Alebo keď chceš svojim pubertálnym deťom ukázať Paríž a Londýn. 

Časť piata - nastal deň D.    

Všetko prebiehalo štandardne - zbalila som nás do 3 ruksakov, 3 prenosných tašiek cez pleco a jedného kufríka. Zobrali sme si jedlo na cestu, a vybrali sme sa na vlakovú stanicu. Už dávnejšie som sa rozhodla ísť spojom tak, aby sme vo Viedni mali tri hodiny na prestup - ono predsa len človek nikdy nevie čo sa stane cestou, vlaky zvyknú meskať a nestihnúť vlak z Viedne do Paríža by naozaj bol problém.

Tak sme si niečo pred druhou poobede pekne sadli do expresu do Bratislavy, spokojní, že hurááá, cestujeme. A ja som - viac menej zo zvyku - zobrala do ruky telefón a išla si pozrieť správy, emaily a tak.. A prišiel šok. Asi hodinu dozadu mi prišiel email, že vlak z Viedne do Paríža, ktorým sme mali ísť, odriekli. Proste ho zrušili bez náhrady. 

Musela som vyzerať v ten moment dosť príšerne, pretože deti ihneď aj bez slov pochopili vážnosť situácie - a ja som ani nemala prvotne silu im čokoľvek hovoriť alebo vysvetlovať. Bola som zarazená, šokovaná, proste úplne mimo. Hlavou sa mi honili veci typu že toto snáď nemôže byť pravda. Veď nemôžeme sa otočiť už v Bratislave, ten výlet ma doteraz stál už toľko peňazí... Celú cestu do Bratislavy som hľadala alternatívny spoj. Na inflolinke rakúskych železníc mi iba povedali, že mi vedia zabezpečiť dopravu do Frankfurtu alebo Zurichu, ďalej už nie. Proste všetko sa to na mňa zosypalo ako domček z kariet... 

Volala mi kamoška, alebo som volala ja jej, to si už nepamätám, a tá mi ešte pridala štýlom - a to akože fakt chceš ísť s deckami aj napriek tomu že ti zrušili vlak do Viedne? Čo tam budeš robiť? Ako toto budeš riešiť? Moc mi to na pohode nepridávalo, bola som evidentne v šoku. Všetky vlakové spoje Viedeň - Paríž kompletne vybookované. Kamoška sa na to ale pozrela optikou mimo mňa a že autobus mám pozrieť... Mňa to dovtedy ani nenapadlo, aj keď je pravda, že prvotne autobus spomenul môj najstarší syn ako alternatívu ale to som zamietla - lebo som bola ešte v tom že nájdem vlak. A potom som v tom šoku už na autobus úplne zabudla. Priamy spoj sa mi nepodarilo kúpiť, ale našla som spoj s prestupom vo Frankfurte nad Mohanom. Cena šialená, teda o 200 eur viac ako bolo pôvodne za vlak, avšak stále tam bola šanca že stíhame aspoň časť z naplánovanych vecí v Paríži. A najmä - že vôbec do Paríža pôjdeme. Lístky na tento spoj som kupovala až vo vlaku Bratislava - Viedeň, asi hodinu a pol pred odchodom autobusu. Mali sme asi 45 minút na prestup medzi vlakovou a autobusovou stanicou - absolútne som sa nevyznala vo viedenskej mhd, všetko som to riešila za pochodu a všetci traja sme utekali - či na električku, aby sme správne nastúpili, či potom z nej na autobusovú stanicu, aby sme sa dostali k autobusu. Neskutočný stres. 

Aj šofér autobusu môže mať svoj deň.

Prednedávnom som cestovala autobusom. Aj keď niekedy je to celkom adrenalínový zážitok, no v podstate sú to celkom pohodové strávené minúty. V podstate mám čas pozerať ako plynie cesta za oknom alebo iba tak pozorovať ľudí cestujúcich v autobuse. A čo je úplne super, stretnúť niekoho známeho s kým môžem stráviť cestu príjemnou konverzáciou. Keďže patrím k tej trošku staršej generácii, nie až takej starej, poväčšinou chcem cestovať posediačky. Takže  snažím sa nevšimnúť si ten kyslý výraz, keď oslovím nejakého mladého, teda jeho sediacu tašku, či si môžem prisadnúť. Najskôr pár sekúnd nevníma, /však tie nešťastné slúchatka,/ potom s výrazom znechutenia odtiahne tašku. Prepočuje aj moje poďakovanie. Nevadí, však sedím a úžívam si cestu. Ale teraz späť k celkom zaujímavej ceste. Nastúpila som a hold voľné miesto pri staršom pánovi. Usmejem sa a opýtam či môžem prisadnúť. Autubus sa pohne, zrazu na displeji pri šoférovi objaví sa STOP. Šofér sa hromovým hlasom ozve: ,,nemačkajte mi tú stopku,,. Bol to omyl niekto sa oprel o  tlačítko stop. Zrazu pánovi vedľa mňa zazvoní mobil. Teda volala manželka. Vysvetľovala mu dosť dôrazne akú kúpiť salámu, čo budú variť na večeru, celkom bežný rozhovor, ktorý si vypočulo aj keď nechcene štvrť autobusu. To už aj šofér nevydržal a zhúkol : Vypnite si mobil.! Súkromné telefonáty si vybavujte doma!. No žiaľ pán zabratý do dôležitého hovoru upozornenie nepočul. Vtom šofér autobusu zastavil a tvrdil, že kým pán telefón nevypne, tak sa nepohne. To už aj ostatní zakročili a prosili aby teda rozhovor ukončil. Nič nechápajúci pán teda akosi váhavo a nechcene vypol mobil a na druhej strane zanechal nechápajúcu manželku. Je to síce pekné, keď pre niekoho ako keby neexistoval iný svet iba milujúca manželka na opačnej strane telefónu. No žiaľ, boli sme aj takí, ktorí chceli pokračovať  už aj v trošku adrenalínovej  ceste. Na ďaľšej zastávke stála pani, ktorá síce s troškou opozdenia ale predsa nastúpila. Šofér si neodpustil poznámku : Keď chcete cestovať, máte byť pripravená. Chudák pán šofér, nemal svoj deň a ešte mu my cestujúci nepridávame k pohode. No nezažiješ,nevieš. Preto želám všetkým šoférom šťastné kilometre a cestujúcim bezpečné ale aj veselými príhodami  okorenené cestovanie.      Znenie článkuó