Potrebujem podporiť

Ahojte,

diskusie na konikovi sledujem uz par tyzdnov, no az teraz som sa rozhodla aj sama prispiet.
Mnohe prezivame podobne zivotne situacie na ceste k vytuzenemu babatku, ktore su psychicky velmi narocne. Mam pocit, ze sa prave dostavam na hranu viery, ze to moze niekedy vyjst...
Citim, ze teraz by mi najviac pomohli povzbudive slova a pribehy so stastnym koncom. Preto budem vdacna za akekolvek rady, co este skusit a ako sa vyrovnat s opakujucim sa neuspechom.

Tu je moj pribeh:

Mam 34 rokov, milujuceho manzela, dokonaleho muza s ktorym si od zaciatku velmi dobre rozumieme. Zijeme si pokojny zivot, da sa povedat, ze sme stastni a v podstate nam nic nechyba.
Pred 5 rokmi sme sa zacali pokusat o babatko. Po roku, ked sa nedarilo, sme vyhladali pomoc v jednom bratislavskom CAR.
Robili nam rozne testy, vsetky vysli negativne, pricina, preco sa nam nedari, sa stale nenasla.

Skusili sme 2x IUI - bez uspechu.

Nasledne som si nasadila na 3 mesiace Inofolic a neviem, ci jeho zasluhou, no spontanne som otehotnela. Po 2 rokoch snahy to bola neskutocna sprava, avsak tesili sme sa len kratko - bolo to mimomaternicove tehotenstvo a mne vyoperovali jeden vajcovod (= snaha prirodzene otehotniet sa znizila o 50%).
Celkom rychlo som sa z toho spamatala, pretoze som zrazu vedela, ze i ked to nevyslo, dokazem otehotniet a to mi davalo nadej.

Nedarilo sa vsak dalej a tak sme sa rozhodli pre IVF (soft, s predlzenou kultivaciou, ICSI, PICSI). Podarilo sa nam ziskat 7 vajicok, z ktorych prezili len 2 oplodnene embrya, ktore mi vlozili. Prvy pokus sa nevydaril a test bol o 2 tyzdne negativny.

Isli sme dalej, pokusali sme sa spontanne a pod vedenim ineho lekara sme o pol roka isli na dalsie IVF. Odobrali mi 2 vajicka. ET sa vsak nekonal, kedze napriek vsetkym metodam, ktore by uspech mohli zvysit, ziadne embryo neprezilo.
Prist pripravena a natesena na operacny sal a zistit, ze ziadny vklad sa nekona, bola asi najvacsia rana v celom nasom snazeni ☹

Geneticke testy preukazali, ze manzel ma mierne zvysene % spermii s porusenou DNA, co vsak nemusi byt pricina, preco sa nedari. Vysetrit moje vajicka nebolo mozne, kedze mi ich po stimulacii dozrieva len nizsi pocet a v podstate sme ani nemali ktore "obetovat" na testovanie.
Moje imunologicke testy zistili problem so zrazanim krvi, ktory, ked uz teraz o nom vieme, sa da podchytit injekciami a tabletkami pocas tehotenstva - inak celkom rozsireny problem.
Medzicasom som vsadila na alternativne moznosti, ktore by mohli pomoct - skusila som homeopatiu, akupunkturu, alchemilku, drmek, afrodite, macu...
Oficialne sme obaja s manzelom zdravi...
Pri prirodzenych snahach vsak musim brat progesteron, kedze mi zle funguje funkcia zlteho telieska - pod liekmi to vraj tiez nie je problem a mozme sa snazit.

O pol roka sme skusili nase tretie IVF. Odobrali mi 6 vajicok, z ktorych 3 prezili predlzenu kultivaciu. 1 mi vlozili a 2 sme zamrazili /hura, konecne mame aspon co mrazit/. So sliznicou maternice som nikdy problem nemala, pred kazdym vkladom bola vraj ucebnicova. Vlozene embryo bolo ackovej kvality (exp. blastocysta). Test o 2 tyzdne bol pozitivny 😉
O par dni som vsak zacala krvacat a bolo po radosti.
Toto bola dalsia silna rana, kedze som do tohto pokusu dala vsetku vieru a nadej a pripustala som si len uspech.

Konzultovala som moj stav s inymi lekarmi a alternativnymi "lekarmi". Vsetci mi odporucali najma verit a udrziavat sa v psychickej pohode. Myslim, ze mi to celkom islo a osvojila som si to ako zivotny styl. K tomu som pridala vela cvicenia, zdravu stravu, aktivity, ktore mi robia radost, oddychove dovolenky a eliminaciu pracovneho stresu /dobrovolne som odisla z prace - tie, co riesite IVF tajne popri praci a neprajnych kolegyniach asi viete, ake to je narocne/.

Po dalsom polroku, na vrchole svojich fyzickych aj psychickych sil, sme isli do nasho prveho KET. Maternica zase ucebnicova, embryjko sa po rozmrazeni zacalo dalej pekne delit. Po vklade som sa citila velmi dobre, par dni som oddychovala, potom sa venovala veciam, ktore mi robili radost a v podstate sa ani velmi nefixovala na to, co bude dalej. Drzala som sa v pozitivnej nalade, kazdy mi vravel, ako ziarim a ako dobre vyzeram.
Test o 2 tyzdne bol negativny...

Momentalne som teda po 5 rokoch snazenia, 1 mimomaternicovom, 2x IUI, 2x ET a 1x KET pred otazkou, co este mozme robit dalej...
Ostalo nam jedno zamrazene embryjko.

Do tohto posledneho pokusu som dala z mojej strany maximum a neviem, co viac sa este da pre uspech spravit.
Je to psychicky velmi narocne.
Hormonalne tabletky uz zacinam celkom zle znasat - byva mi z nich uz casto zle, mam vykyvy nalad, no zatala som zuby a vzdy vydrzim - robim to predsa pre nase dieta.
Brucho mam od injekcii proti zrazanlivosti krvi dopichane a bolave - ale aj na to som si uz zvykla.
Tesim sa, ako sa moje telo zase ocisti od vsetkych tych liekov.
Okrem nasho prveho pokusu o tych dalsich nevie ani najblizsia rodina, kedze vsetci sa len pytali a pozerali mi na brucho - celkovo mi to nepridavalo na radosti a aj tak mi tym nedokazali pomoct.

Snazim sa neprepadnut emociam, pozriet sa na veci racionalne a najst iskierku dalsej nadeje... Ale akosi ju nevidim a mam pocit, ze uz ani nemam zmysel zivota.

Mame zmenit centrum?
Mam si najst psychologa?
Mame sa zmierit so zivotom bez dietata?
Mam si najst novu pracu a plne sa sustredit len na nu?

Som usmievavy, priatelsky, kludny a pozitivny clovek, no momentalne sa citim ako vo vzduchoprazdne a potrebujem novy impulz...
Nepotrebujem lutost, ani pocut, ze sa to raz istotne podari, ale co mam este skusit, aby to vyslo.
Potrebujem pocut, ze niekto si presiel podobnu cestu a na jej konci bolo vytuzene babatko.
Potrebujem konkretnu radu, pomoc, povzbudenie.
Potrebujem navod, ako viac sa este da pozitivne mysliet, vytvarat si obrazy z buducnosti a nestracat nadej.

Dakujem vam vsetkym, ktori ste si moj pribeh docitali az do konca a verim, ze bude mat uz len pozitivne pokracovanie....