Spriateľte sa s tým, kým ste

Na svete je veľa nešťastných ľudí, to je proste fakt. Dôvody tohto nešťastia môžu byť rôzne. Pokiaľ uvážime, že daný človek žije v bezpečnej krajine, má čo jesť a nemá žiadnu vážnu chorobu, najčastejšou príčinou tejto životnej nespokojnosti je svoje vlastné neprijatie. Môže sa maskovať do množstva rôznych odtieňov - od nespokojnosti v práci, či vzťahu, cez depresie, alebo strach prejaviť sa. Čo to ale znamená v praxi? Neprijatie v našich životoch vzniká postupne a vlastne takmer nebadane. Narodíme sa ako deti, ktoré skrátka sú, kým sú. Nejaké predstavy o tom, ako by mali vyzerať navonok, ako by sa mali správať, nejaké nároky, ktoré by kládli na svoj výkon - to sú pre malé deti úplne nezmysly. Takýmito deťmi sme boli všetci, keď sme prišli na tento svet. Spontánni, radostní, hraví, autentickí. A spokojní. Potom nás ale začala formovať spoločnosť, prostredie okolo nás a v prvom rade naši rodičia. Prirodzene, s najlepším úmyslom vychovať z nás použiteľného človeka do nás pomaly súkali predstavy o tom, kým by sme mali byť, ako sa správať a prejavovať. Neskáč do mláky. Nerozprávaj pri jedení. Mal by si mať lepšie známky. Buď ticho. Chlapi neplačú… A tak ďalej - doplňte si sami frázy z vlastného detstva. A tam začalo vznikať presvedčenie, že to, kým vo svojej podstate sme, nestačí. Na to, aby sme boli bezvýhradne prijatí, potrebujeme toho ešte veľa urobiť. A tak sme si začali tvoriť masku, obrázok - na ktorom je namaľované, ako chceme vyzerať  a pôsobiť navonok - obrázok poslušného dievčatka, obrázok silného chlapca, obrázok toho, kto sa dobre učí, pri jedle nerozpráva a neskáče po mlákach. Popreli sme svoje autentické prejavy, aby sme vyhoveli - a dostali za to lásku a prijatie. Od rodičov, od priateľov, od sveta. Vykresľovaniu tohto obrázka sme obvykle venovali nesmierne veľa pozornosti a energie, veľa snahy byť tou predstavou. Niekým lepším, výkonnejším, milším, skrátka prijateľnejším pre okolie. Ale pod tým obrázkom sa začalo diať niečo iné - začalo sa neprijatie nášho pravého ja. Smútok, osamotenie, odmietanie. Postupne sa hlas našich rodičov, alebo učiteľov z nášho sveta stratil - nahradili sme ho nebadane čímsi ešte omnoho účinnejším - hlasom nášho vnútorného kritika.

Prajem si, aby ma niekto miloval takého, aký skutočne som.

Už ste niekedy počuli túto vetu? Alebo ste ju sami vyslovili? Áno, takáto túžba je bezpochyby v každej ľudskej bytosti. Ale ruku na srdce - dávame skutočne ostatným možnosť, aby nás vôbec v našej pravdivosti a autentickosti videli? A takých nás potom ľúbili? Málokedy. Oveľa častejšie im pred tvár predstrkujeme spomínaný obrázok, ktorý je už za tie roky vypiplaný do detailov. Skvelé vzdelanie, pracovné výsledky, briskný humor, súcitné srdce, ohľaduplnosť k iným, blablabla… Hlavne žiadne rozprávanie s plnými ústami a skákanie do vody - alebo ostatné veci, ktoré sa tej predstave o nás samotných nehodia. Problém je ten, že keď ukazujeme druhému obrázok, vidí iba ten. A naň reaguje. Keď potom po čase kde-tu spod obrázka začne presvitať to naše skutočné ja, druhá strana ostane prekvapená - ja ťa takúto predsa vôbec nepoznám! A tak nastáva ďalšie kolo odmietania toho, kým skutočne sme a ďalšia kopa energie na udržanie toho obrazu, ktorý o nás svet má. Je to nesmierne vysiľujúce. Ešte nikoho to nepriviedlo k spokojnosti.

Ako na sebaprijatie?

Počúvame to s každej strany - prijať sa. Prijať to a tamto. Prijať svoju minulosť a telo, svoje “chyby”, svoje ženstvo a mužstvo a ktovie čo ešte. To všetko je skvelé, ale je to len jeden aspekt toho celého - ktorý je stále iba čiastkovým liečením. Akoby ste mali kiahne a liečili len jeden konkrétny pupák. Dôležité je nájsť príčinu - a tou je to presvedčenie, ktoré sme nadobudli už dávno - že obrázok je dôležitejší a to skutočné JA skrátka nemieme svetu ukázať. Postupne sa musíme naučiť tento obrázok prestať používať. Dovoliť sebe, aj ľuďom okolo seba vidieť nás takých, akými naozaj sme. Je to proces postupný a dlhodobý - veď sme to za tie roky sami zabudli. No zároveň nesmierne zmysluplný a každý deň vám do života prinesie viac a viac spokojnosti.

Umývanie podláh je aktivita, ktorej sa nevyhne žiadna domácnosť.

Málokto z nás však chce v dnešnej uponáhľanej dobe na upratovanie míňať svoj voľný čas a preto sa snažíme čo najviac si túto prácu uľahčiť.

Kým naši starí rodičia na umývanie podlahy používali nepotrebné oblečenie omotané okolo metly, dnes už existuje veľké množstvo pomocníkov do domácnosti, ktorí šetria náš čas i energiu.

Jedným zo skvelých pomocníkov, ktorý s upratovaním domácnosti pomáha je i Easy Wring & Clean od Viledy.

Easy Wring & Clean je set strapcovitého mopu a rotačného vedra.

Strapce mopu sú zo 100% mikrovlákien, vďaka čomu bude podlaha perfektne čistá pri minimálnej námahe. Navyše za sebou nezanechávajú chumáče ani šmuhy. Mop má kvalitnú nastaviteľnú teleskopickú tyč, ktorej dĺžku si prispôsobíte svojim potrebám. Trojuholníkový tvar mopu sa ľahko dostane i do rohov a kútov.

Bratislava Marec 2015 - Názory na dokonalosť žien sa medzi ženami a mužmi diametrálne odlišujú. Odborníci sa zhodujú - ženy si situáciu podvedome komplikujú samy. Prečo? Väčšina z nich si myslí, že aby boli dokonalými ženami, partnerkami a matkami, musia byť dokonalé podľa stereotypov, ktorým v dôsledku doby mylne uverili. Podľa tohto „diktátu“ sa musia absolútne obetovať, mať skvele navarené, upratané a striedať nespočetné množstvo životných rolí. Muži to vnímajú inak! Dokonalé ženy, partnerky a mamy sú v ich očiach len vtedy, ak sú spokojné a vnútorne vyrovnané.

Nemusíte sa meniť od základu, život sa skladá z drobných radostí

Žena nie je robot, a preto od nej nemôžu partner ani rodina chcieť, aby zvládala všetky povinnosti bez chybičky. Podľa psychologičky Jany Šuchovej predstavy o tom, čo všetko by mala zvládať žena, aby bola dokonalá partnerka, preberáme už počas svojej výchovy, najmä od rodičov. „Doba sa však posúva ďalej pomerne rýchlo a dnes ženy oveľa viac  zastávajú v živote aj roly, ktoré v minulosti nepoznali. Nároky na ženy sú v zamestnaní rovnako vysoké ako na mužov a k tomu majú ešte stále povinnosti v domácnosti a starostlivosť o deti. Aby boli ženy spokojné, nemali by zabúdať na seba a svoje potreby, záľuby, nájsť  si čas na ich uspokojenie a  dopriať si zaslúžený oddych alebo iné potešenie. Muži môžu byť pri tom tiež nápomocní a niektoré domáce povinnosti prebrať na seba,“ dodáva psychologička.

Schopnosť radovať sa z drobností nám umožňuje vnímať každý deň ako sviatok. Prečo si v pokoji nevychutnať trebárs kúsok dobrej čokolády? „Čokoláda sama osebe síce veci nevyrieši, ale prispeje k tomu, že spomalíme, začneme vnímať, ako sa cítime a čo potrebujeme na nadobudnutie pokoja či odpočinku. Práve v drobných radostiach sú zdroje pozitívnych emócií, ktoré nám pomáhajú neutralizovať záťaž a stres,“ myslí si life koučka Janette Šimková, ktorá vo svojej praxi pomáha ľuďom hľadať stratenú rovnováhu a radosť zo života. Zo svojich skúseností dodáva: „Priala by som si, aby sa každá žena sama dokázala potešiť prostredníctvom malých radostí. Tie majú vplyv na naše pocity a môžeme sa vďaka tomu cítiť uvoľnené a samy sebou.“

V čom by chceli ženy vynikať?

Pretože sa značka Figaro zaujíma o spokojnosť žien, zrealizovala na začiatku roka 2015 spoločne s agentúrou NMS Market Research veľký česko-slovenský prieskum, z ktorého vyplýva, že ženám veľmi záleží na tom, aby zvládali viac činností naraz. Podľa neho si to myslí 69 % žien a 64 % mužov. „Ženám absolútne rozumiem, príde im prirodzené fungovať multitaskingovo. Akurát, stojí nás to veľa energie a sama viem, že vzoprieť sa takémuto nastaveniu si vyžaduje skutočne veľa odhodlania a zmenu postoja," povzbudzuje life koučka Janette Šimková.