Novorodenec na adopciu

pocas tehu som bola 3x chora, kukoncu vysoky tlak - preeklampsia...je tazko povedat ani oni nevedia ci to je tym /napr vysokym tlakom/ alebo zohrali ulohu geny /ked teraz vsetko poznam uz viem ze aj otec dietata je autista- mozno "len" asperger, ale vela znakov ma ....Iste vsak je ze autizmus "vznika" uz pocas vnutromaternicoveho vyvinu...nemoze za neho nic pocas zivota - ockovanie a podobne

A čo na to otec dieťaťa, mama, svokra? Žena preboha spamätaj sa, vyhľadaj pimoc. Máš popôrodné depresie.

Ja mám doma 5 mesačné trojičky a pravdu Ti poviem, po psychickej stránke to u mňa tiež nebolo jednoduché...jednak som sa s tým nevedela vysporiadať, jednak strašenie od lekárov, počúvala som tie najhoršie možné scenáre a aj veľa nových komentárov od okolia...a sú tu a ja ich nadovšetko milujem, aj keď niekedy si vravím, prečo práve ja.....ale podľa toho čo píšeš, ty, prosím, už nemaj nikdy deti...pre ich dobro....

Ja ti napíšem vlastnú skúsenosť 🙂 na začiatku tehotenstva som bola v nemocnici s bolesťami a podozrením na mimomaternicové tehotenstvo. Zhodlo sa na tom 5 lekárov, ja som to rázne odmietala a neverila im. Jedna dr povedala, že to tak nemusí byť. Pripravovali ma na "operáciu" vraj to musí ísť von. Odmietla som a podpísala reverz. Skončilo to normálnym tehotenstvom, hoci 5 lekári tvrdili opak. Na odberoch mi zistili rubeolu. Zo strán každého lekára som počúvala, že moje dieťa bude postihnuté. Rubeola spôsobuje mozgovú obrnu, retardáciu, hluchotu a slepotu - dokonca kombináciu týchto ochorení a mnohé iné. Čítala som na internete, čo a ako, príbehy ľudí, u ktorých to naozaj dopadlo zle. Celé tehotenstvo som sa stresovala. Úplne od začiatku. V 34 tt zistili u mňa problém s pečeňou a malý musel von. Narodil sa úplne zdravý, v tom čase bol jediný skôr narodený v nemocnici, ktorý necvičil.. prvá návšteva u neurologičky dopadla tak, že malý bude zaostalý, má celé telo slabé, minimálne do roka si nesadne a bla bla. Na ušnom mu napísali, že strata sluchu na 50% - vyšetrenie hrkaním.. zmenila som neuro aj ušné. U druhej dr syn všetko počul, porucha sluchu sa vybrátila, na neuro zhodnotili, že je presne na úrovni rovesníkov. Teraz bude mať dva roky a jediné, čo na ňom je oproti rovnako starým deťom je to, že je malý. Všetko povie, pohybovo super, nič mu není... Ja ti to nepíšem, aby som sa chválila.. ale preto, že nie vždy musí byť pravda na strane lekárov, aj keď sa na nej zhodnú 🙂

Myslím si, že dieťaťu nieje nič , len autorka ma popôrodné depresie. S vymýšľa si hlúposti , lebo dieťa nechce.

Podľa toho, akk píšeš, tiež nie si v poriadku a teba sa už zbaviť nedá. 🤷
V každom prípade dieťatko daj do hniezda záchrany a už sa o neho nestaraj. Oni mu nájdu náruč, ktorá ho bude objímať 😏

Skús sa zveriť ginekológovi. Že máš hrozné myšlienky smerom k sebe a dieťatku. Poziadaj o hospitalizáciu. Tam ti pomôžu, dajú lieky. Ukludníš sa, všetky premyslíš. Potom sa uvidí, čo ďalej. Negatívne komentáre nečítam. To nie sú matky, čo ženy po pôrode nadávajú.

Nenadávajte jej, je na tom psychicky veľmi zle, potrebuje odbornú pomoc a niektoré jej tu ešte nakladáte a častujete ju fakt peknými "menami". Lekári vedia byť dosť krutí, ja som si v tehotenstve tiež vypočula. S prvou ma tak vystresoval môj gynekológ že koniec, že budem mať postihnuté dieťa alebo potratím, kvôli tlaku a nakoniec mi zistili iba to, že mám fóbiu z bielych plášťov. Vždy u lekára mám vysoký tlak a doma ok. Ja som to vedela, že mám niečo také, ale on to odmietal akceptovať, neskutočne ma stresoval, takže ten tlak šiel ešte viacej hore, kým konečne uznal, že to je reálne až keď to uvidel napísané v karte od internistu a kardiológa ( lebo zo stresu som dostala aj búšenie srdca) tak s tým prestal. Doma som si poctivo merala tlak a ukazovala mu zaznamenaný, aby mi dal pokoj. Ten stres čo som zažila nikomu neprajem.
Dcérka sa narodila,všetko oka, a neskôr jej nastala stopka vo vývoji (motoricky bola ale popredu) po 1 narodeninách a až skoro v 2 rokoch a cca 3 mesiacoch začala zas napredovať, má dosť problém s rečou a porozumením - proste je akoby pozadu, ja to pripisujem aj tomuto stresu, čo som zažila v tehu plus keď som rodila mali zle nastavené pásy - dozvedeli sme sa neskôr o tom, takže možno sa aj pridusila malá lebo som rodila dlhšie vyvolávaním. Takže koliečko po vyšetreniach, čo tiež som sa nevedela na ne s malou dostať, lebo však má čas do 3 rokov sa rozrozprávať -no nemá...matka vie keď nie je niečo oka...takže aj vyšetrenia som si vydupala. A potom som sa stretla s veľmi nepríjemnou neurologičkou, ktorá moju malú odpísala za 5 min vyšetrenia s tým že je RETARDOVANÁ, keď som sa opýtala kedy máme prísť na kontrolu ma dosť nechutne vysmiala, že načo, z nej nič nebude, hrozne som vtedy plakala cestou domov. Teraz má malá 4 intelekt vyzerá byť v poriadku podľa psychológov, len tá reč zaostáva. Je šikovná, snaží sa, je to veselé dievčatko, teraz sa teší, že pôjde do škôlky, zohnali sme jej miesto v špeciálnej pre detičky s poruchou reči, tak dúfame, že jej to veľmi pomôže.
Takže autorka nevzdávaj sa tak ľahko bábätka, hlavne ak bolo plánované. Nech ti partner/muž pomôže, nájdite si psychologickú pomoc, podporu. never všetkému, čo ti lekári povedia, je ešte skoro na všetky tie diagnózy, čo MOŽE malé mať, ale vôbec nemusí. Snaž sa na to nemyslieť a proste vnímaj len to bábo, starostlivosť on, pozoruj ho, snažte sa s mužom nájsť k nemu cestu a ak muž nemá až taký problém ako ty nech práve on mu teraz dá veľa lásky, keď tebe to teraz nejde, nech ho nosí, mojká. A hlavne nezabudni vyhľadať tú pomoc, dobre ti tu aj ostatné žienky v tomto radia. Ak aj po odbornej pomoci budete rozhodnutí, tak vám úrady proste pomôžu a dieťatku dajú do inej rodiny. Máte čas, hlavne sa treba skľudniť a prestať sa tak stresovať.

Vieš, ja ti môžem povedať z vlastnej skúsenosti. Mám dve kamošky/známe, ktoré boli tehotné v ten istý čas keď ja. Jedna mala ťažké tehotenstvo a naozaj ťažké depresie a má aj diagnozu. Brala lieky aj počas tehotenstva.

Druhá "kamoška" fajčila ako turek celé tehotenstvo, pila silné zrnkove kávy 3x denne a sem tam sa aj dobre naliala.

Ja som bola tá čo bola fakt zodpovedná. Dokonca som zmenila aj jedálniček.

Cuduj sa svete, deti tých dvoch bab sú naozaj veľmi rozumné, rozprávali už od dvoch rokov, reagovali veľmi pohotovo. Celkovo to boli takí kludasi. V škôlke sa vyrovnali aj predškolskom a moje dieťa začalo rozpravat až oveľa oveľa neskôr a bolo také akcne, že všade ruka, všade noha. Takže dovoľ mi ti oponovať. To, že si si zafajcila, občas si vypila ešte nezaručuje, že budeš mať "choré" dieťa.

Tazky priebeh tehotenstva ženu naozaj dosť poznačí. Nečudujem sa tvojim pocitom, ale obrat sa so sebou prosím na odborníka nech ti pomôže vyrovnať sa s tým náročným obdobím. Možno, keď už sa so svojimi emóciami naučíš pracovať a spracuješ toto náročné obdobie, tak si uvedomiš, že je to dieťatko predsa len tvoje a že sa o neho chceš starať.

Ak aj predsa len nezmenis ohľadne svojho dieťaťa názor, aspoň sa dáš za pomoci lekára psychicky doporiadku.

Môžem sa ťa opýtať prečo si vlastne otehotnela keď si dieťa nechcela?

Tato zena potrebuje pomoc a niektore do nej este kopnete. Robi vam to dobre? Uz len to, ze chce aby sa jej babatku dostalo lasky svedci o tom, ze nie je bez srdca. Autorka urcite vyhladaj pomoc odbornikov, drzim palce.

@chvostik1 nepila som ani nefajčila, ani kávu.

AUTORKA, prosím ťa vyhľadaj okamžite psychiatra/psychológa, lebo zjavne máš veľmi ťažkú popôrodnú depresiu a ta môže postihnúť fakt kohokoľvek.
Ženy sa tu do teba navážajú a pritom ťa nepoznajú a nevedia čo prezívaš. Nie si ty tá baba čo tu písala ešte ako tehotná? Že dieťaťu stanovili plno diagnóz a ty ho chceš dať na adopciu alebo do ústavu?

Ženy uvedomte sa niektoré čo tu píšete...zjavne je na tom extrémne zle a vy jej ešte takto nakladáte...ona vôbec neuvažuje triezvo...naštudujte si čo je popôrodná depresia/psychóza....otcovho kolegu žena bola úplne normálna, tešili sa na dieťa, no po pôrode sa niečo stalo, šlo to dole vodou, vtedy ešte niekoľko rokov dozadu to asi veľmi neriešili, no bola v takom stave že to dieťa nechcela, až jedného dňa spolu s ním vyskočila z okna 😢

Smer psychiater zena!Ja mam aj autistu aj zdrave deti a zivot mame fajn.Na par dni skus dat drobca rodine a vyhladaj odbornika.

Prosím ta ak to nie je vymyslená téma kontaktuj psychiatra u Vás v nemocnici alebo aspoň psychológa hoci aj telefonicky .ak povieš hoci aj telefonicky sestričke aký mas problém neverím, že ta nezoberú na vyšetrenie prednostne. Neboj sa vsetko sa da vyriesit

Pýtal sa tu niekto aj na otca dieťaťa?? Plánované babo,a mamtka ho ide dat do baby boxu?

Autorka,
manžel súhlasí, že sa chces dietata vzdať? Čo na to rodina?

A vieš vôbec co píšeš???
Dieťa bolo plánované a potom??
Ak sa necítim na výchovu
Starám sa o brata je postihnutý a milujem ho taky aký je ten človek si ma váži viac ako normálny a toľko radosti a lásky co vedia dat takéto deti no musela by si zažiť a nie odložiť!!!

Mnoho žien mamičiek ked to čita čo nemôžu mať deti alebo majú postihnute ako som mala ja a zomrela no nepochopim.Ako môžeš povedať o dieťatku čo má 6 týždňov a menej že ho nenevydiš.Ved je s tvojej krvi nosila si ho 9 mesiacov.Hej neurologička povedala ty toho nakecajú.Bola si tehotna a v strese čo si mysliš zrejme si stres vyžiadal svoju daň.Co ak nastane situácia budeš mať neskôr milujucého muža budete chcieť mať spolu deti a narodi sa ti dalšie take nemyslim to zlé ani by som to v živote nikdy na svete nikomu nepriala bude zdrave kopec radosti a jeden jediny okamih jedna jedina chyba a tvoj život bude znova s postihnutým chorým dietatkom.Prijmi ho ako dar.A nie ako niečo čo ti je na obtiaž.Nikde nieje napisane že ked budeš mať neskôr s priateľom/ manželom že bude všetko v poriadku.Aj u mňa to bolo všetko v poriadku a jedna chyba nám navždy zmenila život.Tvoje ako pišeš že bude mať ADHD veľa deti teraz má ADHD a tu su aj rodičia aj oni treba vedieť pristupovať a naučiť sa žiť s takým dieťatom.Ja som mala dcérku ktorá bola slepa na obe oči, ochrnuta aj ruky aj nohy, nerozpravala, nosila plienky,ležala mala DMO ťažkého stupňa, a nechali sme si ju doma a tu sme už zomrela ale všetko by som dala za to aby tu bola aj ked sme veľmi trpeli hlavne ONA aj my jej rodičia že jej nevieme pomôcť.Nič nám nebolo pri opatere.Aj plienky sme jej menili aj v noci som ku nej stavala ako ku kojencovi a tu sme.Načo sa zaujimaš kam pôjde na adopciu načo ti je to vedieť daj ho do baby boxu nikto ti nič neurobi nieje to trestne ešte urobiš dobre že pôjde do rodiny kde prijmu aj postihnute.Ved si sa ho mohla po pôrode vzdať a nechať ho tam.Dalo sa to aj cez anonymný pôrod to znamena že len porodiš podpišeš papiere a stácaš naňho právne nárok.Autizmus je na tváričke vydno takže už musiš vedieť na sto percent že je autista.Ked bol vo vývoji už ti lekár musel povedať že bude autista podľa vyšetreni.Otázne je ked ho teraz chceš dať preč nechceš ho prečo si si ho brala domov ved si sa ho mohla po pôrode vzdať.Ved ked sa narodil robili mu kadejaké možne vyšetrenia tebe museli predsa v nemocnici ked sa narodil ked ti ho ukazali povedať že bude postihnuty.Tak prečo si si ho vzala domov.Ty si nemôžeš rozhodovať že je biely že komu ho dajú.Na to sú poradovniky nie každý chce postihnute dieťa aj ked je biely.Niketorým ľudom to nevadi a niektorým áno nechcú si komplikovať život.Lebo teraz ked ho chceš dať preč nechápem načo si ho z pôrodnice brala domov ked si vopred vedela že je choré.To nieje hračka bábika že ked si zmysliš tak odložiš do kúta a vezmeš ked sa ti zachce.Si matka chovaj sa ako dospela.Ty to tak nechceš a teraz čo máš ešte nejake možnosti dať do hniezda záchrany tam ho môžeš odložiť to začne pipať do niekoľkých minút a na oddeleni oni si ho tam nájdu daj mu šancu sa dostať do milujucej rodiny.Nedavno tu bola téma podobna tej tvojej že tiež chce dať preč a pytala sa na to či mu môže vybrať rodinu kde ho dá nie nemôže to sa neda.Ja si skôr myslim že máš popôrodnu depresiu zažila si niečo nove niečo čo si predtým nikdy nepoznala ak máš depresiu nieje to žiadna hanba treba sa ísť dať liečiť a v žiadnom pripade niesi žiaden cvok ani nič podobne ako si niektorý ľudia myslia že ked majú vyhľadať psychiatra.To sa veľa mamičiek po pôrode ma tu popôrodnu depresiu treba to liečiť.Lebo mi neide do hlavy ved ty musiš vedieť že sa narodi chorý kedže pred pôrodom robia vyšetrenia že ho nechceš a vezmeš ho domov ako si to urobial ty a teraz ho chceš dať na adopciu.Ved to dieťa musi mať aj otca alebo ty máš určite rodinu čo na to hovoria z rodiny alebo priateľ.Ved to nieje len tak.Určite to bude popôrodna depresia nakoľko je od pôrodu ako pišeš veľmi kratka doba ani mesiac.Možno si žila tak že si nič nemusela robila si si čo chcela a teraz prišlo toto niečo nove možno si mladšia je to pre teba niečo nove preto si nevieš rady.Vždy je tu niekto kto ti môže pomôcť.Zo stresu sa autisti nerodia autizmus je problém chromozomov v tele matky alebo oboch rodičov takže gény.To znamena že ty skôr si musela vedieť že bude autista teraz odhalia už v tele matky že bude mať aj DMO a rôzne ine choroby mala si sa ešte voľbu rozhodnuť.Väčšinou ked je vo vývoji postihnute lekár navrhuje prerušiť tehotenstvo zo zdravotných dôvodov.Povedať ti to musi rozhodnutie je na tebe takže aj ked si sa ho rozhodla porodiť čo je dobre tak si ho mala dať na adopciu hned a nie doniesť ho domov pozerať na neho a trepať a pisať nezmysli typu nenavydim ho ved to by som sa hanbila napisaťže dieťa z vlastnej krvi nenavydiš.Nepochopim toto lieč sa skôr než maličkemu neviniatku ubližiš a narobiš si omnoho väčšie problémy.Veľmi ti držim palce rozhodni sa spravne.Nikto ťa nema čo odcudzovať pokiaľ to nezažil na vlastnej koži.

Vopred sa ospravedlňujem, nechcem tu do nikoho kopať, len mi nedá nereagovať. Myslím si však, že autorka je už rozhodnutá a naše prosenie, nech vyhľadá pomoc už žiaľ nepomôže. Keď však čítam tento príspevok a pozerám pri tom na moju 6mesacnu dcérku tak je mi úprimne do placu. Do placu za to bezbranne malé stvorenie, ktoré je odkázané na pomoc od matky. Do placu za všetky ženy ktoré sa veľmi snažia o dieťatko (vrátane mojej sestry, ktorá sa snaží už 2roky) a nedarí sa im.
Poviem ti však príbeh mojej svagrovej. Pôrod mala strašne komplikovaný. Keď konečne porodila, narodilo sa mŕtve dieťa, ktoré bolo ozivovane a po niakych minutach sa ho podarilo oživiť. Zo strany doktorov však počúvali rôzne diagnózy, pokiaľ vôbec prežije, že je to 50 na 50 a keď aj prežije bude postihnuté nebude vedieť chodiť ani nič iba ležiace dieťa. Dnes je z neho krásny 6rocny chlapček ktorému ale absolútne nič není. Beha, rozpráva, santi. O chvíľu nastupuje do prvej triedy. Takže by som nespoliehala na diagnózy doktorov. Je to tvoje plánované dieťa, odkázané na tvoju pomoc 🙏🙏🙏