Už spoza dverí tuším, že pôjde o veľkú vec. Priložíme uši na dvere a podľa zvukov vychádzajúcich z miestnosti sa zhodneme, že vnútri je minimálne jeden malý uplakaný chlapec.

Spoza chrbta nás prekvapí hlas zdravotnej sestry: „Skúste trošku rozosmiať toho nášho Milanka, nechce jesť. Už tri dni do seba nič nedal.“ Táto informácia dokreslila našu predstavu. Po istom „klop, klop“ vchádzame do miestnosti. Na toto nás ale mayovky nepripravili. Asi päťročný poblednutý kučeravý chlapček sedí v železnej postieľke v nemocničnom pyžame a plače. Ruky má zložené v lone a na jeho modrých očiach vidieť, ako veľmi za posledné dni zoslabol. Na nočnom stolíku má pritom obrovskú kopu banánov, sušienok a jabĺk. Všetky nedotknuté.

„Dobrý deň,“ pozdravím. „Ja som primárka De Mencia a toto je môj kolega doktor Harmanček, prišli sme vás vyšetriť.“ Malý Milanko prestáva plakať, no jeho oči nie sú o nič prívetivejšie. Stále sa nás bojí, musíme byť opatrní.          Pristupujeme k pacientovi a začíname vyšetrenie. Najskôr treba poskytnúť bublinkovú anestéziu, ktorá funguje len v spojení s lahodnou hudbou. Sestrička, ktorá práve ošetruje pacienta vo vedľajšej miestnosti, sa na nás usmieva cez sklenené steny jednotky intenzívnej starostlivosti. V tom sa stane niečo, čo nikto nečaká. Doktor Harmanček sa dotkne Milanka čarovným prstom a on svieti! Svieti ruka, noha, hlava, jednoducho všetko. Pacient je prekvapený a priznám sa, že aj my. Jediné možné vysvetlenie je, že sa pacient mení na žiarovku, a keďže dlho nejedol, budeme mu musieť voperovať do päty elektrické káble, ktoré ho budú vyživovať z klasickej dvestodvadsaťvoltovej zásuvky. Je tu ale šanca, že keď trošku podrastie, budú sa mu môcť voperovať do brucha tri deväťvoltové batérie, čo pre neho znamená že bude poháňaný dvadsaťsedemvoltovou silou, ktorá sa rovná sile dvoch celých a jednej sedminy koňa.

Malý Milanko už neplače. Teraz len vypliešťa oči na doktorov a nechápe, či to myslia naozaj vážne. Doktor Harmanček suverénne odkrýva perinu a meria mu pätu dreveným tĺčikom na mäso.

„Ja si myslím, pán doktor, že by sme to s tým jedlom mohli ešte naposledy vyskúšať, nemyslíte?“ Hovorím zamyslene, držiac sa za bradu, aby som vyzerala trošku inteligentnejšie, ak sa to s menom De Mencia vôbec dá. Doktor neprotestuje. Lúpem banán a namierim ho k ústam malého pacienta. Ostaneme s doktorom nehybne stáť a čakáme, či sa nám na našu nastraženú udicu niekto chytí. Zrazu sa stane niečo úžasné. Z ničoho nič sa pred nami objaví obrovská šelma, ktorá sa drobnými tesákmi pomaly blíži k potrave, až nakoniec zahryzne do banána. Toto nás absolútne šokuje. Nepredpokladali sme, že sa tento už skoro robotický človek opäť vráti k svojej prirodzenej potrave. Spanikárime a s doktorom Harmančekom sa dohadujeme, že nemôžeme dopustiť, aby si odhryzol znovu, lebo potom ho už nebudeme môcť operovať. Milanko pomaličky, poctivo prežúva, usmieva sa a z úst mu vytŕča banán, ktorý len veľmi, veľmi ťažko lezie dole krkom. Ham, ozýva sa znova.

„Aaaaaaa, on papá, on zase papá, panikaaaaa!“ vykrikujem a doktora Harmančeka oblievajú mdloby. To už je ale neskoro. Milanko sedí v postieľke, smeje sa, až mu poskakujú pliecka, a veselo žuje banán. Jeho líčka pomaly ružovejú a banán je čoraz menší a menší. Zdravotná sestra, ktorá celú túto situáciu sleduje z druhej miestnosti, odkladá misku s vatovými tampónmi na malý stolík vedľa pacienta, ktorého práve vyšetruje, a bez pohnutia sleduje, ako malý Milanko po troch dňoch opäť papá. Do očí sa jej tlačia slzy dojatia. Pri odchode z izby máme pocit, že v postieľke sedí úplne iný chlapec. Milanko nám máva, posiela nám pusinky a v líčkach má opäť ružovú farbu. Na chodbe nás stretne sestrička, podáva nám ruku a ďakuje za zázrak.

Deti zhruba okolo jedného roka začínajú svet objavovať pomocou hier. Ak chcete svojmu drobcovi dať zmysluplnú hračku, ktorá nebude len chvíľkovou zábavkou, ale pomôže pri jeho vývoji, potom siahnite napríklad práve po vkladačkách!

Pri vkladaní, zatĺkaní, posúvaní či prevliekaní si deti rozvíjajú jemnú motoriku a logické myslenie. Deti sa prostredníctvom hry naučia sústrediť a cibria si trpezlivosť. Spoznávajú farby, tvary, učia sa chápať súvislosti medzi príčinou a následkom. Rozmanitosť tvarov i farieb púta pozornosť detí a tak sa deti s týmito didaktickými hračkami dokážu zabaviť dlhú dobu.

V nasledujúcich riadkoch som vybrala zopár vkladačiek, ktoré máme doma a s ktorými sa naše deti veľmi radi hrajú. Nájdu sa medzi nimi hračky od Fisher-Price ale aj drevené hračky, kartónové krabičky, alebo podomácky vyrobené hračky. 🙂

Tu je teda niekoľko tipov na super vkladačky a výber už nechám na vás! Do komentára mi prosím napíšte, aké vkladačky vás najviac oslovili, prípadne aké máte doma 😉

Motýlik učíme sa tvary

Táto veselá vkladačka v tvare motýlika obsahuje 6 farebných tvarov, vďaka ktorým sa dieťa zoznamuje s farbami a geometrickými tvarmi. Drobec môže tieto tvary vkladať, vyberať, vysypávať (proste kopec zábavy!) 😉 navyše si zlepšuje hmat, úchop, jemnú motoriku, rozvíja sa koordinácia očí a rúk. Tým, že tvary vkladá do správnych otvorov sa učí trpezlivosti a logickému mysleniu. 🙂 Hlava motýľa sa taktiež hýbe do strán, čo našu Liu veľmi bavilo.

01.04.2019 – vstávam 01.22 hod. - 1. apríl.

Kávička a čaj. Sedím tíško v kuchyni, aby som nikoho nezobudila. Spať sa mi nechce, a čo sa budem prehadzovať v posteli a rušiť manžela. Čo dnes? Samozrejme, do práce, ako každý smrteľník.

V autobuse zaspím, ešte ani z dediny nevyjdeme. Budím sa v Bratislave chvíľku predtým ako mám vystúpiť. Sadám do električky a pred šiestou som v robote. O pol siedmej mi volá šéfka, že potrebuje poradiť. Zároveň sa ma pýta ako sa mám, a ja že dobre, raz to bolí trošku, inokedy viac.

Zasmeje sa, že už sa nám to kráti moja (má na mysli moju operáciu).

Zasmejem sa s ňou.

Hovorí mi, že zoberte si to takto, idete sa tam vyspať a hotovo. Skúsim. Smejem sa tiež. Idem pracovať, čaká ma jedna komplikovaná pracovná vec. Hor sa do toho. Ešte predtým sa ma šéfka opýta, dokedy ešte som v práci, aby sa všetko stihlo urobiť, kým som tam. Hmmmmmm. Zlatá. To ešte nevie, že v stredu mám školenie, vo štvrtok celý deň lekárov a v piatok by som chcela voľno. No veď uvidím... Čo sa stihne, sa stihne, a čo sa nestihne, žiaľ budú musieť zvládnuť kolegyne.

Rozhodla som sa napísať aj jeden článok konkrétne len o tejto diagnóze.... Google vám dáva zložité odpovede a sú veľmi zovšeobecnené. 

Systémový lupus Erythematosus patrí k autoimunitnym ochoreniam. V dnešnej dobe je veľké množstvo autoimunitnym ochorení (SM, psoriáza, Crohnova choroba, cukrovka....) prípadne ochorení s autoimunitnou odpoveďou (Astma, alergia...). Čo to tá autoimunita znamená? Je to zmena imunitného systému ktorý nebojuje proti škodcom ale proti vlastnému telu. Niektoré sú len nepríjemné a niektoré sú život ohrozujúce spoločne majú to že sú nevyliečiteľne to znamená že dnešná medicína nevie zariadit aby imunitný systém začal pracovať tak ako má. Vedia potláčať príznaky a tým pádom zlepšovať život. 

Každe toto ochorenie ma svoje prejavy a svoj spôsob napadánia. Lupusove protilátky napádajú bunky. Akékoľvek všetko čo sa skladá z bunky či zle či dobré. Vytvára v nich zápal a tak ruší ich štruktúru. Postihnuté miesto nemieni opustiť moc takže každým orgánom vám pribúda špecialista a poškodenie sa nedá už zvrátiť. Je veľmi nevyspytateľný. A má veľmi veľa foriem. Ako vlastne každé ochorenie....  Každy pacient má postihnuté iné organy a každý reaguje inak na liečbu.... Niekto má len sem tam bolesti rýchlo sa unavia a inak si fungujú.... To je takzvaný lupus Light... Čo viem je len malé percento týchto ľudí. Väčšine lupusakov aj napriek liečbe progresuje dopredu niekomu rýchlejšie niekomu pomalšie. 

Liečba je ťažká náročná zlá a veľa ľudí vlastne zomiera následkami liečby. 

Lupus je veľmi ťažko zdiagnostikovateľný pretože musíte mať viacero príznakov naraz aby sa to dalo vypátrať. 

Medzi hlavné prvé príznaky sú :