohla byt reč. Z ambulancie som zakaždým odchádzala ubolená as plačom, o psychickej traume nehovoriac. Môj strach rástlo a rástol, až som úplne odmietala ísť k zubárovi.

Nedokázala som zubárovi dôverovať, vždy som išla do ambulancie s pocitom, že to bude bolieť a ja zas pôjdem domov s plačom. Môj strach prerástol do takých rozmerov, že som bola ochotná podstúpiť ďalší zákrok už len v celkovej anestéze.

Rozhodla som sa však vyhľadať pomoc na súkromnej klinike, bola som ochotná priplatiť si, len aby som nemusela znova prežívať bolestivé ošetrenia. Na internete som natrafila na Schill Dental Clinic – objednala som sa na vstupnú konzultáciu a so stiahnutým žalúdkom som sa pripravovala na moju prvú návštevu na klinike.

Pri vstupe na kliniku som zostala zaskočená. Môj prvý pocit bol – som tu správne? Myslela som si, že som omylom vošla do kaviarne J Krásne prostredie a na recepcii milý a usmievavý personál. „Tak fajn, nebude to hádam až také zlé“, hovorila som si... Moje prvé stretnutie s doktorom bolo veľmi úsmevné. Už od dverí som mu kričala, že mám panický strach zo zubára a veľmi sa ho bojím. Našťastie svojím prístup a správaním ma presvedčil, aby som sa mu zverila do rúk a veru dobre som urobila. Celkovú anestézu mi vyhovoril a sľúbil mi, že všetky ošetrenia budú bezbolestné. Tak aj bolo – každú ďalšiu návštevu kliniky som absolvovala s čoraz menším strachom a začalo som svojmu lekárovi dôverovať.

Teraz už nemám problém sadnúť si do zubárskeho kresla – stačil len ľudský prístup, trpezlivosť a snaha pomôcť mi prekonať môj strach. Ďakujem pánovi doktorovi Driapsovi, že mi pomohol a vďaka nemu sa už viac nebojím.

Narodenie syna bola fakt veľká vec. Za pár chvíľ v pôrodnej sále som prežil všetko od šoku cez strach až po šialenú radosť a asi trikrát tam a späť. Ale keďže to dobre dopadlo, dokázal som sa vrátiť do normálu. Prvé dni a týždne sme sa so ženou nevedeli prestať pozerať. Pozerali sme do postieľky, v noci sme sa strhli pri každom zamraučaní, ale aj napriek nedostatku spánku to bolo perfektné.

Keď časom prišiel stereotyp, tiež sme to riešili za pochodu a navzájom obrusovali hrany a nastavovali chod vecí tak, aby to fungovalo čo možno najhladšie. Preto berte tieto odporúčania ako príspevok otca k tomu, aby bola spokojná matka, dieťa a v konečnom dôsledku aj sám otec.

1. Scény zo všedného rodičovského života

Na toto som síce nebol pripravený, ale z odstupu svoju ženu absolútne chápem. Zmeny nálad a popudlivé reakcie nastupovali nečakane. Prehnané reakcie na podnety, ktoré ju predtým takmer neoslovili, aj mňa roztrpčovali. Potom som bol nehnevaný na seba, že sa nedokážem ovládnuť ale postupne sme si na to zvykli.

Asi nie je čo viac dodávať. Dá sa iba obrniť trpezlivosťou. Nám to stálo za to.

2. Nečuduj sa otázke - kedy prídeš?