IVF mi zničilo život

Ahojte zeny,

chcem Vas poprosit o povzbudenie, skusenosti a tiez sa jednoducho vyrozpravat z mojej situacie.
Aktualne som v stadiu 1. IVF, kedze sa nam s manzelom nedarilo tri roky sa dopracovat k potomkovi.
Cela stimulacia sa vyvijala az prilis dobre, nemala som ziadne negativne priznaky, aj psychicky som sa citila lepsie nez kedykolvek predtym, lekari si na kontrolach pochvalovali, ze to ide vyborne a mozem byt spokojna.
Minuly tyzden som absolvovala odber kde mi odobrali 29 vajicok, to bol prvy sok, kedze takyto pocet som necakala. Hned v den odberu mi doktor oznamil, ze transfer sa odklada (cerstvy transfer nebude), kedze u mna vidi predpoklad na rozvoj hyperstimulacneho syndromu - pokial by mi urobili cesrtvy transfer, vraj by som zomrela ja aj embryo. Moje vajecniky prilis zareagovali na stimulaciu. Predpisal mi injekcie kortikoidov a fraxiparin na odoznenie syndromu. Zaroven vsak chvalil, ze take kvalitne vypestovane vyjicka za tie roky vo svojej praxi davno nevidel.
Kedze sme obaja katolici, ale aj kvoli tomu, ze sme chceli prirodzenejsi sposob, na oplodnenie sme si zvolili metodu prirodzeneho oplodnenia, ICSI aj PISCI sme nedavali. A to aj napriek tomu, ze lekar nam tvrdil, ze prirodzeny sposob nebyva az tak uspesny. Oplodnilo sa 20 vajicok. Z tohto poctu sa spravne vyvinulo 11 embryi, vsetky su jednotkovej kvality, dve z nich sa uz dokonca aj sami vyhatchovali. Takze vysledok je, ze dnes sme mali rozhodnut o pocte zamrazenych embryi, samozrejme, ze sme dali zamrazit vsetkych 11. Momentalne cakam, kedy mi povolia prvy transfer.
Nasim problemom je, ze sa to cele akosi vymklo z ruk a presiahlo to nase ocakavania, aj predpovede lekara. Ako som spominala, obidvaja sme katolici, upozornili sme na to aj lekara, uz samotne ivf bol pre nas problem, ale ako kazda zena ktorej sa nedari, tuzba po dietati bola silnejsia. Najhorsie vsak na celej veci je, ze nam vznikol az takyto vysoky pocet embryi a nasim problemom je, ze sme nikdy nechceli a nechceme zlikvidovat ziadne z nasich embryi. V mojich ociach je to vrazda. Teraz sa citim previnilo, mam vycitky svedomia a depresie, nemozem spavat. 11 je zrejme prilis vela, aby sa ich stihlo za zivot povkladat do maternice (mam 34 rokov), zlikvidovat ich nemozme a darovanie je pre mna tiez nepripustne - jednak z dovodu, ze by som sa utrapila keby moje dieta vyrastalo niekde v neznamom a zaroven preto, ze si darcovsky system neidealizujem a predpokladam, ze aj tak sa v praxi realne nenajde tolko zaujemcov o embrya, kolko ich je poskytnutych na darovanie. Takze prdpokladam, ze darovanim by sme tie embrya odsudili na desiatky rokov mrazenia bez sance bud na zivot alebo aspon na dostojnu smrt. Vela som citala clankov o tom kolko stotisicov embryi je mrazenych po celej europe. Ale aj logika mi hovori, ze nemoze byt tolko zaujemcov kolko je "prebytocnych" embryi, ked si vacsina parov vyrobi embrya z vlastnych buniek.
Takze chcem poprosit aj zeny, ktore mali takyto vysoky pocet embryi o Vasu skusenost, ci ste ich stihali vsetky "minut" a ci si ich davat vkladat po dvoch alebo ako - mojim jedinym riesenim zostava, ze chcem dat sancu vsetkym embryam, aby sme ziadne nezabili.
Prosim, nepiste mi, ze je to nasa vina, ze sme tam vobec sli. Uz sa stalo, nechcem sa vyvinovat, ale konali sme pod vplyvom okolnosti, zufalstva a striktne sme sa drzali tvrdeni lekarov, ktorych sme povazovali za autoritu ako odbornikov. Podla lekara, v priemere maju zeny na zamrazenie len 3 embrya. Taktiez, pri vybere oplodnenia prirodzenou metodou nam nedavali vysoke sance. A nasledne tiez, pocas kultivacie sa nepredpokladalo, ze sa spravne rozdeli do tohto stadia az tolkoto embryi a ze vsetky budu jednotkove. Vascinou nas "strasili" a tvrdili, ze to nie je take jednoduche. Aj na nete mnohe pisu o opakovanych cykloch ivf. Chyba zrejme bola, ze mi mohli stanovit nizsie davky stimulacnych hormonov (vraj som mala velmi dobru ovarialnu rezervu) a nasou chybou bolo, ze sme dali oplodnit vsetkych odobratych 29 vajicok - tam sme tiez naivne verili tvrdeniam, ze oplodnovaňie prirodzenou metodou nebyva take idealne. Jednoducho sa stalo a keby som mala sancu vratit cas, teraz uz konam inaksie. Boli sme naivni, hlupi, zaslepeni tuzbou po vlastnom dietati. Teraz vidim, ze ani to nestoji za likvidaciu tolkych ludskch bytosti v podobe embryi a za ten pocit viny a obav ako ma za to bude sudit Pan Boh, pokial nakoniec niektore z embryi budeme musiet zlikvidovat.

Ospravedlnujem sa za prehnane dlhy prispevok, ale tato moja "spoved" mi zaroven poskytla trochu ulavy pri bremene previnenia, ktore nesiem.